napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MIRIAMA SCHNIEREROVÁ

Článok bol pôvodne publikovný v newslettri 22. decembra 2016.

Bolo to už dávno, ten obraz však vôbec nevybledol. Pamätám si mamu vo dverách mojej izby, ako sa tam na pochode odniekiaľ niekam na moment zastavila a riekla: „Všetko je zle! A ešte aj Vianoce idú!“ No. Je jasné, kde sa nabral môj zmysel pre tragédiu.

Po tatovi som však flegmatička, a tak som si zvykla Vianoce veľmi neprežívať – najmä tú povinne pozlátkovú časť – a zároveň si užívať ich silné okamihy, tradičné pre našu rodinu:prvé rozbaľovanie darčekov 24. decembra hneď po zobudení (Amérika!), pálenka na prázdny žalúdok, rybacia polievka na obed a babkine ruky so zlatými prsteňmi vyberajúce jemné mäso z hlavy kapra, zahriaknutia nepozorných členov rodiny, že na Štedrý deň sa predsa nemôžu vynášať smeti, nič by nemalo visieť na šnúre a že od štredrovečerného stola nehodno vstávať. Lebo vám prestanú sliepky niesť. A úplne nadšená som celý život z toho, že sa nepostíme, aby sme videli zlaté prasa, ale za dobrého muža či ženu! To viete, ľudia s hodnotami. A s tou pálenkou, ehm; čo by mnohé vysvetľovalo.

Dokopy je to však tak hodina a pol zážitkov aj s cestou k babke a zvyšok je pre mňa, s prepáčením, nuda. Hej, stromček svieti, rozprávky sa končia šťastne, v zemiakovom šaláte možno na chvíľu nájsť nový zmysel života. Tak ako každý rok. Budem sa teraz asi rúhať, ale bez problémov by som prijala menej často sa opakujúce Vianoce. A v inom období roka. A rozhodne kratšie trvajúce. Hrať karty s rodinou, rozprávať sa a jesť vydržím dlho, ale nemôžem si pomôcť, mám rada bežný rytmus dňa; už z nedele bývam nervózna.

Už se zase těšíme na Ježíška. A na to ostatné
Čaru Vianoc som naposledy podľahla niekedy pred dvadsiatimi rokmi, vďaka čomu som nadobudla dojem, že to tak predsa musia mať všetci, čo zrovna neúčinkujú vo vianočných reklamách mobilných operátorov. Až kým som sa nespýtala a nezistila, že sú aj ľudia, čo sa na Vianoce naozaj tešia.

Aby sme sa nechápali zle (čau, mami!), neprekáža mi prapodstata Vianoc, ako ju vnímam – čas strávený s rodinou obohatený o tradičnú štedrovečernú performance. Ale vôbec si pri tom nepotrpím na dátum v kalendári. Podobne sa na to pozerá aj 21-ročná Leni: „Uprednostňujem spontánne trávenie času s rodinou. Užívať si všedné dni počas celého roka, nielen sviatky. Ale áno, rozumiem, ze niektorým ľudom Vianoce treba hodiť ako pripomienku nesebectva. Čím som staršia, tým viac vnímam paradox, že hodnota rodiny neupadá, ale vynútené udržiavania tradície, keď cítiť nechuť, je ozaj zbytočné.“

Základom je asi nemať prehnané očakávania – ako vlastne pri všetkom. Aj keď vplyv dokonalých vianočných obrázkov z reklám, filmov a pesničiek vie byť silný, a tak by sme na tých sviatkoch občas chceli čosi precítiť intenzívnejšie. „Pri Vianociach cítim napätie najmä z konfliktu predstáv a reality. Napriek tomu, že sa považujem za pomerne imúnnu voči cocacolovým reklamám, od detstva mám pocit, že by sme mali ako rodina 24. decembra prežiť čosi absolútne výnimočné a dokonalé, sršať láskou a akýmsi zázrakom sa náhle zbaviť všetkých negatívnych vlastností a pocitov. A občas teda trochu depkujem, že je to taký normálny večer, kedy sme sa „len“ najedli, porozprávali a obdarovali sa so striedavým úspechom,“ hovorí 28-ročná Tereza*. Aj o rok staršia Nikola opisuje svoju ideálnu predstavu Vianoc ako z béčkového amerického filmu: „Veľká rodina sa zíde pokope na jednom mieste – je tam retriever, punč, opitá teta a symbolické dary, všetci sú šťastní, uvoľnení a udeje sa nejaký zázrak. Akýkoľvek.“

