Plytčina

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala MARTU

článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 24. augusta 2022.

Zdá sa mi, že všetky príbehy sa končia tým, ako sa človek stáva niekým iným. Karieristka mamou, záletník romantikom, panic partnerom, netýkavka oddanou. Happy end je stať sa niekým iným. Sú to len scenáre, romány, ale nevedomky ich nasledujeme všetci. Ako by to vyzeralo, keby som bola šťastná presne v tomto bode, bez zmeny? Ako by to vyzeralo, keby som stále nebola na ceste za niečím, ale tu? Keby som bola úplná a hotová, vypla to pnutie, ktorému nič nikdy nestačí? Nedúfala stále v nejakú verziu seba (teba), čo to konečne dá všetko do poriadku? 

Pozorujem ľudí na jazere, vedľa prebiehajúci život mi triedi hlavu. Stále ten istý pán loví stále tú istú rybu, hádže ju späť do vody. Kečup, kečup, kečup aj so syrom. Všetky rozhovory na lavičkách sa začínajú otázkou: Čo dnes budeš variť? Život sa tu žije bez veľkých rečí a predsa celý. Sledujem nespútané deti a situácie, ktorým ešte nerozumejú, ale do konca života ich budú v slabej chvíli omínať. Krik, zahriaknutie, vydieranie, posmešky. Ale aj nežných otcov, s pupkom nad šortkami potetovaným airbrushom, ako nosia svoje malé princezné a špliechajú ich len tak akurát, aby sa nebáli. To ma lieči, na vedľajšom uteráku cítim, ako vnútri mäknem.

Čoraz ťažšie sa mi tento horúci vzduch dýcha. V podstate sa naplnili moje najhoršie predstavy, stále neviem, čo so sebou, len teraz nemám ani žiadne peniaze. Keď ľuďom rozprávam o tom, ako momentálne žijem a prečo, opakujú mi, že som odvážna. Mne sa takáto odvaha zdá skôr ako eufemizmus pre sebadeštrukčnú tvrdohlavosť. Hrdosť, ktorú mám rovnako po otcovi. Aj vtedy dávno mi silu robiť veci po svojom dodávala najmä moja úzkosť, neovládateľný strach, musím sa oslobodiť, okamžite odtiaľto utiecť, pokojne aj cez mŕtvoly. Zvonku to asi vyzerá ako odvaha, vrhám sa do neznáma. Iba ja viem, že alternatíva je v skutočnosti ešte temnejšia, dusivejšia, paralyzujúca. Som tak v moci svojich závislostí, že jedinou možnosťou je pre mňa nepotrebovať nikoho, nič. Som odvážna, lebo môj život definuje strach. Som odvážna, lebo vždy ide o život. Takže áno, odišla som a odídem znova, tisíckrát. Prestala som, nechala to tak. Povedala som nie, ako už toľkokrát…

Voda a kôstky, čítam si o grapefruitoch. Pletú sa mi hrušky s jablkami, namiesto sladkosti bruchabôľ.

Myslela som, že stačí počkať. Nechám čas plynúť a ono to dozreje. Namiesto toho zostávam zaseknutá, napätá, ako sval stiahnutý v ulite pred tým, než sa vymrští. Uvidíme, uvidíme, uvidím sa. Náhla plytčina mi obracia svet naruby. Svet sa ti neukáže, ak ho zostaneš len bokom pozorovať. Neporozumiem si, ak zostanem nedotknutá. Akokoľvek ma obťažuje tak hlúpo sa vracať stále na to isté miesto, kde ma v útrobách minulosť sťahuje späť. Ale ako sa spláca dlh samej sebe, kto mi povie dosť?

Pravda je taká, že stále neviem, ako milovať dvoch ľudí naraz, jeho aj seba. Roky sa v tom špáram, roky žijem, predýchavam, vytancovávam. Všetko sa dialo popri tejto láske. Pila som, plakala, vyrezávala zo seba. Zavrela som dvere, objali sme sa (nechala som sa). Z plných pľúc som kdesi v poli za novostavbami vrieskala vulgarizmy. Potom aj priamo do tváre, presvedčivejšie, až kdesi celkom zdola, od podlahy (základov, ktoré sme nezvládli).

Nič tak nebolí ako nádej, nezlomné dúfanie. Neprestávam chcieť, aby sme boli šťastní spolu.

Myslela som, že už sa nedá viac chápať, že dve rozdielne veci môžu byť naraz pravda. Ale stále tomu nemôžem uveriť, roztrasene ohmatávam pramene (korene, ktoré sa nedajú uchopiť). Zdá sa mi to nemožné, odovzdať sa láske a zároveň sa ochrániť. Byť pri ňom a ubrániť sa. Dosiaľ ma vždy prevážila láska, ktorá nepatrila mne, vyhrával on. Celý život som vymieňala teba za seba a zvyk je železná košeľa, nepopierateľný magnetizmus.

Vraciam sa stále k ružiam, ktoré rástli na útesoch pobrežia. Medzi skalami ma v slanom vzduchu prekvapilo niečo opojne sladké, nechcelo sa mi ani veriť. Ruže boli vždy také banálne, lacné romantické gesto, povinná jazda. Ich vôňa primitívne úderná. Dar bez chuti, nič som z toho necítila, možno len pohoršenie, ako málo ľuďom stačí. Teraz ma to zrazu plieska morským vzduchom rovno do tváre: nenechaj si zobrať tú radosť, akokoľvek prvoplánovú. Nenechaj si zobrať radosť len preto, že chceš byť viac. O nič neprichádzaš.

Tak strašne som sa bála, že skončím ako on, táto prekliata povaha, niet vyhnutia. Teraz je to nad slnko jasnejšie, ale zas sa to ku mne odrazí až z nejakej neadekvátnej popkultúry: Som presne taká istá ako on a len prijatím tejto skutočnosti mám možnosť byť iná. Čím viac tomu budem vzdorovať, tým viac ma to zvnútra dokaličí. Stačí to všetko prijať, nemusím to viac opakovať. Konečne sloboda. Dovolím si všetko, čo on nemohol, nevládal. Ako som opakovala už toľkokrát, niečo z toho urobím.

Zaseknem sa na otázke: Čo o sebe vieš povedať, čo je pravdivé? Táto otázka by ešte nedávno mohla vyvolať paniku, mohla by som sa donekonečna snažiť a spochybňovať. Banálna – opakujúca sa – pravda je, že som dosť. Zaskočí ma tá náhla samozrejmosť, ale stačím. Nech som v tomto okamihu, pod týmto uhlom, svetlom či fázou mesiaca akákoľvek, nemennou pravdou zostáva, že je to v poriadku. Vlastne je to až zázrak, že sa neprepadávam do existenciálnej špirály, že hoci mi v hlave poletujú škatule a nálepky a stále odklepávajú súdy, je to len pár sekúnd. Dosadá na mňa tichý pokoj vedomia, že nič z toho ma nespochybňuje. Zaslúžim si, môžem, som. Jeden depresívny komik kdesi v rozhovore, ktorý sa mi už stratil v hlbinách internetu, povedal, že what you wish to be (perceived as) is more vulnerable than what you are afraid you are. A ja to prestávam riešiť, prestávam sa báť. Zatiaľ aspoň seba.

Na horizonte končiacich sa prázdnin sa črtajú ďalšie narodeniny, už sa neobávam, nechcem od toho nič. Starnutie prináša spokojnosť, lebo moje šťastie je pevnejšie, potvrdené. Stále sa znova a znova rozhodujem pokračovať, ísť ďalej. Tisíckrát áno znie celým telom.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *