napísala GABKA KOŠČOVÁ ilustrovala KRISTÍNA BABULIČOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 23.novembra 2023.

Strach z pôrodu si v sebe nesiem celý život. Na svet som prišla cisárskym rezom, no v čase, keď rodila moja mama, nešlo o nič výnimočné. Narodila som sa tesne pred tým, ako vyvrcholila Nežná revolúcia, a len týždeň po tom, čo moja mama oslávila osemnáste narodeniny. S mladou tehotnou slečnou sa v časoch socializmu nikto nemaznal. „Nehoda“ pri sexe, hanba, ale aj pôrod a následná výchova dieťaťa na nej zanechali nemalé stopy a traumy. Tie veľmi pomaly a nenápadne prenášala aj na mňa. Vyvolávala vo mne pocit, že pôrod je niečo, čo proste musí každá žena vydržať a prežiť. Paradoxne však bola presvedčená o tom, že priviesť na svet dieťa cisárskym rezom predstavuje jednoduchší a menej bolestivý variant. A nebola jediná, od ktorej som to v priebehu rokov počúvala. 

Dodnes si pamätám, ako si na kúpalisku s kamoškami porovnávali veľkosti jaziev po operácii, a ani mne sa nedalo nevšimnúť si nápadné čiarky, ktorými sa ženy v plavkách pýšili. Preto mi počas dospievania ani len nenapadlo spochybňovať to, čo mi všetci vraveli. Ak niekto tvrdí, že je pre ženu jednoduchšie, ak ju uspia, rozrežú jej brucho a vyberú bábätko, asi to tak bude. Síce dôjde na pooperačné bolesti a možno sa niekoľko dní nepostaví z postele, ale stále lepšie než bolesť pri prirodzenom pôrode, ktorá síce trvá len niekoľko hodín, no žena pri tom zažíva o to intenzívnejšie bolesti. 

Boli to zvláštne časy a zvláštna bublina ľudí, v ktorej som sa nachádzala a ktorá ma ovplyvnila tak silno, že keď som prvýkrát otehotnela, jednou z mojich prvých myšlienok bolo, že o deväť mesiacov ma čaká najbolestivejšia a najstrašidelnejšia udalosť v živote. A že ak ju chcem vôbec zvládnuť, mala by som si rovno zarezervovať miesto v pôrodnici s termínom cisárskeho pôrodu. 

Postupne som však začala získavať nové informácie a na základe toho som si myseľ nastavila nanovo. Pôrod síce bolí, ale dá sa to vydržať a nie je to také strašné. Na narodenie prvého syna som sa snažila pripravovať minimálne. Čím menej som toho o pôrode vedela, tým menej sa počas deviatich mesiacov pripomínal strach utlačený do pozadia. Nemala som žiadne očakávania o tom, že porodím prirodzene, bez zásahov, že budem počúvať svoje telo. Nepočítala som s bondingom ani room-ingom. Nič z toho som nepoznala a ani som nechcela. 

Hysterky, epidurál a bežné nepríjemnosti

Absolvovala som predpôrodný kurz v jednej z väčších východoslovenských pôrodníc, kde som mala aj rodiť. Vypočula som si o ženách hysterkách a o tom, že pri pôrode je najdôležitejšie spolupracovať so zdravotníckym personálom. „U nás, bohužiaľ, nie je priestor na alternatívne formy pôrodov či hypnopôrod.“ Proti tomu som nič nenamietala. Ja predsa nijaká hysterka nie som a plne verím vzdelanému personálu, ktorý má omnoho viac teoretických aj praktických znalostí než ja. A hypnopôrod? Preboha, čo to je za ezo termín? Kto by sa chcel nechať pri pôrode zhypnotizovať?

Vďaka predpôrodnému kurzu som objavila aj možnosti modernej medicíny. Konkrétne epidurálu. Keď nám anesteziologička rozprávala o tejto zázračnej tekutine, moje uši počuli len sladké frázy ako „zmiernenie bolesti“, „viac vydržíte, oddýchnete si“ a „úplne minimálne percento vedľajších účinkov“. Tak toto bolo niečo pre mňa. Ideálne ma nadopujte a nejak to dieťa zo mňa dostaňte. Vôbec som nechápala, prečo by si epidurálku nechcela dať pichnúť každá rodiaca žena, keď to dokáže tak dobre tlmiť bolesti. 

No a tak nejak dopadol aj môj pôrod. Pri nízkych až nulových očakávaniach som to zvládla. A následne som si vravela, že to mohlo byť vlastne aj horšie.

