Superkoniec bez happyendov

pýtala sa MICHAELA KUČOVÁ
kreslila VERONIKA KOCOURKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. januára 2017.

Superkomix je autobiografickým komiksom Veroniky Kocourkovej. Svojou skicovitou formou, čerpajúcou zo života autorky, sa podobá na viaceré inscenácie Lýdie Petrušovej. Spojením ich tvorivých síl sa začala rodiť hra Superkoniec – vychádzajúca z Veronikinho komiksu, ale aj zo života a skúseností herečiek a hercov. Spoločným procesom vznikla autorská inscenácia, v ktorej sa rieši všetko, čo riešime aj my – vzťahy, hypotéky, predstavy, čo treba stihnúť pred tridsiatkou. Hra mala v decembri minulého roka premiéru a pri prvej repríze pre komplikácie s financovaním zrejme aj derniéru. (Celý príbeh si môžete prečítať u Lýdie). Keďže príbeh kamarátiek Zuzany, usadenej v stabilnom vzťahu, a večne (frajera) hľadajúcej Lýdie komentuje témy, ktoré často znejú aj v Kurníku, s realizačným tímom sme viaceré z nich prebrali.

Obsadenie:
Veronika Kocourková – napísala a nakreslila Superkomix, spolu s Lýdiou aj Superkoniec;
Lýdia Petrušová – s Veronikou režíruje Superkoniec, v ktorom aj hrá jednu z ústredných postáv;
Simona Hrušovská – spolu s Veronikou má vlastnú produkčnú firmu, zameranú najmä na audiovíziu;
Laura Štorcelová – scénografka, mama dvojročného Tadeáša.


Ako zo života vzniká hra
Veronika: Všetky máme pred tridsiatkou, ale každá je v inej časti toho, čo práve rieši. My sme napríklad ešte riešili prenájom, že určite chceme jednoizbák a nie garsónku, Zuza (herečka Zuzana Haverdová a jej rovnomenná postava v hre, pozn. ed.) má dieťa a riešili hypotéku…Tým sa vyskladalo celé puzzle, čo ženy alebo ľudia pred tridsiatkou riešia.

Lýdia: Na začiatku sme vedeli, že to bude o dvoch kamoškách, ktoré majú medzi sebou nejaký päťročný rozdiel a že tá mladšia (čo som ja aj v reálnom živote) ešte stále rieši chlapov a lásku, na rozdiel od Zuzy a Veroniky, ktoré už majú frajera a riešia taký „skutočný život“ a usadenie.

Veronika: Nerobievam tak, že chcem niečo povedať alebo podávať nejakú výpoveď. Celé sme to stavali tak, aby sa ľudia bavili sami na sebe, lebo ja sa tiež na sebe rada bavím. Myslím, že keď ľudia vidia veci, ktoré sami zažívajú, len ich majú trochu v inom kontexte, tak sa na tom bavia a trochu im to pomáha, vedieť, že všetci majú také problémy.

Lýdia: V divadle hovorím o tom, čo ma trápi, je to taká forma psychohygieny. Nebolo to pre mňa prvýkrát, čo som robila divadlo, kde som hovorila o svojich problémoch, a viem, ako mi to pomáha. Ale aj tým ostatným – keď tam dám, že sa so mnou frajer rozišiel cez messenger, tak možno polovici divákov sa to tiež stalo. Je to moja bolesť, ktorú som už prežila, že mi napísal môj bývalý frajer, že je koniec, ale zároveň si uvedomujem, že určite aspoň jeden človek v hľadisku sa s tým vie stotožniť. Na derniére náš kamarát Mišo Belej plakal.

