napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. augusta 2023.
Nepovedal priamo, že sa už neuvidíme, je mi to však jasné. Ukázalo sa, že to bol omyl, skúsili sme všetko, nemá mi viac čo ponúknuť. Podal mi ruku, poprial všetko dobré. Keď mi bude zle, keď to budem potrebovať, mám zavolať.
Fakt mi je to ľúto. Vkladala som nádeje do toho, že to bude konečne niekto, kto mi pomôže, kto sa o mňa postará. No nebol to ten pravý. A tak musím hľadať ďalej.
Reč je o lekárovi, ktorý to so mnou vzdal. Môj opis situácie je možno nepatričný a na racionálnej úrovni tomu rozumiem a nikomu nič nezazlievam, som vďačná za všetku snahu. S mojím prežívaním týchto okolností je to však horšie, cítim jemnú porozchodovú prázdnotu a beznádej.
Lebo ono to tak trochu je ako dookola chodiť na prvé rande. Skúšať šťastie. Dlho hľadať, dohodnúť si termín, rozprávať o sebe stále ten istý príbeh. Pýtať sa samej seba, či ma druhá strana počúva. Či ma počuje. Získavať a strácať v niekoho dôveru. Stretnúť sa ešte raz, dvakrát, rozlúčiť sa. A zase odznova. Medzitým zmena všeobecného lekára, pohotovosť, opakovanie tých istých slov. Každý pokus ma unavuje, postupne sa všetky možné (zlé) diagnózy míňajú, je to síce absurdné, ale s ďalším negatívnym výsledkom vyšetrenia prichádzajú len vlny bezmocnosti a zúfalstva, pretože to znova znamená mesiace bez liečby, bez vedomosti, čo môjmu telu je. Aha, takže mám to skúsiť u niekoho iného. Ale ja už nechcem, nevládzem, okrem frustrácie zo slabosti a z nefunkčnosti vlastného tela to totiž prináša omnoho väčšiu frustráciu a zlosť zo zdravotníckeho systému, v ktorom mám opäť raz blúdiť a snažiť sa nájsť niekoho, kto bude ochotný vypočuť si ma (skôr než ma pošle ďalej).
Volané číslo neexistuje
Prvýkrát som o svojich zdravotných ťažkostiach v lekárskej ambulancii hovorila v marci 2022 a po odberoch krvi a výsledkoch v norme mi boli odporučené neurologické vyšetrenia. Dostať sa k nim však chcelo dosť veľa trpezlivosti a odhodlania nechať zvoniť telefón v ordináciách v rôznych mestách, až kým ho niekde konečne zdvihnú, a nakoniec si to žiadalo aj dosť veľa peňazí, lebo najbližší voľný termín mali na súkromnej poliklinike a ja som nemohla dlhšie čakať. Vyšetrenia ale neukázali nič, ambulancia sa odmlčala, tak som hľadala novú neurológiu. Ako som písala v úvode, márny bol aj tento pokus, lekár mi však odporučil pokračovať vyšetrením v reumatologickej ambulancii. Bol marec 2023 a znova som sa ocitla na začiatku. Navyše, ako som zistila, neurologické ambulancie sú v porovnaní s tými reumatologickými celkom hojne zastúpené.
Prešiel rok a znova som ponorená v tom istom marazme. Najskôr gúglim, hľadám skúsenosti a hodnotenia druhých ľudí, zvažujem vzdialenosť a dopravnú dostupnosť, vyberám. Bývam na vidieku a v okresnom meste, ktoré mám najbližšie, takáto ambulancia už nejaký čas nie je, volám teda do krajského mesta. Keď poviem, odkiaľ som, nasleduje odpoveď o plnej kapacite, mám skúsiť inde. V ďalšom relatívne blízkom meste mi to nedvíhajú, tak nič, dám pokus v Bratislave. Číslo, na ktoré volám, neexistuje. Nachádzam polikliniku s recepciou, to je istota, že sa dovolám. Je 22. marca, najbližší voľný termín majú po 11. septembri, platí sa 36 eur. Nahlas sa smejem. Na druhý deň stále nemám nikde dohodnuté vyšetrenie. Príde mi mailová odpoveď z inej kliniky, že na tento rok už majú úplne plno a na rok 2024 ešte neotvorili kalendár. Chce sa mi kričať.
