napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala GABRIELA HALÁS

Článok bol pôvodne uverejnený v newslettri 20. júla 2017.

Keď stojím ráno pred skriňou, v hlave mi víri nekonečno. Mojich verzií, ľudí, ktorých stretnem, a situácií, ktoré spolu zažijeme. Odporúčaní, dobrých rád, fashion stories, inzercie. K nim bezodná zásoba komplexov. Predpoveď počasia. A v neposlednom rade aj intenzívny pocit, že viem, kto som. Ako sa cítim a čo chcem.

Toto je tá dilema, ten nepochopiteľne večný pocit, že nemám čo na seba. V neustále sa vyvíjajúcom ekosystéme vlastného vnútra a všetkého, čo vnímam zvonka, jeden šatník naozaj nestačí. O to viac ma fascinuje, ako teda každý deň (občas aj dvakrát) z neho vždy znova vyberám seba.

V puberte som sa riadila nepísanými internými smernicami skupiny najbližších kamarátok, vlasy som si zväzovala do copu cez uši, hoci tie moje neodstávali. Na strednej som absolvovala všetko, čo k umeleckým školám patrí, dredy, batika, číňaňy. Kúsky indického kroja a balónové cyklaménové blúzky som striedala uniformou obľúbených nohavíc a mikiny, ktoré mi pomáhali skryť sa pred svetom, ktorý som nezvládala. Čierna bola, samozrejme, tiež vždy nablízku.

Až oveľa neskôr som cez oblečenie začala skúmať nielen jednotlivé subkultúry, ale aj svoje ženstvo. Odkedy si pamätám, bála som sa byť príliš pekná, priťahovať pohľady. Väčšinu dní som ich nevedela zniesť a vo chvíľkach odvahy smerovala skôr k extravagancii než príťažlivosti. Predstavovalo to príliš veľa rizík, ktoré sa mi nechcelo riešiť, od otravných rečí až po možnosť, že si výstrih či líčenie niekto vysvetlí ako pozvanie. Moje telo pod cudzím pohľadom už nebude patriť mne. Alebo, najhoršie zo všetkého, niekto si pomyslí, že som iba to – pekné dievča, nič viac.

Koho telo
To je asi jedna z vôbec najväčších stigiem spojených s obliekaním. Zaujímať sa o to, čo si dávame na seba, je povrchné, len pre bezduché husičky. Na druhej strane, nedovoľme si celkom zabudnúť na pravidlá vkusu a premeny trendov. Na názor frajera, náboženstva, svoj vek. Jednoducho, nezaujímajme sa o módu priveľmi ani primálo. Že neviete, čo znamená tak akurát? Političky a akademičky by mohli rozprávať.

Ide predovšetkým o to, ako vnímame ženské telo. Obliekame ho totiž v kontexte, ktorý sa snaží o jeho kontrolu, podriadenie stereotypnej predstave, aká žena má byť. Ak sa ukazuje príliš, určite ide o lacné volanie po pozornosti, provokáciu. Body shaming a victim blaming sú síce anglické výrazy, ale viac než dobre udomácnené javy aj na Slovensku. Pre istotu opakujem – žiadne, vôbec žiadne oblečenie nie je prejavom súhlasu so sexom (nie, ani lacné tepláky s nápisom Fuck me na zadku). A žiadny outfit neoprávňuje na vynášanie súdov o charaktere či sexuálnom správaní človeka (ani tie popísané tepláky).

Ani odhaľovať sa však nemožno len tak lárom-fárom. Ideál krásy jasne diktuje, čo si môžu obliecť ktoré telá. Pre tie, ktoré sa odlišujú, je množstvo trendov nedostupných, nech sa tvárime akokoľvek liberálne. Rodové stereotypy a telesné normy, na ktoré sme zvyknutí, nám sťažujú vnímanie krásy v jej rôznych podobách. A neraz nám aj bránia rešpektovať voľby iných ľudí, akokoľvek nelichotivé môžu nám osobne pripadať (áno, aj o vhodnosti legín či miniatúrnych kraťasov by mali rozhodovať len osoby, ktorým patria).

