napísala a ilustrovala DAŠA KRIŠTOFOVIČOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 19. januára 2017.

Nikto učený z neba nespadol. Ale niektorí ľudia spadli z neba tuční.

Niekto je tučný od narodenia a ťahá sa to s ním celé detstvo a dospievanie a celý život a potom ten niekto zomrie a rodina mu kúpi plus size truhlu. Tak to chodí.

Ja som nikdy nebola štíhla, hoci som veľmi chcela byť a chcem byť a pokiaľ budem žiť, asi ma táto túžba neopustí. Ale keďže už mám skoro tridsať a stále mám najradšej na svete sladkosti, čipsy a pečivo, zrejme už štíhla – napriek všetkým túžbam a snom – nebudem. Na tomto príklade vidíme, že sloganček „keď niečo veľmi chceš, ono sa ti to splní“ skrátka nefunguje.

Narodila som sa jedného aprílového večera v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Mala som reflux na žalúdku, zlomenú kľúčnu kosť, novorodeneckú žltačku a hrubé čierne chlpy na chrbte. Dalo by sa povedať, že na to, aký mal môj život neestetický štart, vyzerám teraz peckovo.

Vyrastala som v rodine intelektuálov, kde sa čítali knižky, počúvali gramofónové platne a na výlety sa nechodilo do hôr, ale do múzeí a galérií. Nikdy som na vianoce nedostala lyže či iné športové náčinie. Načo aj? Veď nenávidím športy.

Za to, že nenávidím športy môže jednak moja utkvelá predstava, že športovci neoplývajú obrovským intelektom, a na druhej strane aj to, že sa u mňa prejavila ľahká dyspraxia, čo znamená, že mi v živote žiadny šport nešiel. Dodnes mám problém s chytaním a hádzaním vecí.

Toľko história a pôvod mojej nadváhy.

Bez práce nie sú koláče
Koláče síce nie sú práve to, čo pri chudnutí potrebuješ, ale nie sme predsa hlúpi, aby sme nevedeli, že staré matere to pri vymýšľaní tohto príslovíčka nemysleli doslova.

Vyskúšala som už všetky možné diéty. Za najefektívnejšiu považujem Ducanovu, pretože tú som vydržala držať najdlhšie. Ducanova diéta spočíva v tom, že vysadíš komplet všetky cukry a škroby a tvoje telo začne spaľovať tuky. U mňa to funguje, pretože mám rada stejky a syry a viem si nejaký čas nahovárať, že mi nechýba čokoláda, rožok, pomarančík, kukurička a tak ďalej a tak podobne. Nevýhodou tejto diéty je, že musíš jesť prakticky len mäso, čo sa veľmi nedá, ak by si bol/a napríklad vegán/ka.

Za najhlúpejšiu z diét považujem Mačingovej diétu. Už len fakt, že autorka vydala tri diely knihyNajedzte sa do štíhlosti dokazuje, že niečo nebude s kostolným poriadkom. Pretože ak by toto Mačingovej jedenie do štíhlosti fungovalo, schudol/schudla by si už z prvého dielu a nepotreboval/a ďalšie dva. Okrem toho fakt neviem, kto (teda okrem vegánov) by za chutné a plnohodnotné jedlo považoval mrkvový perkelt (olej+cibuľa+mrkva+voda).

Mnoho dietológov, aj tých samozvaných na internete, odporúča, aby si okrem zdravej stravy začal/a aj pravidelne cvičiť. Napriek mojej ľahkej dyspraxii a tomu, že sa mi športovanie (prepáčte, športovci) zdá ponižujúce, som si uvedomila, že sa nie nadarmo hovorí: športom ku zdraviu. Keďže mám celkom slušné pozorovacie schopnosti, všimla som si aj fakt, že športovci a športovkyne majú pekné postavy. (Okrem guliarov a kladivárov, no, ale chceš hádzať kladivom? Veď to ani nevyzerá ako kladivo!)

Plávanie mi však pripadá ušľachtilé a krásne. Pokiaľ má teda človek techniku a vie, ako sa to robí. Pozorovať niekoho, kto pláva kraula s hlavou nad hladinou nie je vrcholný estetický zážitok. K technike som prišla ako slepé kura k zrnu – naučila ma ju telocvikárka na gymnáziu Párovská v Nitre. Úprimne jej za to ďakujem. Výhodou plávania je to, že ak máš despotického pedagóga, čo na teba kričí a vypiskuje na píšťalke, v bazéne nie úplne dobre vidno, že plačeš. Alebo ak aj áno, dá sa to zvaliť na viac faktorov než napríklad pri skákaní na švihadle. Nevýhodou plávania je, že sa namočíš, čo býva v zime, hlavne s mojím laxným prístupom k fénovaniu, nie je veľmi zdraviu prospešné. Naopak v lete, kedy by si si povedal/a, že je pre plavcov priam sezóna, je väčšina krytých plavární zatvorená a na verejnom kúpalisku (vidíš ten rozdiel plaváreň – kúpalisko?) si proste svojich štyridsať dĺžok nezaplávaš bez toho, aby ti trikrát niekto neskočil na hlavu, netrafil do teba omylom loptu alebo ťa nepožiadal, či mu na chvíľku postrážiš decko.