Veronika: Mišo nám dal najlepšiu recenziu. (smiech) Moja rodina a všetci okolo si už zvykli, že ich používam. Teraz robím nový komiks o rodičoch, tak som im povedala, že robím komiks o tom, ako sa rozviedli, a mamka že čooo, ale nič tam nedávaj! A ja že ale mami, ty budeš vyzerať ako meteorit, to je v pohode a mamka že no dobre. Brat sa tešil, lebo na to môže baliť ženy, keď ukazuje, že sestra nakreslila komiks a on tam je… Snažím sa robiť to úprimne, že keď je to raz pravda, tak nech sa potom za to ani druhí ľudia nehanbia. Nedávam tam niečo, čo by im mohlo veľmi ublížiť, alebo to postavím tak, že je to o vtipnosti, takže aj sami sa na tom zasmejú.

Simona: Práveže niektorí ľudia chcú byť vo Veronikinej tvorbe. (smiech) Všetkých na to namotáme, našu právničku, účtovníčku, spolupracovníkov, že budú postavičky v animáku, a všetci sa strašne tešia.

Očakávania / v očakávaní
Veronika: Keď bola Lýdia malá, vypočítala si, že keď bude mať 21, zomrie jej pes, a mala plán, že príde na pohreb na nejakom drahom aute aj so svojím manželom… Ja som ako malá mala zase taký plán, že budem mať dieťa asi okolo tridsiatky, a teraz už mám zrazu 28, tak som si to posunula na 35. (smiech) Predstavujem si to vždy tak asi dva roky dopredu. Teraz si predstavujeme so Simou, že budeme mať obidve naraz dvojičky, lebo je to praktické.

Simona: Najprv sme mysleli, že by to mohlo byť aj skôr, ale potom sme to oddialili, lebo sme si uvedomili, že už máme 28.

Veronika: Hlavne účtovníčka nás vytrhla z tohto sna. Povedala, koľko si musíme platiť odvody spoločnej firmy a koľko zarábať, aby sme mali materskú, takže dva roky dopredu už o tom musíme na sto percent vedieť.

Laura: Aj keď ja mám splnené očakávanie, že do tridsiatky manželstvo a dieťa, je to ešte zložitejšie. Môžeš vnímať nejaké tlaky od okolia, čo sa od teba očakáva v nejakom veku, lenže keď je tam už dieťa, tak sa od teba očakáva ešte viac a tie tlaky sú ešte oveľa silnejšie. Očakáva sa, že okolo tridsiatky začneš riešiť tieto veci, že normálna práca, normálne bývanie, normálny partner, pripravená na rodičovstvo. Ale keď máš dieťa, tak by si to mala mať vlastne už vyriešené celé. (smiech) A potom tu sú ešte tlaky na to, ako to dieťa vychovávaš. Občas sa tým tak necháš strhnúť, že zapochybuješ, či to teda naozaj robíš dobre, to sú také ťažšie chvíle. Ale to je na ďalšiu hru.

Veronika: Tému detí sme do hry nakoniec nedali, čo ma mrzelo. Chvíľu sme nad tým uvažovali, lebo s Laurou a Zuzou prišla aj táto téma, čo bolo úplne brutal. Dovtedy sme chodili s Lýdiou na kávu a bavili sme sa o frajeroch a o vzťahoch, a potom zrazu prišli ony dve. Ty si tie deti predstavuješ ako ňuňuňu, také milé, že budeš s nimi chodiť na prechádzky, ale ony vlastne čurajú na koberec a smrdí to. Laura to raz povedala tak strašne vtipne, že Tadeáš sa počural na koberec a smrdí to strašne ako bezdomovec, a Zuza, že hej, že to tak strašne smrdí, ja to tak neznášam, a si robili vlastne až srandu zo svojich detí.

Čo stíhame do tridsiatky
Lýdia: Ja mám ešte šesť rokov, takže tridsiatku nevnímam ako niečo, čo na mňa tlačí, ale vnímam tlak tých šiestich rokov, ten čas a čo by som chcela stihnúť. Napríklad by som chcela dieťa do tridsiatky, ale kvôli zdravotnému stavu. Môj gynekológ mi povedal, že keď budem mať dieťa, tak už ma nebudú bolieť krámy, a mňa strašne bolia. Tak si hovorím, že proste musím mať to dieťa. Ak by som ho chcela mať v takých 28-29 rokoch, tak nejaký čas by som s tým partnerom asi chcela žiť, a z toho mi logicky vyplýva, že už teraz niekedy by som mala nájsť toho frajera, už zajtra. Čo mi až tak nevychádza. Neviem, vy to máte tak, že za dva roky by ste chceli niečo stihnúť?

