napísala EVA MESZÁROSOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. septembra 2022.

Na prvý školský deň mojej dcéry ma nikto nepripravil. Lepšie povedané, nikto ma nepripravil na tú mieru stresu, ktorý mi spôsobí.

V ťažko ovládateľnej panike vstávam prakticky v noci, aspoň tak sa mi to javí po našom prázdninovom režime. Dcéra, naopak, je absolútne nadšená, konečne prišiel deň, na ktorý sa tešila celé leto. Na zápise jej povedali, že bude musieť prísť vždy o ôsmej. Keďže do škôlky sme chodievali až na deviatu, dcéra celé leto očami hypnotizovala hodiny v detskej izbe a pýtala sa nás, či to určite stihneme. Či ju budeme musieť budiť – alebo možno ona nás? Vyvrcholilo to jej rozhodnutím ostrihať si vlasy úplne nakrátko (tak ako má Líza z knihy Mimi a Líza), pretože vraj nechce ráno strácať čas zbytočným česaním sa. Je jej vraj jedno, ako bude vyzerať, hlavne, že stihne školu. Tento počin absolútnej oddanosti voči inštitúcii, ktorá vo mne nemohla vzbudzovať väčšie pochybnosti, ma dojal a vydesil zároveň. 

Keď s ňou ideme na bicykloch prvýkrát do školy, premýšľam, ako veľmi bude asi sklamaná. Po dlhých úvahách sme sa totiž rozhodliť dať dcéru po idylických troch rokoch strávených v súkromnej Montessori škôlke do štátnej školy. 

Prichádzame na školský dvor preplnený deťmi a rodičmi. Zrazu sa spustí nejaká strašná hudba. Takto si predstavujem skôr koncert Spievankova, môj stres sa stupňuje. Čo to je za školu, keď vyberie takúto hudbu na privítanie? Tuc tuc tuc tuc, prváčikovia sa chaoticky motajú okolo lavičiek, nevedia, kam si majú sadnúť, malé ceduľky s nápismi ich tried im nič nehovoria, nerozumejú, kam majú ísť a prečo. Tuc tuc tuc tuc. Konečne zahliadnem dcérinu pani učiteľku. Až doposiaľ nikto z rodičov netušil ani jej meno, nieto ešte čokoľvek o nej. Moje predstavy počas leta nabrali gigantické rozmery, mám nočné mory zo zákernej učiteľky, ktorá mojej dcére zmarí všetky jej sny a ideály. Očami ju röntgenujem zo všetkých strán, snažím sa zaradiť si ju.

„Bifľoška!“ počujem zrazu zozadu a toto oslovenie ma bodne priamo do srdca, už mi nieto pomoci, som znova v škole, mám pätnásť rokov a môj spolužiak, do ktorého som zaľúbená, ma volá bifľoškou. Len tentokrát to nie je on, ale môj partner, otec mojich detí. To nemyslí vážne – obraciam sa na neho s výrazom, že teraz nie je čas na žarty. Vraj tam stojím ako bifľoška. Mám všetky pomôcky pre dcéru nakúpené ako bifľoška. Hltám každé slovo z príhovoru ako bifľoška. Najhoršie je, že si uvedomujem, že v niečom má asi pravdu. Cítim sa opäť ako tá prváčka, ktorá hltá každý pokyn, len aby všetko spravila tak, ako má, aby bola perfektná. V hlave mi beží úvaha, čo vlastne znamená byť bifľoškou, či som ňou teda naozaj bola. Bola každá jednotkárka bifľoškou, alebo len tie, ktoré pri tom aj bonzovali učiteľke? A nazývali sa bifľoškami len dievčatá, alebo aj chlapci? Prečo vlastne bola u nás vždy taká strašná hanba, keď niekto jednoducho chcel byť dobrý, dozvedieť sa niečo? Prečo boli všetky tie snaživé, vytrvalé deti tak kruto hádzané do jedného vreca? Zaujímalo vtedy niekoho, pod akým psychickým nátlakom museli niektoré z týchto „bifľošiek a bifľošov“ nosiť domov samé jednotky, lebo… 

„Lebo čo?“ pýta sa ma mierne provokatívne môj terapeut, keď pred ním spomínam na svoje detské roky v škole a tvrdím mu, že samé jednotky som musela mať (len) kvôli mojej mame, ktorá na mňa pre ne vyvíjala nemalý psychický nátlak.

