SOŇA HRÚZIKOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 16. júna 2016.
Tento článok sa začal veľmi neoriginálne gúglením. Nebolo však veľmi úspešné, lebo pri hesle „ženy bez domova“ sa vo veľkej miere objavovali len české odkazy na články. Ako neskôr vyšlo najavo, u nás nielen že táto téma temer neexistuje, aj pri problematike bezdomovectva všeobecne ešte len začíname hľadať odpovede na základné otázky. Napríklad koľko ľudí bez domova u nás žije. Bratislavu čaká prvé sčítanie ľudí bez domova v novembri tohto roka, uskutoční sa v rámci prvého výskumu bezdomovectva, ktorý aktuálne robí Inštitút pre výskum práce a rodiny.
Zatiaľ sa teda podľa Zuzany Pohánkovej, riaditeľky OZ Proti prúdu, ktoré vydáva pouličný časopis Nota bene, pracuje s odhadmi: „Celkovo by mohlo ísť o 10 000 ľudí, v Bratislave sa opierame o našu databázu predajcov Nota bene a interné databázy jednotlivých služieb – nocľahární, denných centier – a tu hovoríme o štyroch až piatich tisícoch ľudí.“ Žien by pritom mohlo byť okolo dvadsať percent; podobný pomer je aj v Česku. „Nový výskum ministerstva práce a sociálnych vecí uvádza 68 485 osôb bez domova, z toho 16 179 žien. V Prahe je to 9 531 osôb bez domova, z toho 2 385 žien. Vo výskumoch sa percento žien bez domova pohybuje okolo 23 až 25 percent,“ približuje Lenka Vrbová z obecne prospešnej spoločnosti Jako doma, ktorá sa v Prahe zameriava práve na pomoc ženám bez domova.
Byť bez domova neznamená automaticky žiť na ulici. Na Slovensku pojem bezdomovectva oficiálne zadefinovaný nie je, Zuzana Pohánková hovorí o ľuďoch, ktorí nemajú prístup k trvalému bývaniu alebo sú ohrození na bývaní – nedokážu ho platiť, majú dlhy, sú obeťami násilia, no patria k nim aj tí, čo žijú v ubytovni, prespávajú v nocľahárni, v chatke či u známych. Ako hlavnú príčinu bezdomovectva riaditeľka OZ Proti prúdu vidí nedostatok cenovo dostupného bývania. K celospoločenským príčinám potom patria zlé politiky štátu, vysoká miera nezamestnanosti v mnohých regiónoch, neprimerane nastavené exekučné zrážky, nedostatok práce pre nižšie kvalifikovaných ľudí, nízke mzdy, ktoré nie sú dostatočné na pokrytie nájmu (tzv. working poor), odchod z inštitúcií, ako sú detské domovy či väznice, mentálne znevýhodnenie. K nim sa pridávajú subjektívne príčiny, ako rozvod, manželské spory, úmrtie partnera, násilie, závislosť, neschopnosť riešiť konflikty, hádky rodičov s deťmi. „Skúsenosti s násilím majú za následok traumy a spôsob, ako sa s nimi vyrovnať, môžu ženy nachádzať napríklad v alkohole alebo drogách. To spolu s feminizáciou chudoby, diskrimináciou na trhu práce, dlhmi a ďalšími faktormi tvorí bludný kruh,“ objasňuje príčiny bezdomovectva žien Lenka Vrbová.
Žena a život a násilie
Na systémové riešenia a prevenciu bezdomovectva sa v našich končinách spoliehať nedá, existujú tu len krízové služby, ktoré ľuďom bez domova poskytujú nocľah, stravu, oblečenie či možnosť osprchovať sa. V útulku i nocľahárni v správe Depaul Slovensko majú ženy oddelené miestnosti, kde prespávajú, sprchy i toalety. Pomoc výhradne ženám však na Slovensku poskytujú len krízové centrá pre matky s deťmi a pár nocľahární a služieb v správe cirkvi. Príkladom je Dom sv. Faustíny – domov na polceste vo Svidníku, ktorý je zariadením Gréckokatolíckej charity v Prešove a funguje od roku 2011. V súčasnosti je jeho kapacita vyťažená; žije tu 12 dievčat, ktoré ukončili svoj pobyt v detských domovoch, a tri klientky vo veku 44 až 54 rokov. Ako uvádza vedúca zariadenia Helena Paňková, sú medzi nimi aj obete násilia. Ide najmä o mladé ženy, ktoré po odchode z detského domova odišli pracovať do zahraničia.