Ešte keď som žila v Prahe, povedala som si, že so sebou musím niečo robiť. Keďže nenávidím behanie, skákanie na švihadle, Jillian Michaels, pilatesčík a vlastne úplne všetko okrem plávania, hľadala som najmenšie zlo. V tom momente sa mi ako najmenšie zlo zdalo chodenie do posilky a platenie si trénera, ktorý mi vysvetlí, kedy a ako mám tie stroje používať. Môj tréner sa volal Kuba. Ešte pred prvým cvičením som mu vysvetlila, že keď ho platím, tak si aj určujem pravidlá. Takže som ho poprosila, aby sa ku mne choval ako k intelektuálke a nehulákal na mňa, že som „tlustý prase“ a že mám makať (ako to poznám zo seriálu Extrémne premeny), pretože mňa motivuje rozumný dialóg a nie hulákanie. Zatváril sa neurčito a išli sme na to. Cvičenie bolo veľmi namáhavé a nudné, tak sme pristúpili ku krátkemu dialógu.

JA: Oproti plávaniu sa mi toto posilňovanie nezdá až také prínosné, pretože keď plávam, viem si veľmi dobre porozmýšľať o živote.
KUBA: (posmešne) A tady ne?
JA: No, nie, pretože furt musím pozerať, či dobre zdvíham činky a musím kukať do zrkadla a…
KUBA: (ako studnica múdrosti) Tak to prostě je, když chceš něco dělat správně, musíš se kontrolovat…
JA: No, áno, ale ty keď už cvičíš dlho, tak už to máš zmáknuté a vieš si aj popremýšľať popri cvičení, nie?
KUBA: (prísne) Ne, to musíš pořád kontrolovat, jestli to děláš dobře, jinak to nemá cenu!
JA: Aha. No, dobre, ale keď napríklad trénuješ mňa, tak vtedy si už nájdeš trochu času na premýšľanie… nie?
KUBA: (ešte prísnejšie) Ne, koukám na tebe, aby tvoje cvičení mělo ňákej smysl!
JA: Aha, hm… takže ty celý deň buď cvičíš alebo dozeráš na iných, ako cvičia?
KUBA: (vecne) No, jo…
JA: A koľkokrát za deň tak zvykneš rozmýšľať?
To bola moja posledná návšteva posilky, pretože Kuba už nemal voľný termín.

Za najrozumnejšie riešenie situácie „nenávidím cvičiť, ale nechcem byť tučná“ považujem nápad môjho kamaráta Roba Pakana (viceprezident divadla No Mantinels), ktorý sa rozhodol, že vynájde tabletku zabudnutia. Tabletku zabudnutia užiješ pred návštevou posilňovne, stane sa z teba polorobot, ktorý hodinu cvičí a maká, ale po cvičení si celé to utrpenie vôbec nepamätáš a normálne v pohodičke si odídeš posedieť do kaviarne alebo na víno s priateľmi.

Šaty robia človeka
Moja postava síce nie je ideálna, ale stále si viem kupovať šaty v bežných obchodoch a dokonca ani nepotrebujem najväčšiu dostupnú veľkosť. Moja postava má tvar a dajú sa na nej dobre identifikovať časti ako prsia, pás a zadok. Čím chcem povedať toto: Chvalabohu, nevyzerám ako baobab! Chvalabohu!

Ja sa neponosujem a nevysmievam, pretože raz ako baobab vyzerať nepopierateľne budem a potom využijem všetky zdroje, čo takéto bao-baby využívajú, ako je internet, či to, že som sa počas vysokej školy naučila celkom slušne šiť. Znova to poviem: Chvalabohu!

Ale aj keď nie si baobab a máš súmernú postavu, ktorá sa dá považovať za peknú (len je zo všetkých strán trošilinku väčšia), nemôžeš si obliecť všetko. Ja sa snažím obliekať nie úplne nápadne. Nosím veľa čiernej, sivej, tmavosivej, tmavobordovej a podobne. Nie všetky strihy mi sedia. Sedí mi napríklad také Orsejko, Marksendspenser, Kamajéčko. Keby som veľmi chcela, sedel by mi aj Gejt, lenže tam sa mi veľa vecí až tak nepáči a hlavne nerozumiem, prečo táto firma razí teóriu, ktorú naposledy razili Španieli počas baroka – žena nemá mať čo prsia!.

