Budúcnosť futbalu je v ženskom rode

napísala SIMONA HASLER-KROVINOVÁ ilustrovala KATARÍNA ILKOVIČOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9.novembra 2023.

S bratom sme vyrastali na slepej ulici neďaleko družstva. Počas detstva to malo veľa výhod. Len zriedkakedy sem zablúdilo auto hľadajúce neďaleký salaš alebo cestu na kúpalisko. A tak sme na ulici okrem iného hrali s partiou futbal od jari až do konca jesene.

Odratú futbalku sme nespočetne ráz prekopli na susedkine cyklámenové, biele či žlté astry. Jej záhrada ihrala všetkými farbami. Strarostlivo si pred nami zamkýnala bránu. Za loptou sme k nej preliezali cez špicatý plot a niekedy si pri kradnutí nezrelých čerešní natrhli gate. Keď sme boli deti, nadávala nám za to. Keď zostarla, prosila nás, aby sme si padajúce čerešne obrali. Vtedy sme už o ne nemali záujem. 

Niekedy nešikovný kamoš za plot prekopol aj svoje galoše. Ja som ho prekonala, keď som prišla hrať futbal s vyberateľným strojčekom na zuby. Chcela som partii hrdo prezentovať nový „dospievajúci look“, no prischla mi prezývka „strojčekozubec“. Túžba po hraní futbalu však vždy zrelativizovala neprávosti, ktoré mi spôsobila ulica. 

Ani po zápasoch sme sa nechceli s loptou rozlúčiť. Hrali sme „koníčky“ – teda snažili sme sa čo najdlhšie udržať loptu vo vzduchu. Za domom na záhrade som trénovala ako divá, aby som prekonala suseda Ľuba. Tvrdá námaha sa oplatila. Loptu som na kolenách, hlave a nohách vedela udržať aj hodinu. Ak by bolo treba, zašla by som aj do obchodu a späť a udržala ju pritom vo vzduchu driblujúc na hlave a kolenách. 

Domov na večeru som chodila s pocitom naplnenia, sebavedomia, uznania, spolupatričnosti, s pocitom výborného výkonu, super kondičky a nálady. Nevedela som si predstaviť, že futbalka a ľudia s ňou spojení raz nebudú súčasťou môjho života. 

Takú babu by som nechcel!

Naša futbalová partia bola inkluzívna a pohltila do seba baby, chalanov, tých najmenších, ba niekedy aj dospelých. Mohli ste krívať, mať v ústach strojček či strácať pri hre topánky. Vždy sme sa spolu poriadne vybehali, nasmiali a niekedy aj pobili. 

Počas puberty som nedeľné popoludnia trávila hraním futbalu s inou skupinou na lúkach pod pamätníkom SNP. Raz keď som o loptu obrala jedného z najlepších hráčov, nahlas zašomral: „Takú babu by som nechcel!“  Ten chlapec sa mi páčil a jeho komentár ranil moje nezrelé ego. Akú babu by teda chcel? Takú, čo ticho sedí na kraji ihriska a tlieska jeho výkonom? Takú, čo nehrá futbal, ale radšej pochoduje v rade s mažoretkami? Premýšľala som nad možnými odpoveďami a postupne strácala chuť na fucik. 

S pribúdajúcim vekom som pochopila, že chalani hrajúci, ale aj sledujúci futbal sú najradšej „medzi svojimi“. Aj žurnalistka Cathrin Gilbert v podcaste Das Politikteil (ZEIT ONLINE) rozpráva o svojich ťažkých začiatkoch futbalovej reportérky. Počiatočné podceňovanie a prehliadanie vlastnými kolegami bolo silnou šálkou kávy. Napriek všetkým polenám, ktoré jej boli hádzané pod nohy, sa jej vďaka vytrvalosti, priebojnosti a nepretržitému záujmu podarilo v športovej žurnalistike presadiť. Ja som futbal pre chýbajúce sebavedomie a nedostatok príležitostí na hranie a trénovanie postupom času zavesila na klinec. Na určitý čas som sa vzdala svojej vášne, ktorá veľmi pozitívne formovala moju detskú a dospievajúcu identitu. 

Franziska Schutzbach v knihe Die Erschöpfung der Frauen (Vyčerpanie žien) píše o pôvode chýbajúceho ženského sebavedomia. Až dodnes musia ženy oveľa viac než muži bojovať o uznanie takmer vo všetkých oblastiach. Často sa pritom orientujú práve na mužský názor. Ženy si zvnútornili mužský náhľad, tzv. male gaze, a cez jeho prizmu kritizujú nielen samy seba, ale aj ostatné súputníčky. Z tohto dôvodu je posilňovanie medziženských vzťahov dôležitým bodom feministických teórií. Jednou z možností, ako sisterhood viac podporiť, je aj podpora ženského či dievčenského futbalu. 