Ešte aj táto jeho otázka sa ma trochu dotýka, pretože viem, že má pravdu – lebo čo? 

Samozrejme, mohla som sa na to vykašľať a nebrať tak vážne slová mojej mamy namiesto toho vnútorného sebabičovania sa nad každým neúspechom a všetkého stresu zo zlých známok – vyčítam si potichu, ako vchádzame do dcérinej novej triedy. Je omnoho krajšia, farebnejšia, vybavenejšia ako kedysi tá naša. Z nej si pamätám len pleseň na stenách a deprimujúce nudné linoleum, tiahnuce sa po chodbách ako odporný prispatý had. 

Učiteľka sa javí milá, spomína dokonca čosi o Montessori kurzoch, o tom, ako bude obzvlášť dohliadať, aby sa nikto nikomu neposmieval. Trochu sa upokojím, avšak ostávam ostražitá, čakám nejakú zradu (zahŕňal jej kurz aj tému rešpektujúceho prístupu k deťom, ktorý si predstavujem ideálne takto?).

Dostávame pracovné zošity pre deti a žiacku knižku. Otváram ju, formát je absolútne rovnaký, ako bol kedysi ten náš, a teraz mi je už naozaj zle. Okamžite pred sebou vidím rad známok, ktoré sa museli najneskôr do konca školského roka spriemerovať do jednotiek. Túto traumu nesmiem preniesť na dcéru, opakujem si odvtedy stále, zdôrazňujem to svojmu terapeutovi aj sebe pri vstávaní a pred spaním.

Napriek všetkej snahe sa však neviem zbaviť vnútornej paniky, že to nezvládnem.

Večer na novovytvorenom chate riešime s rodičmi, ktoré dieťa ktorému omylom zobralo akú čítanku či šlabikár. My máme Tomáškovu, iní majú zasa Miškovu. Následne sa dozvedáme o prvej domácej úlohe. Dcéra si nepamätá zadanie. V pracovnom zošite vyfarbuje a píše všelikde, na konci prikreslí aj malé srdiečko, avšak na druhý deň zisťujeme, že nie tam, kde mala. Dnes im to vraj pani učiteľka odpustí, ale zajtra sa už bude „hnevať“. Premýšľam, čo presne chcela povedať tým, že sa bude hnevať. A či svoj hnev plánuje aj nejako zhmotniť v podobe hodnotenia.

Na druhý deň robíme úlohy znova, avšak neskoro večer, po dcérinej tanečnej, s ktorou veľmi chcela pokračovať aj tento rok. Je osem hodín, dcéra si zasa nepamätá, aké presne má úlohy. Skoro plače, keď vyfarbuje niečo, o čom sa domnieva, že asi má na úlohu, a píše nejaké čiarky zasa niekde inde. Čítať aj písať sa naučila ešte v škôlke, tento typ úloh je pre ňu prakticky zbytočný, ale rozumiem, že všetky deti potrebujú nabehnúť na rovnaký systém. Nebude však o chvíľu demotivovaná?

Ráno dcéru vyprevádza partner, 07.56 mi pípne notifikácia zo školskej aplikácie: Arrived at 07.56.

V korporáciách sme s klikaním kartou konečne skončili, v školách zjavne ešte len začíname.

Nehovorím, že ma nepotešilo, že viem, kedy prišla, ale rovnako ma táto miera monitorovania desí.

Food delivered at 12.06.

Homework: Slovenský jazyk, strana 3/3,4. Matematika, strana 5/1,2. Due to: Tomorrow 7. 9. 2022.