Pookriať na duchu sa nám však darí aj bez zázrakov a pri obyčajnejších veciach. K najväčším radostiam Vianoc patria pečenie a varenie, rozprávky a vianočná výzdoba. „Gýčiky. Glitre. Gebuzinky. Gdejaké pohľadnice. A neviem vymyslieť, aby to bolo na G, ale všetky tie voňavé škoricovo-mandarinkovo-myrhové veci, čo všade cítiť,“ vymenúva svoje vianočné potešenia 35-ročná Ľudka. Tereza zase najviac oceňuje pokoj a jedlo: „Jedno aj druhé si najviac užijem ráno po – na raňajky kapustnica, celý deň v pyžame, listujem v nových knižkách a z postele vyliezam len po koláčiky. Vianoce sú super, lebo sa na chvíľu všetko zastaví a môžem sa na pár dní stiahnuť do ulity svojej rodiny a neriešiť nič vo vonkajšom svete.“ Aj 28-ročná Jana* si najviac užíva tri dni v župane bez sprchy a konštantné jedenie.

Čo bolo pred konzumom
Slnovrat, pohanské zvyky, kresťanské tradície, rituály, symboly, veľa svetielok, špecifické jedlá. Tento stáročný mix vo výsledku všade stále dáva približne rovnaký pocit Vianoc. Postupy, ako sa na ne pripraviť a prežiť ich tak, ako sa patrí už odveky vekov, sa však líšia od viesky k vieske. A k regionálnym odlišnostiam sa dnes pridávajú aj naše individuálne potreby a štandardy. Napríklad kadejaké potravinové intolerancie a svetonázory v súčasnosti menia aj tradičné štedrovečerné menu. „Mojou jedinou úlohou počas Vianoc je pripraviť vegan pokrmy pre vegan-vegetariánsku časť rodiny. Vykrajovať rybičky z tofu je relatívne kreatívna práca a už si získala svojich fanúšikov na strane tradicionalistov,“ opisuje novodobé zvyky vo svojej rodine 28-ročná Magdaléna, „len keby sa tie koláče piekli samy, hlavne vegan perníky. Ó, nervy!“

Na druhej strane však jej rodina, ktorá sa nehlási ku kresťanstvu, prežíva vianočné dni imitáciu predkov a ich tradícií. „Nežijeme nostalgiou. Skôr je to hra, ako sa zblížiť s rodinou, ktorú vidíme len zriedkavo, a niekedy môže byť nadviazanie konverzácie frustrujúce. Len pijeme menej ako prarodičia. To by sme nedali. A tento rok pálime aj chanukiju. Máme cit pre rituál,“ hovorí Magdaléna. Okrem toho každé Vianoce dodržiava pôst, spoločne s rodinou kŕmia zvieratá a vinšujú im zdravie, navštevujú hroby blízkych a z kostola si berú večné svetlo.

„Nie som veriaca, ale v našej kultúre je kresťanský podmaz v podstate to jediné, čo dáva Vianociam zmysel. Tak to vnímam a posúvam aj deťom, že na Vianoce si pripomíname narodenie Ježiška, dôležitej osoby, ktorú kresťania považujú za zosobnenie (ich) boha na zemi,“ pridáva svoj pohľad na tieto sviatky 35-ročná Lucia. K pohanom patrí aj Tereza, ktorej však viac ako kresťanský rozmer chýbajú tradície vo všeobecnosti: „Vianoce sú pre mňa predovšetkým príležitosťou byť s rodinou a prejavovať si viac lásky ako pri bežnom nedeľnom obede. Veľmi neriešim, čo na to Ježiš Kristus, ale myslím, že v zásade by sa mu to páčilo. No priznávam, že mi asi chýba trochu tradičnejšie prežívanie týchto dní. Mám pocit, že mi akoby uniklo trochu z čara Vianoc, keďže v našej rodine nikdy nefičali veci ako šupiny, jablká a podobne. Ježiško síce vždy zazvonil, keď priniesol darčeky, ale odkedy si pamätám, viem, že to boli rodičia. Takže pre mňa je to o detailoch, ktoré nepredstavujú nejaké ľudové tradície, no v mojej mysli sú spojené vyslovene s Vianocami, ako napríklad slávnostne prestretý stôl a ranná kapustnica. Aha, a tiež oblátky s medom a cesnakom, to by som v inom kontexte asi nikdy neskúšala.“