Keď som podobné odpovede dostávala pred rokom pri niekoľkodňovom volaní do množstva neurologických ambulancií, bola som nesmierne zúfalá (a vtedy bol najdlhší ponúknutý čas čakania tri mesiace). Fyzicky – a v nadväznosti na to aj psychicky – som sa cítila veľmi zle, bála som sa, nevedela som, čo sa s mojím telom deje. Dnes som o niekoľko vyšetrení a krvných odberov ďalej a aj keď stále neviem, čo mi je, naučila som sa so svojimi ťažkosťami ako-tak žiť, iné mi nezostáva. A nejaké mesačné čakanie napríklad na magnetickú rezonanciu ma nerozhodí. So svojím stavom a s jeho záhadnosťou som už trochu zmierená, zdravotnícky systém ale preklínam čoraz intenzívnejšie. Cítim úplnú bezmocnosť. Hnevám sa.
Nič verzus nadštandard
Zdĺhavé hľadanie informácií o ambulanciách a kontaktných údajov, odmietnutia pre plnú kapacitu či len márne vyzváňanie telefónu, reakcie vzbudzujúce pocit, že otravujem, nekonečné čakanie na termín – alebo možnosť ráno si privstať (4.30 hod), hodinu (5.00 hod) pred otvorením polikliniky (6.00 hod) sa zaradiť medzi ostatných čakajúcich, počkať na sestričku (7.00 hod) a uchmatnúť si jednu z pár časeniek –, dlhé sedenie v čakárni, necitlivý prístup v ordináciách, nezvládnutá komunikácia, zamknuté záchody, nápisy NEKLOPAŤ!!!!!! To všetko vo mne vytvorilo reflex napriek nevôli pokukovať po súkromných zariadeniach, ktoré to hrajú na nadštandard. V realite to vyzerá tak, že baviť sa s vami začnú, až keď im uhradíte poplatok (posledná skúsenosť z Bezručovej), ale aspoň sa s vami bavia – majú recepcie a aktualizované webové stránky, zdvihnú telefón, komunikujú mailovo, pripomenú vám termín a za ďalšie poplatky radi poskytnú aj iné služby, priestor označiť niečo ako nadštandard sa v týchto kruhoch vždy nájde.
A tak to dopadlo aj teraz. Po dvoch dňoch zúfalstva mi jedna zdravotná sestra odporučila súkromnú polikliniku, ktorá ušla môjmu gúgleniu, a po uhradení 109 eur som mala termín – na ďalší týždeň. Bola to malá výhra a zároveň obrovská prehra. Vôbec sa mi to totiž nezdá v poriadku. Zdravotníctvo považujem za poslednú oblasť, kde by o niečom mali rozhodovať naše privilégiá. Dnes si vyšetrenie v súkromnom zariadení môžem dovoliť bez väčšieho prepočítavania rodinného rozpočtu, pred rokom som však dostávala 400-eurový rodičovský príspevok a takéto výdavky som cítila oveľa viac – a som pritom stále ten istý človek s rovnakými zdravotnými problémami, len s iným príjmom. A rovnako sú ľudia tí, čo sa snažia vyžiť z dôchodku, z rôznych príspevkov alebo uživiť rodinu z minimálnej mzdy, samoživiteľky a samoživitelia. Kto a kedy sa bude baviť s nimi?
Mám teda reumatológa, ktorému som rozpovedala svoj príbeh a rodinnú anamnézu, absolvovala som odbery krvi, röntgen aj magnetickú rezonanciu (pre úplnosť – tieto dve vyšetrenia prebehli na iných miestach, poliklinika takýmito zariadeniami nedisponuje), teraz bude nasledovať kontrola a definitívne potvrdenie alebo vyvrátenie ďalšej diagnózy. Pri vstupnom vyšetrení som mala tep vyše sto, v takom som bola strese. Okrem toho, že podstupujem vnútorný zápas s obligátnou panikou z bielych plášťov, sa totiž v týchto vyligotaných zariadeniach cítim náramne nepatrične. Som dostatočne na úrovni? Nebudú zazerať na moje oblečenie zo sekáča? Nebudem sa musieť preukázať výpisom z účtu? A bude ich okrem mojej solventnosti zaujímať aj niečo iné?
