Priateľstvá nad knihami

napísala VERONIKA PIZANO ilustrovala BESSA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 30. apríla 2020.

Počas dňa mám v čase korony dva momenty, na ktoré sa teším. Čas, keď ide najmladšie dieťa po obede spať a starším dvom strčíme do ruky tablet. A čas, keď ukladám všetky tri deti večer do postele a spolu si čítame. Jednoducho momenty, keď mám chvíľu pokoja. Počas týždňa sa teším na online cvičenie so svojou fyzioterapeutkou. A počas mesiaca sa teším na online stretnutia mojich knižných klubov. 

Knižnoklubová túžba

Občas rozmýšľam, čo by som robila bez knižného klubu. Je jasné, že môj svet by sa nezrútil a, poznajúc samu seba, infiltrovala by som sa do nejakého iného záujmového krúžku. Ale nemyslím si, že by ma iné stretnutia ovplyvnili tak pozitívne ako knižné kluby. Vďaka nim čítam rôznorodejšie knihy, čítam o témach, ku ktorým by som sa inak zrejme nedostala, a najmä som spoznala ďalšie sčítané ženy, ktoré sa stali mojimi priateľkami a dokážu ma namotať na knihu tak, ako žiadna knižná influencerka či influencer nikdy nedokáže. Pred mnohými knihami ma aj varovali a ušetrili tak nejednej knihe hodenie o stenu.

Voľakedy som si myslela, že knižné kluby sú len súčasťou amerických filmov. A hoci som chcela do nejakého patriť, naozaj mi ani len nenapadlo, že knižné kluby existujú aj na Slovensku, dokonca ma obišiel aj tento článok. Raz som sa však stretla so zakladateľku jedného bratislavského knižného klubu a po pár mesiacoch som sa naň odhodlala prísť. Odvtedy som vynechala pravidelné mesačné posedenia, len ak som naozaj nemohla prísť. A na klub som išla aj v predvečer dovolenky, keď som ešte o polnoci po príchode domov dobaľovala kufre, aby sme o piatej ráno vyrážali. Tak veľmi zbožňujem náš knižný klub.

Knižnoklubová praktická realita

Knižné kluby sa stretávajú u niekoho doma, v knižniciach, v komunitných či rodinných centrách. Môj prvý klub sa stretáva v knižnici vždy posledný piatok v mesiaci. Od pol šiestej ťaháme stretnutie minimálne do desiatej, ale najčastejšie do jedenástej večer. Vždy máme určenú tému, napríklad súčasná španielska literatúra, knihy s hlavným hrdinom či hrdinkou s mentálnym znevýhodnením, projekt Shakespeare 400 alebo knihy konkrétnej autorky/autora (Margaret Atwood, Jaroslava Blažková, Roald Dahl a pod.). Keď sa celá spoločnosť zíde, postupne ako sedíme okolo stola, každá hovorí o knihách, ktoré v minulosti alebo špeciálne pre stretnutie klubu prečítala. Niekto tak spomenie jednu knihu, niekto päť, ale absolútne na tom nezáleží. Stručne zhrnie príbeh, ale najmä povie, čím bola kniha dobrá, prípadne čím sklamala. Tematický klub je dobrý aj preto, že naň nemusíte čítať nič (ja som neprečítala žiadnu knihu na tému slovenská detektívka), a predsa to bude zaujímavé a možno vás to navnadí niečo si prečítať (hoci ja slovenskej detektívke budem naďalej odolávať). Počas rozprávania o knihách zabŕdneme často do iných konverzácií, spomíname príhody z knižného aj neknižného života. A veľmi veľa sa smejeme, lebo knižný klub nie je pseudointelektuálny krúžok, je to stretnutie priateliek.

V prípade klubu, kde sa preberá jedna téma, sa nejde podľa poradia, ale väčšinou začína ten či tá, kto má na knihu výrazne pozitívny alebo výrazne negatívny názor. Na to sa nabaľujú ďalšie vyjadrenia, preskakuje sa na hodnotenie jednotlivých postáv knihy alebo dôležitých momentov deja. V takomto klube sa diskusia väčšinou čoraz viac uberá smerom do hĺbky, rozoberáme konanie postáv, hľadáme paralely s našimi životmi. Zákonite dochádza k stretom, ktoré však smerujú k vzájomnému pochopeniu.

Hoci diskusia nemá moderátorku, v niektorých kluboch majú na každé posedenie určenú členku, ktorá si pripraví k danej téme referát, a na ostatných troch stretnutiach nášho klubu sme k tomuto pristúpili aj my. Facilitácia diskusie sa najmä v začiatkoch klubu očakáva hlavne od zakladateľky. Postupne sa ale táto zodpovednosť prirodzene delí aj s medzičasom už klubovo zbehlejšími členkami a členmi, ktorí sa zároveň cítia komfortne aj v prípadnom upokojovaní vášní v rámci moderátorskej úlohy.

Knižný klub dáva čítaniu nový rozmer, pretože knihy už nielen čítam, ale sa o nich aj rozprávam a prostredníctvom týchto rozhovorov ľudí spoznávam, objavujem nové uhly pohľadov a získavam akýsi spoločný zážitok z čítania knihy. Počas korontény počet čitateliek zrejme stúpne, možno viaceré zatúžia byť členkou knižného klubu, a tak som sa opýtala niekoľkých zakladateliek a členiek rôznych knižných klubov na ich postrehy a rady.

Zakladateľky

Eva (34) žila dva roky v Osle a chodila tam na anglický aj nórsky knižný klub – pôvodne so zámerom aktívne precvičovať jazyky. Ale veľmi rýchlo si ju získalo samotné rozprávanie sa o knižkách, literatúre a všetkom s ňou súvisiacom. „Po návrate na Slovensko boli tieto klubové stretnutia jednou z vecí, ktorá mi chýbala najviac. A po krátkom prieskume som zistila, že sú viacerí, ktorým sa nápad knižného klubu pozdáva – a odtiaľ bol k realizácii už len krok.“ Eva bola členkou literárnej skupiny na sociálnej sieti, takže keď jej v hlave skrsol tento nápad, napísala do skupiny. V skupine bola aj Viera (48), vedúca pobočky knižnice. Po 20-minútovej komunikácii dohodli prvé stretnutie už na ďalší mesiac. Každá z nich oslovila svoje známe a známych, ale na prvom stretnutí boli aj tak len štyria alebo piati. „Našou prvou preberanou knihou bola Nezabíjajte vtáčika od Harper Lee,“ spomína Viera. Toto sa udialo v marci 2014. Práve do tohto klubu som sa pridala i ja v marci 2018. Klub sa konal zatiaľ každý mesiac a aj v čase korony sme pohotovo prešli na online formu cez Zoom a zaknihovali tak 73. stretnutie.

Barbora (50) založila Wisteria Booklub čiastočne zo zvedavosti, ako takýto klub môže fungovať, ale dôležitý impulz prišiel vo chvíli, keď sa jej priateľke a susede narodila dcéra. Tá už členkou booklubu bola a pre nečakané materské povinnosti sa tejto radosti musela na dlhší čas vzdať. „Môj booklub tak mala len pár krokov od domu, nadojčila a precupitala do našej spoločnosti v papučkách a pripravená vyraziť domov, keby čokoľvek,“ spomína Barbora. Pri obsadení klubu siahla po spriaznených dušiach. Základ tvorili priateľky, s ktorými sa roky stretávala na výmenných večierkoch oblečenia.

Až tri oslovené zakladateľky začali s knižnými klubmi aj vďaka inšpirácii Evy Borušovičovej, ktorá o nich písala najprv v článku a neskôr aj v knihe Do plaviek. Jarmila (40): „Eva článok napísala tak chytľavo, že sa nedalo odolať.“ Zverejnila výzvu na svojej facebookovej stránke Hlas od sporáka a nekládla žiadne podmienky, čo spätne hodnotí ako mierne neprezieravé: „Prihlásilo sa totiž pár nemožných mužov (až na jednu výnimku), a tak som klub autoritársky vyhlásila za dámsky.“ Edit (45) je jogová lektorka: „Na lekciách popri cvičení sa často otvárali zaujímavé témy, ale na jogu sa nechodí kvôli diskusii. Keď som si prečítala knihu Do plaviek, cítila som, že knižný klub by mohol byť ten vhodný priestor.“ Oslovila priateľky a známe a dohodli si prvé stretnutie. Zatiaľ zostalo len pri tomto jednom stretnutí, ale dúfa, že po korone bude klub pokračovať. Aj Lenku (39) inšpirovala Eva Borušovičová. V bratislavskej Dúbravke však žiadny klub nenašla, opýtala sa preto v skupine na Facebooku a mala veľký ohlas: „Ľudia sa ma hneď začali pýtať, kedy sa prvé stretnutie uskutoční a čo budeme čítať. Dopytu bolo toľko, že som v podstate nemala inú možnosť, ako čitateľský klub sama založiť.“

Andrea (28) jedného dňa pri bežnom rozhovore s priateľkou zistila, že obe tajne túžia rozprávať sa s niekým o knihách. „No tak trochu sa desíme vojsť do nejakého knižného spoločenstva intenzívne intelektuálnych ľudí, ktorí mesačne prečítajú desiatky kníh a keď ich opisujú, tak nešetria metaforami a odkazmi na citácie z iných inšpiratívnych kníh,“ popisuje Andrea svoju fóbiu, ale dodatočne uznáva, že tá fóbia bola jemne vykonštruovaná. S priateľkou si teda založili klub samy s tým, že sa nebudú mesačne pretekať v počte prečítaných titulov a uvidia, či sa k nim niekto pridá. Po roku a pol veľmi komorných stretnutí ju oslovil bratranec, že chce so svojou kamarátkou založiť knižný klub. „A vtedy mi napadlo, že načo budú zakladať ďalší, veď len dajme nový život tomu nášmu. Oni boli nadšení, mňa to veľmi nakoplo a zrazu sa začali na naše nadšenie nabaľovať aj ďalší ľudia.“

Ľudia, príbehy, emócie

Zakladateľky, ktoré začali klub v kruhu svojich priateliek, sa zhodujú v tom, že na stretnutiach je najlepšie to, že sa s prečítanou knihou otvárajú aj ďalšie blízke či vzdialené témy, na ktoré v bežných rozhovoroch nedôjde. Tie ženy, ktoré založili klub „na zelenej lúke“, si zas cenia práve to, že z členiek sa stanú priateľky. Často ide o ľudí z rôznych prostredí, rôznych vekov a s odlišnými životnými príbehmi. Na časovo aj fyzicky ohraničenom priestore sa delia o vlastné myšlienky a názory. Lebo vyjadriť svoje pocity o prečítanej knihe je vo svojej podstate veľmi intímna záležitosť, do ktorej sa premietajú ich skúsenosti, záľuby či obsesie.

Keďže v mojom prvom klube máme na každý mesiac jednu tému a rozprávame sa teda o veľkom množstve kníh, chcela som zistiť, aké je to byť v klube, kde sa každý mesiac preberá len jedna kniha. Na prvom stretnutí som bola skôr pozorovateľkou, ale klub si ma získal okamžite práve tým, aké rôznorodé a rozporuplné reakcie vyvolala kniha (išlo o Neviditeľné besy srdca od Johna Boyna). A opakovalo sa to aj na ďalších stretnutiach s knihami VrkočDobrý deň smútok a Normálni ľudia. Úžasné na tom je, že na každom stretnutí sú tie rozporuplné reakcie medzi inými ľuďmi. Tí, ktorí pred mesiacom zastávali „jednu stranu“, stáli zrazu oproti sebe.

Hoci sú knižné kluby pohodové posedenia, nechýba im zapálenosť, nadšenie a občas aj hustejšia atmosféra. Viera spomína, že v počiatkoch klubu bol kameň úrazu v tom, aby sa zúčastnení navzájom rešpektovali: „Musím sa priznať, že z mnohých predchádzajúcich klubov som odchádzala trocha rozladená, a myslím, že som sa raz alebo dvakrát pohrávala aj s myšlienkou, či to všetko má zmysel“. Naštastie nehodila flintu do žita a siedmy rok považuje za zlatý vek klubu vzhľadom na atmosféru a úroveň diskusie.

Viera je šéfka klubu a nebojí sa zaveliť pohov, keď sa situácia vyostruje. Ale prešla si obdobím, keď chcela byť skôr s každým zadobre. S touto skúsenosťou momentálne zápasí Andrea: „Po tom, ako náš klub veľa členov vychválilo, mám tendenciu zabezpečiť, aby boli všetci spokojní.“ Cíti pocit zodpovednosti a myslí si, že sa od nej očakáva, že napäté situácie ukočíruje. Je to pre ňu náročné, keďže je v miestnosti najmladšia a vedľa nej sedia ďalší, podľa nej skúsení a skvelí ľudia, niektorí aj o generáciu starší, a má voči nim určitý rešpekt. V súčasnosti si moderovanie trénuje aj v podcastovej verzii knižného klubu.

Z tých radostnejších náročných súčastí považuje Barbora zladenie kalendárov a nájdenie vhodného termínu na stretnutie klubu. Podľa Evy je náročné vydržať, kým sa človek dostane k slovu. Edit sa obáva, či do stretnutia stihne knihu prečítať. A pre Jarmilu je náročné prelúskať sa nemožnými knihami, ale hovorí, že následne si utrpenie kolektívne kompenzujú výdatným poohováraním daného diela.

Za seba môžem povedať, že najnáročnejšie je sa na klube neprežrať. Na svoj prvý klub som prišla bez kníh a občerstvenia. Vošla som do miestnosti a ostala som v rozpakoch, pretože stôl bol preplnený domácimi koláčmi a slaným pečivom, chrumkami, čipsami, bonboniérami, minerálkami, pivom aj vínom. Na ďalšie stretnutia som už prišla patrične vybavená a okrem pohostenia som doniesla aj knihy k téme. Pretože tie som na prvé stretnutie tiež nemala prichystané. Doniesť knihu nie je potrebné len kvôli jej ohmataniu, ale ak už raz niekto knihu poospevuje, nastáva bitka o to, kto si ju požičia ako prvý. Dospeli sme už do štádia, keď si navzájom vypožičané knihy zapisujeme do zdieľaného dokumentu. Hoci sa stretávame zvyčajne len raz za mesiac, cítim s mojimi spolučlenkami veľkú spriaznenosť. Okrem knižného klubu si zájdeme na knižné besedy, divadelné hry či filmy, ktoré vznikli na základe kníh. Závidím im ich spoločné zážitky z knižných veľtrhov a besied z čias, keď som o klube ešte ani nechyrovala, a ktoré sú v klube už legendárne, zároveň sa teším, že si ich s nimi vytváram už aj ja.

V podstate v celom článku hovorím o ženách a je to veru tak, že v kluboch výrazne prevládajú. Určite je to čiastočne tým, že ženy oveľa viac čítajú, ďalšie dôvody by boli na sociologickú štúdiu. Ale muži sú v kluboch vítaní až žiadaní, pretože mať pohľad na knihu a tému aj od nich je obohacujúce. 

Tipy na záver (začatie klubu)

Hoci všetky knižné kluby, ktorých zakladateľkám som položila otázky, sú v Bratislave, som si istá, že bookcluby sú aj v iných mestách. Ak nie, tak práve ten, ktorý založíte vy, bude ten prvý. Na záver som sa preto zakladateliek opýtala na nejaké tipy a rady.

Viera hovorí, že základom stretnutí je pravidelnosť: „Ak budete trikrát odcestovaní, dvakrát chorí a raz oslavovať narodeniny svojej mačky, klub sa vám potichúčku, ale iste rozpadne.“Podľa nej by mal byť klub demokratický, čo sa týka výberu tém, kníh, autorov, na druhej strane nie každé vox populi je vox Dei. Skupina sa má rozhodnúť o každej zmene a dohodnúť sa na nej väčšinovým hlasom, ale o niektorých veciach môže rozhodovať ten, kto je v role pozývajúceho (napríklad o čase stretnutia). Jarmila odporúča dobre zvážiť, či máte vytrvalosť a výdrž čítať aj diela, ktoré vám nebudú pochuti. Lenka hovorí, že klub by mal mať určité pravidlá, ale je dobré pripraviť sa na to, že tie sa budú za pochodu upravovať tak, aby členkám a členom vyhovovali. Podľa Edit to treba len skúsiť, lebo už aj z prvého stretnutia mala príjemný pocit. Rovnakú radu dali aj Eva a Barbora. Povzbudzujú k tomu, aby ste nemali strach klub založiť a dať o ňom vedieť svetu, lebo k dobrým nápadom sa ľudia radi pridajú.

A knižný klub je vždy dobrý nápad!


editovala EVA MÉSZÁROSOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.