Pre mňa sú tradície najmä silným spojením s rodinou. Za štedrovečerným stolom nás býva deväť, rozkrajujeme jablká, robíme si cesnakový krížik na čelo, kŕmime sa dolniackou fazuľovo-šošovicou polievkou so slivkami. A keď mi ostáva dosť síl zabojovať ešte v súťaži Vnučka roka, idem s babkou aj na polnočnú. V kostole ma odprace na chórus, aby nikto nevidel, že sa neviem ani poriadne prežehnať. A za odmenu si môžem vypočuť Tichú noc v bezprostrednej blízkosti lokálnej dychovky, v ktorej podaní je táto pieseň všetko, len nie tichá. Ale tak celkovo sa pri tom všetkom dá ukážkovo pookriať.

Do kostola bežne nechodí ani 38-ročná Mirka, počas Vianoc však ide vždy aspoň raz. Dodržiava aj niektoré tradície a prípravy na sviatky absolvuje v širšom kruhu: „Cez advent držím pôst – napríklad tento rok nepijem alkohol. So synom máme adventný kalendár s aktivitami na vianočnú atmosféru a venujeme sa aj duchovným témam. Napríklad si čítame o narodení Ježiša, učíme ho podeliť sa, pomôcť, robiť niečo pre druhých a reflektovať, čo sme počas roka prežili. Chodíme však aj na vianočné trhy, tento rok chceme vyrobiť a poslať pohľadnice. Tvoríme s kamarátkami a deťmi, zapájame sa do vianočných trhov u nás v dedine a ideme robiť vianočný bazár. S deťmi spoločne aspoň raz pečieme. Takto sa navnadíme. A pred jedlom sa na Vianoce modlíme.“

Súrodenci, babky, strýkovia
Ak sú Vianoce v niečom zázračný čas, tak potom v tom, že vedia dať dokopy kade-tade roztrúsených členov rodiny a priateľov. Stretnutia, keď sa môžeme vyobjímať a konečne si všetko povedať bez skajpového opozdenia, vedia byť nezabudnuteľné. V dobrom aj zlom. Ňuňuňu. „Štedrý deň je jediný deň v roku, keď sa stretávame všetci… takže sa oprášia staré traumy a kvalitne sa pohádame,“ priznáva Magdaléna. „Že ma rodičia vždy viac podporovali. Že som súrodencom zničila život. Že nás otec nikdy nemal mať. Že my sme sa mu neprosili na svet. Že už mi stokrát hovorila, že žltú neznáša. Že mi nie je trápne stále vyrábať darčeky. Nie je,“ vymenúva príčiny konfliktov.

„Ako som tak vypĺňala dotazník, trochu som vymäkla. Začala som ho vypisovať s postojom, že vlastne neznášam Vianoce, spätne som však musela zjemniť výpovede, lebo pre mňa sú Vianoce hlavne o rodičoch. Som rada, že ich mám ešte oboch, aj keď sú to celkom často slušní magori a vedia sviatky svojimi povahami riadne pokaziť. Na Vianoce chcem byť hlavne „tou dobrou dcérou“, a preto tieto sviatky neznášam, lebo nemám pocit, že ňou skutočne som. Alebo niekedy vôbec stihnem byť,“ priznáva príčiny svojej vianočnej nevôle Nikola.