Obete na všetkých stranách
Biznis postavený na zdraví ľudí sa mi zdá nepatričný, ťažko sa mi zmieruje s tým, že som jeho súčasťou, a ešte ťažšie s tým, pre koľkých ľudí sa zdravotná starostlivosť postupne stáva nedostupnou. Je, samozrejme, v poriadku, že existuje alternatíva voči spustnutým ambulanciám, poliklinikám a nemocniciam, problém nastáva, keď sa z alternatívy stáva jediná možnosť, kde sa možno včas dostať k lekárskym vyšetreniam. Rozumiem tomu, že vo finančne a personálne poddimenzovanom zdravotníctve sa už beztak náročná práca vykonáva nesmierne ťažko, rozumiem, že ľudia odtiaľ odchádzajú inde, alebo sú prepracovaní, vyhorení, podráždení. Sú rovnako obeťou nefunkčného systému ako pacientky a pacienti. Viem, že nie ich vinou sú kapacity preťažené.
No takisto nie je moja vina to, že som chorá v kombinácii s tým, odkiaľ som, a že výsledkom je nedostupná zdravotná starostlivosť. Ak aj nie zrovna pre mňa konkrétne, tak možno pre moju susedu s podobnými zdravotnými problémami, ktorá si to všetko nevygúgli, neobtelefonuje, alebo jej len na lístok do vzdialenejšieho mesta jednoducho nevydá.
Uvedomujem si aj to, že to, čo zažívam ja, je nič. Sú ľudia omnoho viac chorí, rodiny omnoho viac zúfalé. A predsa si trúfam verejne fňukať, že mi niekde nedvíhajú telefón alebo si dovolia objednať ma na vyšetrenie o pol roka a vypýtať si za to peniaze. Robím to, lebo som zúfalá a nahnevaná, a dnes mám lepší deň, tak to robiť vládzem. Mrazivých príbehov o nedostupnej liečbe a výdavkoch na lieky pohlcujúcich väčšinu príjmu sú plné darovacie portály či Dobrý anjel. Je skvelé, že možnosť podporiť týchto ľudí vôbec existuje, nemali by sme však čakať až na ich svedectvá. Majú iné starosti ako hovoriť nám, aké zlé to v skutočnosti je.
Tak trochu sa nám všetkým čudujem, že za toto nie sme už dávno v uliciach. Ozvať sa, že niečo nie je v poriadku, je minimum, čo môžeme spraviť. Miesto toho to všetci v menšej či vo väčšej miere zažívame, skúšame sa správať tak, aby sme niekoho prchkejšieho zo zdravotníckeho personálu nepopudili, a počas hodín v čakárni si v nevyhlásenej súťaži o najhorší pacientsky zážitok navzájom rozprávame, čo všetko už máme za sebou.
Hlavne toho zdravíčka
Viem, že zdravie je nevyspytateľné a konečne rozumiem tým vytrvalým želaniam hlavne toho zdravíčka, ktorých sa mi celý život dostávalo od starých mám pri každom blahoželaní k sviatku. Už mi je jasné, že tým nemysleli, aby som neprechladla. Priali mi, aby som ostala zdravá a silná, aby som nemala bolesti a trápenie, ale myslím, že najmä mi priali, aby som nebola vydaná napospas systému, v ktorom ony roky kľučkovali s igelitkami napchatými domácimi koláčmi, pálenkou a občas možno aj s obálkou. Vždy som proti týmto praktikám ostro vystupovala a robila dusno. Bola som presvedčená, že už sme ďalej, pokročila veda aj vnímanie ľudských práv a humánnosti, myslela som si, že zdravotníctvo je za každých okolností profesionálna oblasť, kde je neprípustné robiť rozdiely medzi ľuďmi. O pár rokov neskôr sama šetrím najvzácnejšiu domácu komoditu (tentokrát v podobe peňazí, koho by už dnes zaujímali koláče či klobásky zo zabíjačky) a pristupujem na hru, keď je dokonca povinné dotovať ňou zdravotnícke zariadenia. Akoby stále mali nepísaný status božstva, pred ktorým sa treba skláňať a držať si ho v priazni – veď predsa ide o zdravie a o život, kto už by v takej situácii hľadel na peniaze (a vyťahoval zaplatené zdravotné odvody).
Sme choré, ubolení, zraniteľné, vydaní napospas tým, čo majú vedomosti a nástroje na to, aby nám pomohli. Jedna aj druhá strana svojím spôsobom bojuje o prežitie v kolabujúcom systéme; prispôsobujeme sa mu, alebo ním prepadáme. Cítim sa bezmocná, hnevám sa. Snívam o dostupnej starostlivosti pre všetkých a nemyslím si, že je to naivné. Riešenie nemám, ale ja ho ani nemám mať. No určite by pomohlo, keby sa o to konečne niekto začal zaujímať, riadiť to, dal systému systém a ľudský rozmer. Ide predsa o zdravie a o život.
editovala MICHAELA KUČOVÁ