Zodpovedná tridsiatnička

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala EMA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 19. apríla 2018.

Že sa mení môj vek, riešim vždy tak asi pol roka pred tým, než sa tak skutočne stane. Od tridsiatky ma delí stále celkom štedrý počet mesiacov a to je presne ten moment, kedy sa ňou najviac zaoberám. Keď na jeseň príde, všetko to už bude pasé. Ako ukázal zatiaľ každý rok, jarné alergie vystriedajú tie jesenné a zo mňa tentokrát bude kýchajúca, no zmierená tridsiatnička.

Ľudia starší odo mňa nad týmito riadkami možno znechutene odfrknú, prevrátia očami. Čo ja tak môžem vedieť o starnutí, veď som ešte nič poriadne nežila. Všetci však máme právo prežívať svoje vlastné míľniky a súčasťou dospelosti je aj neporovnávať (kto starne viac) a nechať žiť.

Takže sa pokojne zasmejte, ale pocit prekvapivého dotyku s vlastným vekom som už párkrát zažila. Boľavé kríže, isteže. Hlbokú ľahostajnosť voči novým spôsobom digitálnej komunikácie. Neuveriteľnú rozkoš úniku zo spoločnosti rovno do mäkučkej postele (pred polnocou, samozrejme!).

Medzi mojimi spolupracovníkmi sa zrazu ocitli ľudia z ročníkov, ktoré znejú absurdne, veď to je predsa iné storočie. Už nie som a nikdy nebudem wűnderkind, mladý talent ani líderka, len obyčajný človek, čo si robí svoju prácu. Susedovo dieťa ma osloví teta a po zvyšok dňa zostávam premietať, či je to tá istá kategória ako dámy s červeným prelivom a šatníkom z Quelle, ktoré si pamätám z vlastných (zdá sa, že dávno stratených) mladých liet.

Jednoducho, nevyhlo sa to ani mne. Starnem a dokazujú to aj tie veľké okrúhle číslice, 3 a 0.

Teraz by mal nasledovať odsek, že panika, lebo treba bývať vo vlastnom a priviesť na svet deti. Toto je však text o inom, aj keď nehovorím, že som si nikdy v duchu nerátala, kedy Ho potrebujem stretnúť, aby som nepatrila medzi rizikové prvorodičky. A tiež priznávam, že občas cítim ľútosť za tým, čo bolo a už nebude.

V ostrom svetle skúmam nezvratný proces gravitácie. Hľadím na lesknúce sa herečky a pripomínam si, že nesmiem zabudnúť hydratovať aj ruky a dekolt. Márnosť, tieto prsia už aj tak nikto nezažije vo vrcholnej forme. S povzdychom si spomeniem na časy, keď to všetko bolo inak a nevedela som to oceniť, vymýšľajúc si fiktívne nedostatky. (S plným vedomím, že o desať rokov budem rovnako hľadieť presne na tento moment, ale zhodnime sa, že istý proces už prebieha.)

V inom svetle, väčšinou z jedného či druhého displeja, zas sledujem všetko, čo som nestihla. Rozbehnúť, založiť, predať. Ochutnať a zažiť. Pozerám sa na tváre ešte mäkké detstvom, ktoré organizujú protesty, a rozmýšľam, či som v ich veku vôbec bola voliť. Vidím, ako ľudia dostávajú prácu, lebo boli na tej správnej akcii a neponáhľali sa z nej do pyžama. Snívam, čo by bolo, keby sa moja tvrdá hlava rozhodla nevykašľať sa na každý voľnočasový krúžok, v ktorom som okamžite nezaznamenala úspech. Keby som namiesto seriálov hltala knihy alebo aspoň európsku filmografiu.

Občas sa cítim stará na koncertoch, kde zrazu nevidím žiadne známe tváre. Cez víkendy, ktoré moji najbližší priatelia trávia už len so svokrovcami. A vždy keď sa ma niekto spýta, aké mám plány.

Nie, nedoženiem pravidelné nanášanie krému na oči. Niektoré lode už odplávali, ale ja ich nebudem naháňať.

Jedna z prekvapivých múdrostí, ktorými ma obdarili ženské časopisy, je tvrdenie, že po tridsiatke je vraj lepší sex. Ženy z lesklých stránok svorne prikyvujú, že už vedia, čo chcú, a majú aj odvahu si to vypýtať. Nuž veď dobre, nedbám, teším sa. Čoraz viac si však myslím, že sex je len jedným aspektom tohto špecifického tridsiatnickeho poznania a spriaznenej odvahy pýtať si, čo mi prináleží.

Sú to všetko frázy, kým sa pre vás nestanú bytostným zážitkom. Dovoliť si. Byť k sebe láskavá. Vyhodiť zo slovníka spojenia musím a mala by som. Riadiť sa tým, čo chcem a potrebujem. Netlačiť na pílu. Počúvať sa, lebo všetky odpovede dávno poznám.

Písať by to mohol Coelho, ale keď to žijem, nie je to gýč.

Starnutie je upokojenie. Sebaistota, na ktorú žiadne FOMO nestačí, dnes zostávam v posteli. Spím, dýcham, jem, a niekedy nič viac už netreba.

Starnutie je zmierenie sa. S tým, že nič netrvá večne, bolesť ani extáza. Že sa ešte zopárkrát zložím v panickom záchvate, aj že to prežijem. Nebojím sa, že niekoho urazí strnisko na mojich nohách. Viem, že pre niektorých budem už navždy krava. A že potrebujem veľa pozornosti.

No a čo.

Kto mohol tušiť, že tento pubertálny postoj je na správnom mieste znakom dospelosti.

Je to logické: čím dlhšie s niekým trávime čas, tým viac ho poznáme. Všetky jeho stránky, dobré, zlé, aj všetko uprostred. Sami nie sme výnimkou a teda je pochopiteľné, že sama sebe rozumiem viac, ako keď som mala trinásť či dvadsaťsedem. A, opäť logicky, s porozumením prichádza aj ono pochopenie.

Ale starnutie nie je len zmierenie sa s tým, aký je život (a my v ňom) obyčajný. Ten zvláštny introvertne-svojhlavý koktail, ktorý som dostala do vienka, mi odveky dovoľoval tráviť toľko pokojných večerov v hrubých ponožkách a mastných vlasoch, koľko mi hrdlo ráčilo. Ak hovorím, že tri desiatky rokov ma naučili, čo chcem, nemám na mysli, že mi je jedno, či ma niekto súdi za málo aktívny prístup k životu. Naopak. S tridsiatkou na krku chcem viac a nehanbím sa za to. Aj tých orgazmov, ale nielen.

V mnohom bolo aj moje dospievanie slobodným a radostným časom. Určite však nie bezstarostným. Až teraz, s povestnými prvými šedinami, zahadzujem celý balík úzkostí, obáv, vnútorných regúl a očakávaní, ktorými som sa celá zošnurovala. Presne tie roky, ktoré iní trávia živelným sýtením svojich zmyslov, som bola ako paralyzovaná. Vystrašená svetom, sebou a bezodnými možnosťami. Túžbou byť správna.

Dlho som si myslela, že veci, ktoré stoja za to, si človek musí odtrpieť. Byť na samom temnom dne bol môj safe space ešte dlho aj po obligátnej grunge fáze puberty. Byť ticho, nepomenovať, čo chcem, ani si to nepripustiť, bolo mojou najlepšou obranou. Aby si náhodou o mne niekto niečo nepomyslel. Aby som náhodou niečo necítila. Aby som nebola príliš – náročná, emocionálna, povrchná či komplikovaná.

Teraz už nechcem byť taká či onaká, páčiť sa a vyhovieť. Aj tak mi to nikto nezožral. Nič neľutujem, no už viem, že sa dá fungovať aj inak. Stále znova a znova prichádzam na to, že dokonalosti nie je čo závidieť. Už mi nezáleží na tom, ako veci vyzerajú, ale aký z nich mám pocit.

Tieto dni idem po radosti ako pes na stope. Kamkoľvek ma zaveje. Maľujem si ústa, tancujem. Poviem, čo sa mi nepáči. Vypínam počítač. Sledujem zábavne hlúpe videá. Spím, jem a dýcham.

Budem mať tridsať a neverím na guilty pleasures, iba na radosť a pôžitok. Nie je to druhá puberta, nič bezhlavé. Toto je nová zodpovednosť: voči svojim potrebám a túžbam. Lebo unesiem pravdu, nemusím si o sebe klamať nejakú lepšiu verziu. Lebo sa o seba viem postarať, nie som dieťa odkázané na iných. Som dospelá.

Jedna myšlienka na “Zodpovedná tridsiatnička

  1. To zmierenie je také…smutné.

    Po 30tke som sa vrátila k tancu (občas kojac na chodbe prvorodeného) a s objavnou radosťou prijala fakt, že po mne konečne nekričí tvrdý choreograf a že vlastne mi tak už nezáleží na tom, aby som aspoň raz mala sólo. Po 40tke som konečne našla štýl, ktorý ma nesmierne baví a mám chuť sa tvrdým tréningom dopracovať ku skokom, ktoré robia nástky. (len nájsť spôsob, akým sa nezničiť…lebo natiahnutá šľacha už nebolí iba dva týždne, ale niekoľko mesiacov)

    Po 30tke som zahodila strach a naučila sa poriadne lyžovať. Po 40tke som začala milovať divokú jazdu a predbieham sa s manželom, kto prekročí na svahu 80tku.

    Po 30tke som si začala užívať to, že môžem byť sama niekde na hrebeni (týždne, kedy si manžel bral do rodičovských táborov synov, boli odmenou). Po 40tke som si začala dávať výzvy a skracovať časy uvedené na turistických ukazovateľoch na polovicu.

    Po 30tke som zistila, že stretávanie sa s “mamičkami” vôbec nie je také nepodnetné, ale že to nie je ani východisko z núdze. Že viem deti prispôsobiť svojmu režimu aj spoločnosti a vďaka tomu neostávam odrezaná. Že nájsť podnetné kontakty aj na materskej nie je vôbec problém a tým sa to obdobie stalo jedným z najkrajších. Po 40tke som sa ocitla v kolektíve o polovicu mladšom a objavila nové témy, slovník, baví ma to a beriem to ako výzvu, aby som lepšie rozumela svojim deťom.

    Po 30tke som sa rozhodla, že sa konečne naučím hrať na gitaru, lebo klavír si na výlet nezbalím. Odhodlanie mi vydržalo pol roka, vymenila som ju za flautu. Po 40tke som si našla konečne čas aj učiteľa a je to najlepšie rozhodnutie, aké som posledné roky urobila. Tie chvíle s gitarou sú doslova intímne. Len moje a teším sa na ne.

    Ešte by som chcela do voľných chvíľ zapasovať nové cesty na horolezeckej stene a zbaviť sa strachu z výšok.

    Je fajn s rokmi nerezignovať na nové výzvy. Telo to zvládne. A dokonca mám pocit, že tie výzvy mu sedia a nemusím pred letom zvažovať, či treba vymeniť plavky za také, aké zakryjú jeho väčšiu časť.

    Stále ma to baví a dúfam, že mi to vydrží 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.