Nie všetky rodiny a ich členovia sa však vedia zísť pod jednou strechou, čo opäť môže vyvolávať napätie, a vtedy treba naplánovať návštevy a stretnutia tak, aby boli všetci spokojní. „Najväčší problém je zosúladiť čas večere s časom večere a príchodom zvyšku rodiny kvôli deťom. Momentálne sú v rodine tri (9 rokov a 4 roky u sestry a polročné bábo u brata), takže sa asi všetci prispôsobíme tej malinkej. Som bezdetná a nemám s tým problém, ale súrodenci chcú byť v ten deň aj u našej mamy, aj u mám svojich manželských partnerov, tak z toho občas vzniká časový stres. Doposiaľ sme ale vždy všetky sviatky v zdraví prežili,“ hovorí 38-ročná Zuzana. A pridáva aj svoju ideálnu predstavu Vianoc: „Nasnežilo by. A mamička by mi všetko nabalila a svokra by ostala ďaleko a nemuseli by sme sa s frajerom zasa deliť a tráviť sviatky každý u svojej mamy.“

Pre Zuzanu však Vianoce dlho ani náhodu neboli časom pokoja a radosti. „Ako dieťa som nemala rada Vianoce, pretože moji rodičia sa vtedy vždy (ako aj inokedy) pohádali a pobili, takže sme Vianoce (ako iné dni) so súrodencami preplakali. Neznášala som ich aj roky potom. Ale posledných niekoľko rokov si ich už dokážem vychutnať a hlavne – robím to, čo mi vyhovuje a čo stíham, nemienim plniť nejaké očakávania iných. Ak má „tieňová“ svokra (s partnerom nie sme manželia) tendenciu vypekať desať druhov koláčov, nech vypeká. Má čas. Ja chodím do roboty, žiadne voľno predtým mať nebudem, neplánujem sa uštvať.“

Rozličné predstavy členov rodiny o tom, ako by mali sviatky vyzerať, narúšajú ich pokojné plynutie aj v iných rodinách. „Som nervózna, ak mám pocit, že je všetko len na mne a je toho veľa. A zažila som konflikty aj pre to, že každý mal inú predstavu, ako bude Štedrý deň prebiehať. Preto ho netrávim so svojimi rodičmi. Máme jednoducho iné predstavy a nároky,“ priznáva Mirka. Leni a jej rodine zvykne zase vianočné sviatky „osladiť“ babka, no spoločne sa vedia voči tomu obrniť a humor im pomáha všetko zvládnuť.

Vianočné hádky v našich domácnostiach sa bežne týkajú aj poriadku, toho, ako pripraviť kapra, alebo ktorý zemiakový šalát je lepší. „Odkedy s nami sviatky netrávi otec, nehádame sa. Teda, ak sa podarí rozmotať vianočné svetielka. Inak boli konflikty najmä ohľadom upratovania, ale za tým, že Vianoce budú Vianocami aj bez vyleštených dverí na každej izbe, si stojím,“ hovorí Tereza.

Dokonalý poriadok a stres vs. mierny chaos a pohoda
Áno, upratovanie je večnou témou Vianoc. Dilema, či prípravy na sviatky prežiť v pohodovej atmosfére a s rizikom, že sa niečo nestihne, alebo príbuzných desiť besným výrazom a vypustiť dušu pri nakupovaní, dekorovaní, pečení a upratovaní, je pomerne bežná. Poviete si síce, že kalendár je neúprosný, Vianoce prídu, i keď nebudú okná umyté, a aj tak si to vlastne nikto nevšimne. No ten pocit, keď je celá domácnosť aspoň na štvrť hodiny dokonale vyglančená, nikde ani smietko prachu a vôňu medovníkov harmonicky dopĺňa aróma Fixinely, vie byť hrejivejší ako tretí pohár punču. Tak prečo si ho nedopriať práve na Vianoce?