„Podľa našich skúseností a výskumu z roku 2013 sa s násilím stretlo okolo 90 percent žien bez domova. V americkej štúdii Closing the Gap z roku 2013 sa píše, že ženy sa v bežnom živote stretávajú s násilím v 23 až 30 percentách, ale ženy bez domova až v 60 percentách,“ uvádza Lenka Vrbová. Násilie patrí k príčinám, prečo ženy strácajú domov, no nevyhýba sa im ani potom. „Na ulici vzťahy často fungujú tak, že žena je s mužom, aby ju chránil pred ostatnými výmenou za sex,“ dodáva koordinátorka projektov Jako doma a spomína výrok jednej z ich klientiek – necháš sa znásilňovať jedným, aby ťa neznásilňovali všetci. Situácia, keď neexistujú miesta len pre ženy a služby ich špecifické potreby príliš nereflektujú, vedie podľa Lenky Vrbovej k tomu, že ženy často služby pre ľudí bez domova nevyhľadávajú, sú izolované a vytvárajú iné stratégie, ako sa o seba postarať.
Riaditeľka OZ Proti prúdu potvrdzuje, že s násilím a obťažovaním majú skúsenosti aj predajkyne Nota bene. „Pred časom sme skúšali predávať časopis aj my zamestnanci. Dostala som vtedy dva sexuálne návrhy od podivných pánov. A pre naše predajkyne je to, žiaľ, bežná vec, čo zažívajú. Predajom časopisu sú verejne označené – nemám domov a som zraniteľná. Niektorí ľudia si tak voči nim viac dovoľujú,“ hovorí Zuzana Pohánková a dodáva, že predaj časopisu je pre ne na druhej strane často jediná možnosť, ako si zabezpečiť príjem, ak majú napríklad exekúcie alebo vyšší vek. Predaj Nota bene im prináša aj sociálne väzby s čitateľmi či s okolím. Napríklad jednu predajkyňu, ktorá si všimla, že ju niekto sleduje a chce okradnúť, odprevádzal esbeeskár z blízkej firmy po skončení predaja na MDH.
Realizovať sa!
V OZ Proti prúdu by pre ženy radi rozbehli zamestnávateľský projekt spojený s oddlžovaním, akým sú napríklad ich Nosiči batožiny. Inšpiráciu hľadajú i v pražskej organizácii Jako doma. Tá funguje na princípoch genderovej citlivosti, empowermentu, participácie a bezpečia. „Nie sme registrovaná sociálna služba, skôr komunita, ktorá spolu tvorí, učí sa, rozpráva sa, trávi voľný čas. Takéto prostredie na ženy bez domova často pôsobí liečivo,“ opisuje Lenka Vrbová spoločnosť Jako doma. Ženy, ktoré sú tu združené, vydávajú Bezdomoviny, noviny od žien bez domova pre ženy bez domova, organizujú svojpomocnú skupinu, workshopy aj vzdelávacie prednášky na témy, ktoré ženy zaujímajú, vystupujú na konferenciách, diskutujú o bezdomovectve so žiakmi v školách, majú skupinu terénnych pracovníčok, robia kampane. Ich hlavnou aktivitou sú Kuchárky bez domova, ženy bez stáleho bývania, ktoré pripravujú vegánsky catering a varia na rôznych akciách. „Majú tak nielen možnosť privyrobiť si, ale takisto budujú podporné vzťahy. Búrajú tiež predsudky tým, že ukazujú, čo vedia, a komunikujú s verejnosťou. Na jeseň chceme otvoriť vlastné bistro a kamennú kuchyňu Kuchárok bez domova,“ prezrádza Lenka Vrbová.
České ženy bez domova sú zapojené aj do projektu Metráž, kde vyrábajú módne doplnky. Priblížiť svoj život verejnosti dostali vďaka výstavám Můj svět bez domova a Superhrdinky bez domova. Tieto projekty pre ne predstavujú nielen šancu žiť dôstojnejšie, ale aj možnosť realizovať sa a vyjadriť svoje pocity a myšlienky.
Práca tvorí stabilnú časť denného režimu aj v Dome sv. Faustíny. „Dvakrát denne klientky absolvujú pracovnú terapiu, ktorá pozostáva zo šitia bábik, vankúšov, kabeliek alebo výroby dekoratívnych predmetov. V jarných a letných mesiacoch dievčatá spolu s ergoterapeutkou pracujú v záhrade, kde sadia zeleninu a kvety. Prostredníctvom týchto aktivít získavajú pracovné návyky, ktoré využijú neskôr v zamestnaní,“ opisuje Helena Paňková. Ako však dodáva, nájsť pre ne prácu je obtiažne. Okrem slabých pracovných návykov zamestnávanie žien i mužov bez domova komplikuje aj ich fyzická výdrž, zdravotné problémy, závislosti i dlhy, pre ktoré majú často exekúcie, a na živobytie im tak ostáva minimum peňazí. Chýba aj opora v zákone a neziskové organizácie zamestnávajúce znevýhodnených ľudí bývajú zavalené administratívou.
Hygiena, prosím
Aj keď v Dome sv. Faustíny sa podarilo vystrojiť svadbu klientke, ktorá dnes býva s manželom v sociálnom byte a stará sa o dve deti, pre väčšinu žien i mužov bez domova je v našich podmienkach stropom ich možností bývanie v ubytovni. Podľa Zuzany Pohánkovej je takáto forma bývania drahá a nedôstojná. Tam, kde voľakedy prespávali robotníci, dnes nachádzajú strechu nad hlavou mladé ženy i seniorky, v izbách bývajú dve, tri postele a často i ploštice, kuchyňa, sprchy a toalety sú spoločné na chodbe. Ošemetná je aj situácia s hygienickými potrebami typu vložky, tampóny či plienky. V Nocľahárni sv. Vincenta de Paul ich ženám vedia poskytnúť, keď ich dostanú do daru. Obmedzené možnosti hygieny pre ženy (v prípade spŕch časovo i finančne) sú i v Prahe. „Napríklad vložky sa fasujú a ženy dostávajú maximálne tri na deň, čo je podľa mnohých ponižujúce a nedostatočné. Niektoré služby ponúkajú tampóny, čo nevyhovuje všetkým ženám,“ opisuje situáciu Lenka Vrbová a dodáva, že v centre Jako doma sa ich spolupracovníčky bez domova môžu osprchovať, oprať si šatstvo a v kúpeľni je dostupná kozmetika i hygienické potreby.
V celej problematike ide o detaily – dostupné hygienické stanice, psychologická pomoc, dostatok informácií, školenia sebaobrany –, ktoré by život žien bez domova trochu uľahčili. Malú nádej predstavuje spomínané sčítanie ľudí bez domova. „Organizácie sa boria s nedostatkom financií a ľudských kapacít na otváranie nových služieb – majú čo robiť so svojimi súčasnými. Skôr dúfam, že štát prevezme svoju zodpovednosť, vyčlení na túto problematiku balík peňazí a podporí vznik Národnej stratégie prevencie a riešenia bezdomovectva, ktorú ako združenie iniciujeme a pripravujeme podklady pre legislatívne zmeny. Tak aby ponuka služieb mohla odrážať skutočný stav a potreby najviac vylúčenejšej skupiny ľudí v spoločnosti,“ uzatvára Zuzana Pohánková z OZ Proti prúdu.