Pod cudzími pohľadmi
„Názor okolia ma neovplyvňuje v rozhodovaní o tom, čo si oblečiem. Nestretávam sa s tým, že by mi ľudia slovne hodnotili oblečenie, ale stáva sa mi, že keď vojdem na dámsku toaletu, tak ma prítomné ženy upozorňujú, že som sa pomýlila a aby som išla vedľa,“ opisuje Vanda, ktorá má rada ležérny štýl a nákupy v pánskom oddelení. Gabriela pri odchode do zahraničia vymenila bohatý historizujúci šatník za funkčnosť a jednoduchosť, akúsi uniformu. Jej oblečenie vyvoláva rôzne reakcie, od obdivu až po veľmi tvrdé vulgarizmy. „Človek sa neustále v čase a priestore vyvíja, tak je prirodzené, že premena môže nastať aj v oblasti vizuálu. Skôr by som to však nazvala podprahovými zmenami. Vo vzťahoch je sloboda najpodstatnejšia a je možné aj slobodne ustúpiť,“ uvažuje nad tým, či by kvôli okoliu menila svoje oblečenie. Cina, ktorá svoj elegantne minimalistický štýl prejavuje aj vlastnou značkou Drevená Helena, sa k názorom okolia tiež stavia triezvo: „Nerada sa s ľuďmi rozprávam o týchto veciach, snažím sa neposudzovať, je to úplne zbytočné. Je milé dostať kompliment a veľmi rada ho aj ja niekomu dám. Oblečenie vnímam ako dizajn, neujde mi nič, ale nekomentujem to. Dôležitejšia je však odozva na veci, ktoré sama vyrábam, som veľmi rada, keď mi niekto povie niečo vecné, alebo poradí, čo by ako zmenil, alebo ma baví, keď niekoho počujem, ako sa o mojej tvorbe rozpráva. Veľmi ma to posúva.“

Priestor mimo súdiacich pohľadov prináša napríklad párty Slepičáreň, ktorú pravidelne v bratislavskom re:fresh clube organizuje Matia (aka DJ B-Complexka). Sú určené predovšetkým pre ženy, ale vítaný je každý, koho podobná akcia osloví, nemá predsudky a vytvorí dobrú atmosféru. Od iných parties sa odlišuje cielenou snahou vytvoriť nesúdiaciu, otvorenú atmosféru, v ktorej si slobodne môžete obliecť outfity, masky alebo mejkap, na ktorý si inde netrúfnete. „Pri comingoute mi veľmi pomohli iné akcie, kde som sa cítila bezpečne, a rozhodla som sa spraviť niečo, čo mi chýbalo,“ hovorí Matia, ktorá ako jedna z mála verejne vystupuje ako bi-gender. „Ambíciou je, že v takomto malom párty laboratóriu si aj ostatní ľudia môžu vyskúšať oblečenie alebo look, ktorý by si inde netrúfli, a zistili, že niečo z toho si so sebou pokojne odnesú aj do bežného života, a naruší sa niekedy zbytočná konzervatívnosť. Rovnako možno naštrbí aj niekoho predsudky, ak zažije veci a ľudí v inej polohe naživo.“

Slovenská konzervatívnosť sa podľa nej často prenáša aj do subkultúr, nemyslí si však, že len ženy pociťujú tento spoločenský tlak. „Mám kamošky, ktoré keď si len dajú rúž, tak sa ich okolie pýta, koho idú zbaliť. Veľa ľudí súdi a iní sa zase boja vyjsť z komfortnej zóny, hoci by to spravili radi. Tak sa potom aj tí, čo by inak boli väčšej pestrosti otvorení, navzájom utlmia. Ťažko povedať, myslím si, že ženy majú v obliekaní vďaka emancipácii oveľa viac možností, druhá vec je, ako ich využívajú. Je to na dlhú debatu, ale keď si dá žena záležať na svojom vzhľade, akoby to robila len pre chlapské pohľady na ňu, a neberie sa do úvahy, že sa tak proste cíti dobre a baví ju to. No podobne ak si muž chce obliecť niečo, čo napríklad rodovo nezapadá, tak akoby hneď klesol v spoločenskom rebríčku. Nemyslím, že je to o rodoch, ale skôr či muži alebo ženy dodržujú spoločenské konvencie.“

Rada si myslím, že sa obliekam pre seba. Vždy sa však vyjadrujem v rámci noriem, ktoré si stanovila naša spoločnosť, a asi nepoznám ženu, ktorá ich celkom striasla. Volím, čo si oblečiem, ale k dispozícii mám len aktuálnu ponuku západného ideálu krásy. Snažím sa v nej správať zodpovedne a viac než do časopisov pozerám na ženy okolo seba, no i tak vyberám pod masívnym mediálnym tlakom (pred tromi rokmi by mi ešte nikto veci vytiahnuté až na pás nenanútil). Stále tak zápasím s otázkou slobody – kedy som to skutočne ja a kedy sa mi do hlavy vkradli cudzie obrazy? Cítim sa dnes vo svojej koži vďaka žiarivej farbe svojej sukne, ale akú rolu v tom zohráva skutočnosť, že je taká práve in a ľudia sa za ňou obzerajú? Čo by v mojej skrini ostalo, ak by som zabudla na všetky predlohy a návody?

Sama sebou s bruchom a Beyoncé
Väčšinou sa obliekame podľa celkom praktických otázok, konštatujú mnou oslovené ženy. Rozhoduje, aké bude počasie, či idú pešo, autom, bicyklom alebo koľko vecí musia stihnúť. Názory ostatných skutočne neriešia. „Zaujíma ma tiež, v akej krajine sa oblečenie vyrába. Rada si kúpim aj drahšie oblečenie, keď viem, že je to slovenský výrobok,“ hovorí Vanda. Cina si vie predstaviť, že by svoj spôsob obliekania prispôsobila pri presťahovaní do inej kultúry či podnebia: „V tomto prípade by ma to bavilo, nie obmedzovalo, bola by to taká hra. Som presvedčená, že sme ovplyvňovaní okolím a to platí, aj keď s niekým žijeme. Ale vôbec nesúhlasím s tým, aby nám partner hovoril niečo do toho, ako sa obliekame. Prečo niekoho pretvárať na osobnosť, akou nie je. Je tak veľa môžností, preto sa neobmedzujme nikým a ničím a užívajme si to.“

Myslím, že riešenie je práve v tom množstve možností. Ich selekciou sa tvorí jedinečný obraz, striktné normy a trendy môžu byť podnetom na rozvíjanie skutočnej kreativity. Nehovorím o obohranej fashionblogerskej mantre kombinovania značkových a sekáčových kúskov, ale o neustálom hľadaní vlastnej autentickej pozície v meniacom sa priestore, zahltenom množstvom hlasov. Hoci na prvý pohľad ich vieme striasť, z mojej skúsenosti sa niekde vnútri zachytávajú, či chceme alebo nie. Štýl sa podľa mňa buduje im navzdory. „Sama sebou sa cítim najviac, keď mám pohodlné oblečenie, v ktorom mi nič netrčí (brucho),“ pragmaticky konštatuje Vanda. K Matiinmu štýlu patrí obľúbený mejkap, vlasy, oblečenie: „Rada vyzerám tak, akú mám víziu, ale najviac sama sebou sa cítim, keď som tak spolu s ľuďmi, ktorých mám rada, viem, že ma akceptujú a ja sa môžem uvoľniť.“

Katarína vymenúva niekoľko situácií, v ktorých sa cíti pekná: „Keď ovulujem. Keď sa mi nikto nepáči, lebo nepotrebujem akurát nikoho ohurovať. Keď mám dobrú náladu. Keď byť pekná alebo príťažlivá nie je cieľom môjho dňa. Keď mám obdobie, v ktorom počúvam Beyoncé…“ Oblieka sa kompromisne medzi tým, čo by chcela a v čom sa bude páčiť. „Keď si to uvedomím, mám obdobia, kedy sa naschvál obliekam strašne – teplákoidné veci, rifloidné veci, veľké bundy. Mala som také obdobie, akože vzdor voči zaručeným „radám“, že akože nikoho nezbalím, ak sa nebudem obliekať „atraktívnejšie“. Tak som, samozrejme, v rámci svojej tvrdohlavosti urobila presný opak. Haha! Teraz ako som sa prehupsla do tridsiatky, tak sa cítim úplne v pohode aj v „atraktívnom“ oblečení – lebo si ho obliekam pre seba. Aspoň to tak cítim.“

Sama viem, že mám pred sebou ešte dlhú cestu. Niekedy mám pocit, že sebavyjadrenie cez oblečenie je tak trochu prekliatie, ktoré má stále núti zbierať ďalšie a ďalšie kúsky. Teda, ehm, neustále objavovať nové aspekty môjho ja. Snažím sa aspoň túto hru spomaliť a čo najviac zvedomiť. Vždy sa odvážiť o čosi viac. Obliekať sa, akoby sa nikto nepozeral, sústrediť sa na vlastné pocity. Hľadať pohodlie funkčnej uniformy a občas na ňu zabudnúť. Nebáť sa, že keď si oblečiem niečo, čo pochválil frajer, strácam autonómnosť. Nedovoliť počtu kíl definovať moju predstavu o sebe. Vidieť krásu iných žien bez pocitu, že nestačím. Dovoliť si ukázať svoju krásu a vedieť, že je toho vo mne ešte oveľa viac.