26-ročná Emily v tom má však jasno: „Dôkladné upratanie domácnosti sa nekoná – mám polročné dieťa a som šťastná, pokiaľ to u nás nevyzerá ako po výbuchu.“ A podobne to vníma aj Ľudka: „Keď som u našich, tak je stres aj to, či sa stihne napiecť všetkých 12 (13, 14?) druhov koláčov. A nič nepomôže vysvetľovať mamke, že polku z nich ani neľúbime. Ale u seba doma trvám iba na dobrom pocite – už sa mi stalo, že nebolo upratané dočistučka a, ehm, stalo sa aj to, že nebol ozdobený strom. No čo, no.“

A nebýva to len domácnosť, kde takto pred Vianocami občas napĺňame svoju túžbu po dokonalosti. Keď som začiatkom októbra odchádzala od kaderníčky, tradične sme sa dohadovali na ďalšom termíne. A okrem novembrového som vtedy vyfasovala aj decembrový – lebo záujem žien byť krajšia ako stromček bol taký veľký, že vianočný týždeň mala už vtedy komplet vybookovaný. Podsunula som teda túto citlivú otázku aj do nášho vianočného dotazníka, naše respondentky to však berú s nadhľadom. „Doma sme sa zvykli k sviatočnému stolu pekne obliekať, teraz už sme trocha ležérnejší, asi to ide s rokmi,“ hovorí 25-ročná Sabína*. Magdaléna býva počas štedrej večera posh, no nové kúsky do šatníka pre to nekupuje. Ľudka takisto vytiahne niečo pekné zo skrine, a je rada, keď sa popri finišovaní darčekov stihne očesať.

Ponožky, sprchové gély a komu za ne ďakovať
Kým darčeky nosil Ježiško, boli najväčším hajlajtom Vianoc, samozrejme, ony. Odkedy je toto bremä (aj) na nás, také jednoznačné to už nie je. Aj ženy, ktoré sa zapojili do nášho prieskumu, túto súčasť Vianoc vnímajú rôzne. Kým niektoré baví darčeky vymýšľať i dostávať ich a ich nákupom sa venujú už od augusta, iné by to všetko rovno zrušili. Nikola nemá rada prekvapenia a z darčekov sa málokedy teší, no zároveň nechce sklamať druhých. Sabína neznáša, že sestra s ňou každý rok súťaží, o koľko viac vecí nakúpila. Janu spolu s darčekmi otravujú aj zbytočné neekologické jednorazové dekorácie, baliaci papier, živé i umelé stromčeky. Na druhej strane by privítala rovnomernú deľbu domácich prác a veľa spoločne pripraveného „tradičného“ bezmäsitého jedla. „Už len to, že sa môžem v dotazníku sťažovať na záležitosti ako dary a jedlo a že vôbec môžem byť otrávená z niečoho, čo vo svojej podstate pramení z dostatku, ba priam až prebytku, však vnímam ako privilégium,“ vysvetľuje.

Nový rozmer a mierne komplikácie prináša obdarúvanie sa s príchodom detí do rodiny. Mirka, ktorá má 4,5-ročného syna, si povedala, že je načase zrušiť ježiškovský mýtus: „Aby sa aj syn mohol zapojiť napríklad do výroby darčekov pre ľudí, ktorých má rád. Tiež nerada klamem a často sa prerieknem. Chcem sa ho spýtať, čo si myslí o nosení darčekov Ježiškom, a rozhodnem sa podľa jeho odpovede, či to ešte ponecháme alebo zrušíme.“ Jana má zase malú sestru, ktorá je vychovávaná v ateistickom duchu, no „hra na Ježiška“ je paradoxne aktuálna aj v jej rodine. A Leni sa baví na „kontroverzných“ reklamách prelínajúcich Santu a Ježiška, ktoré mätú deti.

Viem si predstaviť, že nebyť komerčného tlaku a koncoročného stresu v práci aj v živote, boli by Vianoce oveľa viac znesiteľné a vítané. Sú však už za dverami – bez ohľadu na okolnosti, ktoré práve žijeme, a spravíme múdro, keď v týchto dňoch nájdeme nejaký zmysel. Už sme veľké a vieme, že zázraky sa neudejú, no precítiť vďaku aspoň za niečo určite budeme vedieť. A vôbec to nemusia byť krvopotne vydumané a kúpené darčeky. Či už je to kruh rodiny, rozhovory s priateľmi, pokoj, ticho alebo vzácny čas na dlhé prechádzky v prírode i mĺkvom meste, v niečom sa ten povestný duch Vianoc určite bude ukrývať. Prežite tieto dni čo najviac spokojne, to úplne stačí.

*niektoré mená respondentiek sú vymyslené