Po ôsmich hodinách v pôrodnici, kam som už prišla s veľkými bolesťami a relatívne silnými kontrakciami, zavolali anesteziológa, aby mi pichol môj vysnený epidurál. Zatiaľ čo som kŕčovito čakala na úľavu od bolesti, lekári na sále sa bavili o včerajšej rybačke. Po epidurále sa moje telo akoby zázrakom uvoľnilo. Zrazu niekto povedal, že ideme rodiť. No ja som už nič necítila a nasledujúce dve hodiny mám v pamäti zahmlené. Spomínam si len na to, ako mi priviazali ruky a nohy, ako na mňa zvyšovali hlas a vraveli mi, že zle dýcham. Ako manžela vyviedli z miestnosti, lebo sa mu z pôrodnej sály veľkej deväť metrov štvorcových, pripútanej manželky a miestnosti plnej personálu urobilo zle a vôbec netušil, aká je v tom celom jeho rola. 

Pamätám si diskomfort, strach a absolútne odpojenie od svojho tela. Keď som mala tlačiť, nevedela som, ako na to. Pár minút pred tým, ako sa syn narodil, som naozaj mala pocit, že medzi tie vyvolené a silné ženy, ktoré zvládnu prirodzený pôrod, asi predsa len nepatrím. Keď sa to celé skončilo, odľahlo mi. Bola som vďačná personálu nemocnice, že aj napriek mojej neschopnosti priviedol na svet môjho syna. To, že mi tlačili na brucho, nastrihli ma a následne sa zo mňa manuálne a bez anestézy snažili dostať prirastenú placentu, som neskôr považovala za tie nepríjemnosti, ktoré jednoducho k pôrodu patria. Z pôrodnice som odchádzala šťastná a vďačná sama sebe, že som nebola hysterická a na slovo som počúvala. 

Krásny zážitok verzus ukradnutý pôrod

Neskôr popri hľadaní informácií o prvých príkrmoch a výbere správnych topánok pre batoľa sa ku mne dostávali aj témy domácich pôrodov, hypnopôrodov, rodenia do vody, počúvania svojho tela a pôrodu bez zásahov či liekov. Všetky tieto termíny som považovala za silne ezoterické. Nešlo mi do hlavy, ako niekto môže rozprávať o pôrode ako o krásnom zážitku. Jasné, keď už to máte za sebou a držíte bábätko v náruči, tomu rozumiem. Ale užívať si kontrakcie, napojiť sa na bábätko a počúvať pri pôrode svoje telo namiesto zdravotníckeho personálu? To na mňa pôsobilo ako ružový filter z Instagramu. 

Keď mal syn tri roky, otehotnela som druhýkrát. S pokročilejším štádiom tehotenstva som si začala pripomínať a otáčať v hlave rôzne scény z prvého pôrodu. Pomaly som začala vyhodnocovať, že môj pôrod nielenže nemal s pekným zážitkom absolútne nič spoločné, mnohí by ho strčili do škatuľky s názvom „pôrodnické násilie“. Stretla som sa aj s termínom ukradnutý pôrod, ktorý takmer do bodky sedel na situáciu, ktorú som v pôrodnici zažila. 

Pri druhom tehotenstve mi ale dodávalo väčší optimizmus to, že budem rodiť v Prahe. Dohodla som si pôrodnú asistentku a pocit toho, že ma pri pôrode bude sprevádzať niekto, koho už poznám a komu dôverujem, odbúral veľký zlomok strachu, ktorý ma počas deviatich mesiacov znova prenasledoval. 

Počas tehotenstva som pracovala predovšetkým na tom, aby som verila svojmu telu, hoci som to nerobila nejak systematicky. Občas som sa s niekým na túto tému porozprávala, občas som si prečítala nejakú knihu a občas pustila podcast. Snažila som sa naučiť dôverovať sama sebe, ale dostať sa z bodu, keď som sa považovala za neschopnú porodiť, do bodu, keď mám dôverovať tomu, že to zvládnem, nebolo ani trochu ľahké.

Zvládnuť to sama

Dnes sa už ale nebojím povedať, že môj druhý pôrod bol naozaj pekným a silným zážitkom. Aj napriek tomu, že mi ho museli vyvolať a že sa u mňa nepotvrdilo pravidlo, že druhorodičky majú pôrod rýchlejšie za sebou. Druhého syna som však porodila naozaj sama. Cítila som každú jednu kontrakciu. Od tých najslabších až po tie najsilnejšie, pri ktorých som už nevládala dýchať. Áno, bolesť to bola obrovská, ale tentokrát u mňa prevažoval pocit, že to zvládam a že bolesť sa čoskoro skončí. Zároveň som to mohla celé prežiť po boku manžela, ktorý v tomto prípade neodpadával zo strachu o môj a synov život, pretože videl, že mám pôrod pod kontrolou, a nedialo sa nič, čomu by nerozumel. 

Veľký vplyv na to, čo sa tentokrát dialo, malo, samozrejme, aj prostredie, v ktorom som bola, a personál, ktorý sa okolo mňa pohyboval. Na oddelení rizikového tehotenstva som mala skvelé pôrodné asistentky, ktoré za mnou chodili a pýtali sa ma, ako sa cítim a ako mi môžu pomôcť. Nikto odo mňa neočakával, že budem na vyšetrovaciu sálu chodiť sama a nikto nado mnou neprekrúcal očami. Cítila som, že je o mňa postarané, a vďaka tomu som sa bála menej. Zároveň som mala k dispozícii plne vybavenú pôrodnú sálu, kde som mohla chodiť nahá, sprchovať sa, vojsť do teplej vane či skákať na fitlopte. 

„Vlastná“ pôrodná asistentka zohrala v mojom pôrodnom príbehu takisto dôležitú rolu. Svojím nastavením bola niekde uprostred racionálneho a spirituálneho myslenia, a to na takej úrovni, akú som v danej chvíli potrebovala. Podporovala ma, no nepoužívala príliš sladké slová. Verila, že to zvládnem, no aj tak mi ponúkla epidurál, aby som si oddýchla a načerpala sily. Držala ma za ruku, keď mi tiekli slzy od bolesti, no zároveň ma nechala väčšinu času na pokoji. Keď som pri tlačení kričala ako šialená, nepovedala mi, že som hysterická ani že mám pokračovať v kričaní, keď to potrebujem. Namiesto toho mi vysvetlila, že keď kričím, nesústreďujem sa na tlačenie. 

Vďaka tomuto zážitku som pochopila, čo môže byť na samotnom pôrode krásne. Pre mňa to bolo predovšetkým to, že som to zvládla sama s podporou a nemusela som ďakovať lekárom či lekárkam, že zachraňovali, čo nebolo potrebné zachraňovať. 

Preto sa aj ja pridávam sa do „kultu“ podporovateliek krásneho pôrodu. Zároveň sa na pôrod naďalej pozerám s veľkou pokorou. Sama cítim, aký je v súčasnosti veľký tlak na to, že pôrod musí byť krásny. Tlak na to dôkladne sa pripraviť. Dohodnúť si pôrodnú asistentku, dulu, naštudovať hypnopôrody, doniesť si do pôrodnice sviečky, deky a ďalšie hygge veci. A ideálne rodiť do vane alebo doma. 

V mnohých prípadoch to ale napokon nevyjde a príde sklamanie. Často ho sprevádza aj pocit neschopnosti. Môže sa stať, že na to v pôrodnici jednoducho nie je priestor. A v neposlednom rade si značná časť žien nemôže dovoliť zaplatiť pôrodné asistentky a duly či mať pri sebe niekoho blízkeho. 

Súcitím s týmito ženami, ktoré si krásnym pôrodom neprešli. Koniec koncov medzi ne patrím aj ja. Našťastie som však dostala druhú šancu a som vďačná za to, že sa mi napokon podarilo nájsť balanc medzi dvoma svetmi. Medzi tým, kde je pôrod tým najhorším zážitkom a za jednoduchší variant sa považuje jazva pod pupkom, a tým, kde je pôrod obsypaný lupeňmi ruží.

Môj príbeh je len jedným z mnohých, no dlho som ho považovala za normál. Teraz už, našťastie, viem, že nie je v poriadku, aby niečo podobné zažívali desiatky žien denne. Je škoda, že dnes ešte stále musíme za priebeh svojho pôrodu bojovať a že krásne pôrody nie sú zaužívanou súčasťou nášho systému. Strach z pôrodu je jedna vec a v únosnej miere je to vec prirodzená. Strach z toho, na aký personál natrafíme, či nebudeme označované za hysterky a či bude dosť času a priestoru na to, aby sme mohli porodiť dieťa v súlade s procesmi vo vlastnom tela, a nie podľa predstáv niekoho iného, však prirodzený nie je a ideálne by bolo, aby ho žiadna žena nemusela prežívať. 

editovala SOŇA GREGOROVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