Ženský profesionálny futbal je nielen vďaka jeho protagonistkám, ale aj rôznorodejšiemu publiku oveľa inkluzívnejší než mužský futbal. Navyše nie je prekomercionalizovaný a atmosféra na tribúnach býva srdečná a priateľská. Niet divu, že divácka návštevnosť posledných majstrovstiev sveta v Sydney prekonala všetky očakávania.  

Nie je bozk ako bozk

Justin Kraft a Alina Ruprecht v knihe Fussball der Zukunft (Futbal budúcnosti) opisujú potrebu intenzívnejšej medializácie, a teda aj propagácie ženského futbalu. Prenosy zápasov MS 2023 niektoré svetové televízne stanice dávali počas hlavného vysielacieho času a pozápasové komentovanie robili výlučne ženy – expertky na futbal. Ženy tak na chvíľu prebrali žezlo futbalovej pozornosti na všetkých úrovniach a preukázali svoju vášeň, kompetenciu a expertízu v tomto športe. 

Po majstrovstvách však médiá zaplnili správy o afére bozku, teda o nechcenom bozku, ktorý (teraz už bývalý) prezident Španielskej futbalovej federácie (RFEF) Luis Rubiales násilne vlepil na ústa španielskej hráčke Jennifer Hermoso. Nemecký týždenník Der Spiegel píše, ako Hermoso po vyhratých majstrovstvách namiesto radovania sa z výhry prežívala krušné chvíle. Bulvár a spoločenský tlak z obete postupne vytvorili páchateľku, pretože prispela k odstúpeniu Rubialesa a tým pádom aj k „zničeniu“ jeho kariéry a života. Pozoruhodnú futbalovú kariéru Jennifer Hermoso na chvíľu zatienila vyhrotená mediálna kauza. Našťastie Hermoso a jej futbalové kolegyne nedobrovoľnú medializáciu prevrátili vo svoj prospech. Prostredníctvom kampane Se acabó (Je koniec) a bojkotu sa snažia o zmenu mocenských štruktúr vo futbalovej federácii. Z obete sa teda možno nakoniec predsa len nestane páchateľka, ale feministická ikona.

Futbal budúcnosti

Futbal je oveľa viac než len loptová hra. Je o komunikácii, o súdržnosti, o pochopení, férovosti a rôznorodosti, je o motivácii vyhrať, ale aj o prijatí prehry, je o chuti neustále sa zlepšovať aj o túžbe po spoločenskom uznaní a spravodlivosti. 

V poslednom čase sa čoraz viac hovorí o  sľubnej budúcnosti ženského futbalu. Vznikajú ženské iniciatívy, združenia, tímy či start-upy, ktoré sa snažia ideovo a hodnotovo odlíšiť od čisto mužského futbalu. Za zmienku stojí napr. FC Viktoria Berlin či asociácia Angel City FC z Los Angeles iniciovaná americkou herečkou Natalie Portman. 

Zároveň v rôznych krajinách vzniká sieť inkluzívnych futbalových komunít a alternatívnych líg, ktoré sa manifestami hlásia k podobným hodnotám, ako napr. radosť z hry bez tlaku na výkon, rodová rovnosť, ľudskosť, komunitné rozhodovanie, férovosť, angažovanosť či spoločenská inklúzia. Na domácej pôde určite stojí za spomenutie Futbalová komunita Kozmos, ktorá verí vo veľký emancipačný potenciál futbalu, ktorý „dokáže spájať ľudí a rozvíjať komunity“. 

Sama som sa k futbalu vrátila vďaka inkluzívnemu tímu The Walter Frosch Experience a tzv. Divokej lige (Wilde Liga). A tak som sa opäť nadchla pre futbal ako kedysi. Začala som trénovať spolu s ľuďmi, ktorí majú podobné hodnoty ako ja. Zažila som futbal s príchuťou komunity. Na tréningoch a zápasoch s nami hrali aj ľudia so zdravotným znevýhodnením či ľudia s rôznym migračným pozadím, ktorým futbal (okrem iného) pomáhal aj pri spoločenskej integrácii. S materskou však prišla aj vynútená športová pauza. Na druhej strane mi dopriala dostatok priestoru uvažovať nad životnými prioritami. Hranie futbalu by som medzi ne určite zaradila. 

***

Pre mladé talenty identifikácia s futbalovými idolmi rovnakého rodu vytvára vhodné podhubie na ďalší rozvoj. No ako sú mladé ženy a dievčatá reálne podporované vo svojej vášni pre futbal? Ako sú podchytené mladé talenty? Ako funguje financovanie ženského futbalu či v akých štruktúrach, na akých úrovniach by sa mohol začať vyvíjať a podporovať? 

Ak sa chceme stať súčasťou inkluzívnejšej futbalovej budúcnosti, treba naskočiť na vlak už dnes. Začať môžeme aj s uznaním a pochvalou. Hoci aj dievčaťu hrajúcemu v sandáloch na slepej ulici: „Klobúk dole, super trefa!“

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *