Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 10. novembra 2022.
napísala NATAŠA JURÁČKOVÁ ilustrovala BESSA
Chcela by som rozumieť svojmu mozgu, absolútne ma fascinuje. Napríklad: pol hodinu až hodinu pred športovým výkonom hľadám všetky výhovorky sveta a neskutočne sa mi nechce. Potom však zabehnem prvý kilometer, zatočím stýkrát pedálmi alebo sa len rozvaľkám pred tréningom v posilke a príde tá radosť. A to ani nespomínam tú ďalšiu radosť a fenomenálny pocit po. Napriek tomu na druhý deň nastane rovnaké vyjednávanie pred behom, jazdou či akýmkoľvek cvičením. Horšia verzia tejto ambivalencie ma trápi už niekoľko mesiacov. Je však oveľa nebezpečnejšia. Hanbím sa. Mám strach.
Napriek tomu je v mojom živote a neviem sa jej sama zbaviť. Tento článok začínam písať tesne pred terapiou, na ktorej chcem túto tému otvoriť po prvýkrát. So svojou terapeutkou som dokázala prebrať všetky boliestky a slabosti, túto som dodnes tajila. Prečo? Neviem. Strach, že je to vážne, strach z priznania. Pocit hanby, strach, že prídem o tú uspokojivú časť. Ten slastný pocit z jedla. Ktorý vystrieda znechutenie.
Dobrý deň, pravdepodobne mám poruchu príjmu potravy (PPP). Vždy keď som si prečítala alebo počula definíciu emočného prejedania, niekde hlboko vzadu v hlave som vedela, že do bodky zodpovedá mojim záchvatom. No v sekunde som to začala popierať a hovoriť si, že to proste nie je pravda, že nemám problém. Len mi chutí. Lenže v poslednom čase emočne náročné a stresujúce obdobia nedávam a záchvaty sa opakujú pričasto. A pribúdajú negatívne myšlienky voči sebe samej a môjmu telu. Naozaj nechutne negatívne. Mám so sebou obrovský problém.
Na dávnejšej terapii sa ma pri hodnotení mojej osoby (ktoré v tom čase ešte nesúviselo s výzorom, ale s osobnosťou) terapeutka spýtala, či by som takéto slová a vety povedala aj nejakej blízkej kamarátke alebo kamarátovi. Odpovedala som, že nie, že by som nikomu nechcela takto ublížiť. Samozrejme, hneď prišiel AHA moment. Prečo takto ubližujem sebe?
Nedávno som mala svoju prežieraciu epizódu. Začína sa to tým, že sa cítim nahovno, a preto si „doprajem“ niečo, čo mám rada. Len sa neviem zastaviť, jem a jem a jem až… až kým niečo nedojem, nech je toho akokoľvek veľa. A vzápätí prichádza absolútne znechutenie zo seba a plán, ako to zajtra napravím, pôjdem behať, na bicykel, dlhú prechádzku so psami a do kopca a ako si dám len ľahké jedlo a možno vynechám raňajky a a a… Už len keď to píšem, hučia mi v hlave všetky kontrolky. No čo ak zajtra bude ťažší deň v práci, niekto ma sklame, zle sa vyspím a mne sa v hlave miesto kontroliek a zdravého úsudku rozoznejú len myšlienky na to, aby som sa odmenila. Jedlom. Bojím sa, lebo sa nechcem nenávidieť a pozerať sa na seba v zrkadle s dešpektom. Plne si uvedomujem, ako veľmi ubližujem svojej duši aj telu, no neviem to ovládať.
Sledujem nutričné terapeutky, mám aj múdre knihy. Naozaj si myslím, že poznám základy zdravého vyváženého stravovania. Preto viem, že tieto obsesívne myšlienky na jedlo a o jedle nie sú v poriadku. Viem, ako by som sa mala stravovať, pravidelne športujem. Napriek tomu zlyhávam. Jedlo je pre mňa ako droga. Neviem mu odolať a rovnako ako zlý pocit mi prináša aj pocit slasti. Rada ho pripravujem. Milujem junk food a rovnako aj zdravý tanier, kde je všetko potrebné a pestré. Od januára sa zoznamujem so svojimi intoleranciami. Myslela som si, že keď to budem mať na papieri, bude sa mi ľahšie odolávať. Houbeles. Serie ma to. Strašne ma to serie. (Čo v mojom prípade býva dobrý štart s tým niečo urobiť.)