Mám nejakú humornú historku o obliekaní? Ani nie. Pretože ja sa nepreceňujem. Skôr si kúpim niečo, čo mi je veľké, než malé. Takže mi nikdy nepraskli na verejnosti nohavice ani nič podobné. Škoda, mohla byť sranda.

Ešte počas strednej školy som si raz v kremnickom sekáči kúpila nohavice, o ktorých som bola presvedčená, že mi budú dobré. Keď som si ich na intráku skúšala, neboli mi dobré ani náhodou. Boli obrovské! Napchali sme sa do nich so spolubývajúcou dve. Ja do jednej nohy, ona do druhej. Na internáte to vyvolalo rozruch, všetci sa zhŕkli na našej izbe a strašne sa smiali. Keď pribehla vychovávateľka, dav sa rozpŕchol a my so spolubývajúcou sme ostali ležať na koberci zakliesnené v tých nohaviciach a dostali sme týždeň zaracha. Neviem prečo, možno to tej vychovávateľke pripomínalo nejaké podivné lesbické hrátky.

Ak mám niekomu poradiť, stále si myslím, že v obliekaní je lepšie sa podceňovať. Pretože nosiť legíny na tvojom zadku tak natiahnuté, že ti presvitajú srdiečka na nohavičkách, tričká a svetre, z ktorých ti vytŕča polovica brucha, a nohavice, ktoré si ledva zapneš, nie je úplne estetické. Lebo keď budeš nosiť oblečenie určené pre štíhlych ľudí, nebude to NIKDY, ale fakt NIKDY!!! znamenať, že si aspoň trochu štíhly/a, aj keď si niekde zázrakom natrafil/a na svoju veľkosť.

Maj sa rád/rada taký/taká, aký/aká si
Ja viem (lebo som to čítala vo veľa časopisoch a knihách a hovorila to aj Zaz na koncerte v Brne), že keď sa máš rád/rada a si so sebou spokojný/spokojná, nie je nič príťažlivejšie.

Ale ja to proste nemôžem pochopiť a aplikovať. A hlavne tomu neverím. Pozerám si Halinu Pawlowskú (ja ju už v mojej hlave volám Halda) a všelikoho na svete a keď tieto ženy povedia, že so svojou postavou nemajú problém, tak ich upodozrievam, že klamú. Keď tieto ženy povedia, že milujú svoje telo, začínam pochybovať o ich mentálnom zdraví. Preboha! Ako by mohol byť niekto spokojný s tým, že vyzerá ako baobab?

Viem aj to, že ostatní ľudia ťa vidia úplne inak, ako sa vidíš sám/sama. Pretože mňa napríklad často balia muži. Balia ma, pretože som zábavná a super, ale niektorí ma balia preto, že sa im páčia plnšie baby. Vôbec nechápem, ako sa im to môže páčiť. Mne sa napríklad plnšie baby nepáčia, takisto ako sa mi nepáčia plnší chlapi. Raz som bola zvedavá, čo sa deje vo facebookovej skupine Baculatá seznamka, tak som si vytvorila fejkový profil tučného chalana, ktorého profilovku som získala tak, že som dala do gúglu „handsome fat guy“. Nevyhodilo mi to veľmi veľa výsledkov, veru nie.

Viem ešte aj to, že nie je dôležité, ako vyzeráš, ale aký/aká si! Ale kedy si naposledy videl/a tučných ľudí, ktorých názory by uznával celý svet? Kedy naposledy si videl/a niečiu „múzu“, ktorá by bola tučná? (Ak ti napadol Jan Saudek, tak jeho nepočítam ako relevantný príklad.)

Celý život túžim byť štíhla, ale nemám na to. Nevydržím jesť zdravo a cvičiť. Napriek tomu trpím utkvelou predstavou, že ak by som štíhla bola, žilo by sa mi oveľa ľahšie, viac ľudí by ma oslovovalo na spoluprácu, bola by som úspešnejšia, môj šéf v práci by si na mne nevylieval zlosť a komplexy z toho, že ho bije žena, a tak ďalej a tak podobne.

Najviac nenávidím, keď za mnou (!) prídu štíhli ľudia a sťažujú sa, že nemôžu pribrať, a pretŕčajú mi pred očami svoje kostnaté telá. „Och, taký/taká som nešťastný/nešťastná, strašne som chudý/chudá a vôbec sa mi nedá pribrať!“
Mám chuť im povedať, aby si šli kúpiť sto tribitiek a zadusili sa nimi!

Je toto moje rozmýšľanie a mudrovanie o tučnote vôbec na niečo dobré?
No, môžu si to prečítať nejakí ľudia a budú vedieť, že v tom nie sú sami, to áno. Ale čítanie o tom, že aj iní ľudia majú depku zo svojej postavy, ťa neschudne!

Ani písanie o tom, že máš depku zo svojej postavy, ťa neschudne, ale aspoň som si mohla povedať, že nemôžem ísť cvičiť, lebo píšem článok pre Kurník!