Simona: Ani nie, ale niekedy si tak podvedome prerátavam, keď vidím, čo niekto dosiahol vo svojom živote, nejaký producent alebo tak, že on mal 27, keď spravil tento film, a že ja mám už toľko a nemám takýto film…Podvedome to riešim, ale potom si poviem, že je to blbosť, že veď niekto debutoval v päťdesiatke, že to je v pohode.

Veronika: Tiež si to tak hovorím. Keď vidím nejaký rozhovor s niekým alebo animátorov, čo sú v nejakých štúdiách v zahraničí. Ale potom si uvedomím, že taký Henri Matisse začal maľovať až v päťdesiatke a aký bol slávny. A vlastne aj moji rodičia sú takou inšpiráciou, lebo moja mama vždy chcela odísť žiť do Rakúska a odišla tam, keď mala 50. Tak si vravím, že keď budem chcieť niečo, čo mám teraz vymyslené, že to chcem stihnúť, tak to stihnem v päťdesiatke, no a čo.

Lýdia: Ja si to hovorím na Justinovi Bieberovi, lebo on je tuším ročník 94, má 22 rokov. Alebo na YouTuberoch. Alebo ako sa volá taká herečka blonďatá, má Oscara a tiež má 24 alebo koľko. Jennifer Lawrence. Tak vtedy si hovorím, že komiksové divadlo, všetko super, ale ona má toľko koľko ja a Oscara. (smiech) Keď si pozeráš rozhovory so slávnymi ľuďmi, každý ti povie, ako dosiahnuť úspech a že jednoducho musíš mať šťastie. A to šťastie je aj v ľuďoch, ktorých máš okolo seba. Veronika má podľa mňa veľké šťastie, že má Simonu, Simona má veľké šťastie, že má Veroniku a tak navzájom. A niekto má šťastie na ľudí, že má kamošov a všetko, ale nemá niekoho, kto ho doplní v tom, čo on nevie. A keď toto nemáš, nemáš grant, nemáš nič. (smiech)

Ovládanie emócií
Lýdia: (počas skúšok) Sme plakali, aj spolu sme plakali všetky, asi že?

Veronika: Asi každá zvlášť.

Simona: Ja som plakala len v aute, keď som šoférovala.

Lýdia: My sme plakali spolu (s Veronikou), keď sme vymysleli záver, pamätáš?

Veronika: No hej. A odvtedy sme neplakali.

Lýdia: Ja som plakala celkom často. Ja napríklad asi vždy pracujem v ženskom tíme. Ženské skúšky, hoci nechcem generalizovať, my sa tak stretneme, porozprávame si, čo máme nové v živote, to trvá tak polhoďku až hoďku, nie

Laura: Väčšinu skúšky hovoríš o svojom živote. (smiech)

Lýdia: Potom máš výčitky, že nepracuješ, ale následne si uvedomíš, že divadlo vlastne vychádza z nášho života, čiže v podstate si aj pracovala. No a potom sa začne robota. A uvedomovala som si, že sa musím ovládať, možno vy si to neuvedomujete, neviem, ako ste to vnímali…(smiech)

Veronika: To, že si sa ovládala, to sme si asi nevšimli. (smiech)

Laura: Ja som si to všimla. (smiech)

Film vs. divadlo (stále emócie)
Simona: Pre mňa to bol brutálny kontrast. Keď robím pri filme, tak tam sú väčšinou osemdesiat percent tímu muži, ktorí sú technického povolania, takže majú také to racio a sú strašne vecní.  A zrazu tu boli ženy a emócie a bol to pre mňa úplný protipól.