Ak mi niekto zloží kompliment, poteší ma, poďakujem (okej, niekedy sa mu alebo jej snažím odporovať) a koniec koncov mi to zalichotí. Ale asi tak do minúty prichádza hnev. Hnev na ľudí, že mi takto klamú, že mi predsa nesmú ťahať medové motúzy pod fúzy, pretože ja mám problém. Čo nevidia, že sa neviem ovládať pri jedle a že potrebujem schudnúť, lebo nemám dokonale ploché brucho a za posledný rok som si musela kúpiť nohavice o číslo väčšie? Prečo mi to robia? Zároveň tú informáciu neváham využiť v slabých chvíľach, keď si poviem, že si môžem dať ten ďalší kúsok koláča, pretože mi predsa niekto dnes zložil kompliment, takže asi nevyzerám až tak zle. To by možno bolo v poriadku, ak by hneď po dojedení neprichádzali odporné výčitky. Začarovaný kruh. Striedajú sa u mňa dni, keď na to nemyslím. Jem, aby som nebola hladná, idem si zacvičiť a mám z toho dobrý pocit. Dni, keď na jedlo myslím celý čas a počítam v hlave, čo si môžem a nemôžem dať. Dni, keď prestanem počítať a jem všetko, lebo emócie, lebo vypínam, lebo je to taký fantastický pocit. Jesť niečo dobré. Hore a dole. Pokoj a úzkosť. Každá žena v seriáli, na Instagrame či na ulici je pre mňa mierka pre porovnávanie. Som krajšia a chudšia? Alebo tučnejšia? Chcela by som jej postavu? Umáram sa myšlienkami o svojej nedokonalej postave a zároveň viem, že ak by ma potenciálny partner odmietol len pre postavu alebo by ma chcel takú, aká som teraz, meniť, poslala by som ho do prdele. Viem, že moje telo nie je moja hodnota, napriek tomu som myšlienkami stále sústredená na svoj výzor.
Neviem, čo ma čaká. Aká dlhá cesta. Teraz však viem, že nechcem byť na seba zlá. Že som prešla dlhú cestu k tomu, aby som si sama seba vážila, a že s tým mám evidentne stále problém, aj keď som si myslela, že som pokročila. Je možné, že po každom kroku vpred prídu vzápätí dva vzad, ale rovnako verím, že sa neprestanem snažiť. Že tých krokov vpred bude pribúdať.
Po poslednej epizóde som o tomto probléme napísala svojmu najlepšiemu kamarátovi. Iba preto, že som potrebovala poistku. Poistku na to, že to začnem riešiť. Že to prestanem potláčať a popierať. Ako druhý krok som sa znovu prihlásila na terapiu. Mala som totiž pár mesiacov pauzu od sedení. Zapísala som si všetky myšlienky, ktoré ma v ten večer ťažili, a plánujem ich prečítať terapeutke. Sú to pekne hnusné veci. Čítajú sa mi ťažko, ale toto si o sebe myslím. Paradox, nie? Som na seba hnusná a som za to na seba strašne nahnevaná. Mám sen: nemať výčitky za zjedený koláč. Netrápiť sa plánovaním trestov, ktoré aj tak nesplním. Zachovať si lásku k pohybu pre pohyb samotný. Nezneužívať radosť z vykonanej aktivity zjedením všetkého, čo nezje mňa. Mám sen, aby to moje racionálno, ktoré napriek všetkému spomínanému mám, bolo raz stopercentné. Mám sen, že sa prestanem porovnávať. Že sa budem mať rada. Bezpodmienečne. A viete, čoho sa ešte obávam? Že týmto priznaním problému ublížim blízkym. Že sa o mňa budú báť. A dnes si viem povedať, že tento strach je aj dôkaz toho, že sa mám rada. Pretože verím, že ma majú radi iní ľudia. Boli totiž časy, keď som tomu neverila. Považujem to tiež za krok vpred.
Ak máte podobné myšlienky a prejavy, nebojte sa vyhľadať pomoc. U kamarátov/iek, u odborníkov/čok a dá sa to aj anonymne. Fantastickú osvetu robia všetci ľudia stojaci za projektom chutzit.sk. Diel podcastu Ľudskosť s Vavi Sedilekovou bol pre mňa jedným z prvých zdvihnutých prstov, ktoré som tak vehementne potláčala. Nie som v tom sama. Ani ja, ani vy. Nájdime silu poraziť to. Verím nám.
editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