Ďalšie deadliny. Už aj pre moje dieťa. No už aspoň budeme vedieť zadanie. Počas toho, ako je v škole, sa neviem zbaviť úzkosti a paniky. Samu ma to prekvapuje, myslela som, že to budem zvládať omnoho lepšie. Bojím sa, že najbližších desať rokov ma už nečaká nič iné než dozeranie na domáce úlohy mojich detí. Že celý tento zaseknutý školský systém našu rodinu zviaže do neúprosných okov prísneho režimu, v ktorom keď poľavíme, budeme potrestaní. Následne upadám do letargie. Mám chuť zaliezť do postele, zatiahnuť všetky rolety a spať. Prebudiť sa až na konci školského roka. Nezvládla som s dcérou spraviť správne úlohy, nezvládla som zabezpečiť, aby si ich mohla spraviť skôr, čo ak jej tá učiteľka naozaj nejako vynadá a moja dcéra vpadne do rovnakého stresu a sklamania, v akom som vyrastala ja?

Poobede na ňu čakám na chodbe. Prichádza aj s obrovskou školskou taškou na chrbte a s neprirodzeným úsmevom na tvári, ktorý jej zmizne v okamžiku, ako príde tesne ku mne. 

„Mami, musím ti niečo povedať. Ale nie tu, poď von, prosím ťa.“

Hneď ako vyjdeme von, začnú jej po tvári stekať slzy. „Mami, dostala som dva čierne body. Všetci ostatní dostali len jeden alebo žiadny, ale ja som dostala až dva.“ 

Čo znamená, že absolútne nikto z detí nepochopil zadanie, ešteže pani učiteľke dnes napadlo napísať to konečne do aplikácie – hovorím si v duchu.

Keď vidím dcérine slzy, aká je skrútená od hanby a nešťastia, keď vidím, ako sa jej zvyčajne sebavedomý a pokojný výraz mení na presne ten, ktorý som mávala ja, keď som panikárila, že je toho na mňa priveľa, vstupuje do mňa neskutočná zlosť. Dva čierne body. Dva čierne body ma okamžite vyviedli z letargie. I hope she will die soon. Motherfucking bitch.

Mám chuť okamžite bežať za učiteľkou a totálne jej vynadať, vzplanie vo mne stará zlosť voči ním všetkým, zákerným učiteľkám aj učiteľom, ktorých som zažila počas svojho akademického života, strácam schopnosť pozerať sa na pani učiteľku s rešpektom. Ako si dovolila dať jej dva čierne body, keď videla, koľko iných vecí včera dcéra úplne unavená spravila v nádeji, že sa aspoň trochu trafí do zadania, keď jej vysvetlila, že bola ešte na tanečnej, keď je v škole presne tretí deň, keď…

Nad hlavou mi lieta výraz helikoptérový rodič. Som to už aj ja? Akékoľvek nepohodlie svojich detí idem riešiť okamžitým zásahom?

Zastavím sa. Utešujem dcéru, vysvetľujem jej, že to bolo len nedorozumenie, nezapamätala si zadanie. Zajtra určite bude mať všetky úlohy, lebo zadanie už vieme a nedostane žiadny čierny bod. A keby aj tak dostala, tak nám to vôbec nevadí – zdôrazňujem –, veď my vidíme, ako sa doma snaží a ako super jej idú tie úlohy. Zároveň sa však prichytím pri vnútornom monológu, ktorým sa zaprisahávam, že toto boli posledné dva čierne body mojej dcéry. Už nikdy ju nechcem vidieť takto sa trápiť, ešte pre také absurdné dôvody. Už vieme zadanie, už to bude všetko vždy super. Následne si vyčítam, ako nezmyselne znejú tieto moje výroky – jasné, že nebude, ale aj tým si predsa musí prejsť.

Neskôr sa sama prechádzam vonku, počúvam zúrivú hudbu, spracovávam celé tri dni, postupne sa upokojujem. Terapeut mi povedal, že moja dcéra nie je ja. Že jej mám dôverovať, ona to zvládne. Ani ja nie som moja matka – vravím si následne –, aj ja to zvládnem. Inak ako ona.

Večer robíme úlohy presne podľa zadania. Ráno už pri chystaní nemám závrat a začínam byť odhodlaná, no zároveň konečne pokojná. Poobede prichádzam po dcéru, vidím ju veselo pobehovať po dvore s ostatnými, už je to zasa ona. Dostala dve včeličky. 

Cez víkend mi zrazu dcéra hovorí: „Mami, v škole mám už päť kamarátok. Aničku, Stelku, Katku, pani učiteľku a Annu-Máriu.“

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