napísala LUCIA ŽATKULIAKOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. augusta 2021.
Hovorila si mi milovaná a ja som sa vďaka tebe milovanou aj cítila.
V starých škatuliach nachádzam fotografie teba a prevraciam ich na druhú stranu v nádeji, že nájdem zápis, ktorý mi o tebe v tom momente povie viac. Prvé strany albumov sú vzorne vyplnené aj popísané. Ďalšie už musím prevracať opatrne, aby nevypadli kôpky fotografií založené medzi stranami. Stále čakajú, kým ich zaradíš.
Škatule s fotkami bude raz prechádzať niekto po mne, niekto, kto si už teba pamätať nebude. Fotky, na ktorých je tvoja tvár, sa toho človeka nebudú nijak dotýkať, rovnako ako sa mňa nijak nedotýkajú fotky tvojich vzdialených prastrýkov a pratiet, ktoré v kôpkach nachádzam. Nebude poznať tvoj príbeh, komplexnosť tvojho života. Existuješ, len pokiaľ ťa niekto nosí v živej pamäti, potom sa staneš iba ďalším anonymným mŕtvym z dávnych čias.
Človek, ktorý bude prechádzať veci po mne, nebude vedieť, aká si bola starostlivá, úzkostlivá a tvrdohlavá. Ten človek nebude poznať byt s modrým nábytkom na prvom poschodí domu na Vítěznej ulici v Kutnej Hore-Sedleci, kde si vyrastala. Nebude vedieť, aký si mala strach, keď tvojho otca zobralo gestapo. Ako si bola rada, že sa vám po týždňoch vrátil, hoci zbitý a schudnutý. Ako ťa tatínek učil hrať na pianíne a sprevádzal ťa na husliach.
Lístok potvrdzujúci kúpu pianína si si odložila tiež.
Ten človek nebude vedieť, čo asi cítilo malé dievča zaspávajúce u strýka a tety vo Vyšných Hágoch, kým okolo prebiehala vojna. Nebude poznať mladú ženu prebývajúcu v izbe na Malej Strane prenajatej od príbuznej. Chodíš tam do svojej prvej práce, stretávaš svojho budúceho muža. Prvé rande máte v Lucerne. Svadobnú kyticu máš z alstromérií.
Pár fotiek zobrazuje malé dieťa v kočíku, ktoré sa na ďalších už neobjaví. Tvoj prvorodený syn zomiera šesťmesačný na následky nákazy, ktorú nechtiac preniesol tvoj muž z bratislavského laboratória, kde pracoval. Z tragédie sa zotavujete v Tatrách. Narodí sa ti ďalší syn, neskôr aj dcéra, obaja ďaleko od možnosti ďalšej nákazy. Na druhú fotografiu, kde ste s mužom na vychádzke s deťmi v Sedleci u tvojich rodičov, napíšeš: „Tu sme šťastní.“
Prvýkrát v živote letíš, keď máš tridsaťdva rokov – na Kubu. Tvoj muž, ktorý tam na teba čaká, ti napíše list s pokynmi a radami, čo treba pred odletom vybaviť. Píše, koľko svetrov zbaliť deťom, aké sukne sa na Kube nosia, ako prepašovať salámu cez letiskovú kontrolu a kde si v lietadle sadnúť, aby ste mali dobrý výhľad. Neviem, kde ste napokon sedeli.
V Havane stráviš jeden a pol roka. Spolu s rodinami ďalších zahraničných expertov zo spriatelených socialistických krajín bývate v hoteli Riomar namiesto Kubáncov, ktorí krajinu začiatkom šesťdesiatych rokov opustili. Máte papagája Cotorritu a na rozdiel od obyvateľov Kuby všetkého nadostač. Vravela si, že keď vám pri prestupe v Kanade ponúkali možnosť zostať, váhali ste, no predsa len ste sa vrátili do Československa. Vraj kvôli rodičom.
Nachádzam fotky vašej obývačky, bazéna s morskou vodou a teba pri ňom v zelených plavkách, ktoré sa ti hodia k očiam a ku krátkym hnedým vlasom. Vždy si sa vedela pekne obliecť. Plávaš rada aj o mnoho rokov neskôr v kúpeľoch Central v Bratislave.
Dokončíš si účtovnícke vzdelanie a ako účtovníčka sa aj zamestnáš. Deti vyrastú, prídu vnúčatá. Ja som posledné. Trávim u vás detstvo.
Kým všetkým varíš, neviem o tebe. Venujú sa mi tvoji rodičia, o ktorých sa staráš, a tvoj muž, keď príde z práce či zo záhrady. Zdá sa mi, že ich troch mám radšej, lebo majú viac času na hry a rozprávanie sa.
Z kuchyne bežíš do izby každých päť minút, tak často ťa volá tvoja umierajúca mama. Dvíhaš ju, hoci sama nie si oveľa väčšia než ona. Trvá to roky, pomalšie hádam umieraš už len ty. Postupne doopatruješ všetkých. Vo veľkom byte zostaneš sama. Nad vytáčacím telefónom máš nalepené čísla priateľov a príbuzných. Je to váš jediný kontakt, ktorý sa stratí, keď zomrú. Občas niečo presunieš, zabalíš do igelitu, starostlivo označíš, preleješ čínske ruže.
Aké je to dookola prechádzať štyrmi miestnosťami po strop plnými spomienok a vecí, ktoré toľké roky spoluvytvárali vaše životy? Pohybuješ sa stále pomalšie a bližšie k zemi.
Na rodinných oslavách sedíš v kúte, nehovoríš veľa, len sa na nás usmievaš. Prežiješ aj smrť druhého syna. Pri spomienke na mŕtve deti sa ti oči vždy zalejú slzami.
Chodievam k tebe na obedy každý štvrtok. Keď už nevládzeš variť, nosí ti obedy dcéra. Ja ti nosím mlieko, chlieb, banány a alstromérie. Keď sa ťa opýtam, ako sa máš, vždy odpovieš: „Teraz, keď si tu, tak už dobre.“ Máš zapnuté Rádio Slovensko, lúštime spolu krížovky, učíme sa všetkých prezidentov Spojených štátov amerických, aby si si precvičila pamäť. Hráme Logik a ja presne viem, aké farby si vyberieš a ako ich zoradíš. Pokiaľ tvoje pokrútené prsty vládzu, na polámaných slonovinových klávesoch mi hráš Schuberta a Beethovena. Do izieb cez ružové závesy svieti zapadajúce slnko. Meriame si tlak.
Zlomíš si bedrovú kosť a postupne slabneš. Dcéra sa s tým nevie zmieriť. Snaží sa ťa uchovať tak, ako si sa ty snažila uchovať svoju mamu. Prestávaš chodiť, my ťa neudvihneme. Navštevujeme ťa v domove seniorov. Slabnutie sa spomalí.
Keď vravím, že mi zomiera stará mama, nezomieraš len ako stará a ležiaca, bez pamäti, bez času, s papierovou pokožkou a s nohami čiernymi od preležanín. Zomierajú všetky tie dievčatá a ženy v rôznych časoch naraz a aj mnohé ďalšie, o ktorých si mi nepovedala alebo na ktoré som zabudla.
V byte, v ktorom si prežila štyridsaťtri rokov, som teraz ja. Niektoré tvoje veci nechávam vytratiť sa pomalšie. Chcem ich ešte otočiť v rukách, ohmatať dôvod, prečo si ich založila.
editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