Veronika: Aj pre mňa, bol to fakt brutal. Lebo ja som tiež zvyknutá robiť viac s chlapmi, vo filme je viac mužov. A tam je to také, že jasné, riešia sa aj emócie, aj skočíme na pivo, aj sa kecá, ale nikdy emócie nezasahujú do práce. Keď som smutná, tak nemôžem prísť, že plačem, napríklad za Andrejom Kolenčíkom (animátor, pozn. ed.), s ktorým veľa robíme. Jeho to až tak nezaujíma, tie moje emócie, keď je robota. Jasné, že dakedy som smutná a potom mi povie, že to bolo maximálne neprofesionálne, ako som sa správala, že prečo tu riešim svoje emócie.

Simona: Plač zakázaný.

Veronika: Toto divadlo bolo pre mňa úplným emotívnym výbuchom, nikdy som asi takto nerobila, bolo to fakt iné.

Lýdia: Tak ja som sa teda zdržiavala, lebo my to máme väčšinou tak, že sa posielame do p*če, normálne, že choď do p*če. Ale neviem, vás som asi neposlala?

Laura: Ty si bola poslaná.

Lýdia: Ale vás som neposlala. To som sa úplne držala. Lebo to je normálne, že krik, plač, búchanie, úplne všetko. Prídeš, vrieskaš po niekom, lebo máš v sebe pretlak a potrebuješ ho dať von, potom si dáš cigu a si v pohode, nehneváš sa, neospravedlňuješ sa, nepotrebuješ rozmazávať tú situáciu. Jasné, že sa musíš správať profesionálne, ale tým, že zvlášť pri tomto type divadla tvoja práca je aj tvoj život a tvoje telo je tvoj nástroj, jednoducho musíš byť v pohode a niekedy to proste nejde. Keď chceš kričať, tak musíš, lebo musíš urobiť všetko pre to, aby si bola totálne sústredená, a keď to, že máš poslať niekoho do p*če, je to, čo ťa privedie k tomu sústredeniu, tak to je úplne najmenej. Proste urob to, pošli to, vyplač sa, vykrič sa, a potom sa sústreď. Je úplne jedno, čo povieš a čo urobíš, ak to potom má viesť k produktívnej práci a k tomu divadlu.

Simona: U nás je to presne naopak, že máš stále poker face.

Lýdia: Herci si platia veľké peniaze za workshopy, kde môžu kričať na druhých hercov. (smiech)

Veronika: Mňa baví a aj Simone sa to páčilo, že pred premiérou sa herci chytia za ruky a zakričí sa. Vo filme sa nikto nechytá za ruky, všetci majú poker face. Bola to pre nás taká zvláštna, zábavná a cenná skúsenosť.


Super koniec?
Lýdia: Väčšina ľudí nám hovorila, že sa im to páčilo, že super momenty a tak, ale že ten záver bol taký odseknutý. Ale mne to vôbec nevadí, že dejový oblúk je nenaplnený. Nechcela som to uzatvárať preto, že tie veci sa neuzatvorili. Stále ich riešiš a keď sa raz ocitneš v tom mori problémov, si tam až do smrti. Nemala som potrebu niečo ukončovať, ale skôr si tak uvedomiť, že si tam, že toto je život, aj ten problém je život a že si musíš len uvedomiť, čo všetko máš. Sú tu aj zlé veci a sú aj dobré, a aj keď si najšťastnejšia na svete, tak máš nejaký problém.

Veronika: Ani sme napríklad nevedeli, či Zuza dostane hypotéku, ale nakoniec ju dostala a majú vlastný byt. Takže pre nich sa to skončilo a ich príbeh je zatiaľ happyend. Ale teraz zase rieši – včera som jej hovorila, že Zuzi, to je super, že máte tú hypotéku (a týmto jej ešte oficiálne ďakujem za túto tému), a ona, že no, ale teraz musíme riešiť prefinancovanie. Proste v živote nie sú príbehy takto uzavreté.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.