To najlepšie

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovný v newslettri 5. januára 2017.

V roku 2016 som sa stala závislou na arašidovom masle (omáčka! pena! koláče!). Nahlas som sa smiala na kresbách Bigsis666. Objavila som brutálnu krásu kníh Delphine de Vigan a sériu esejío dospievaní a zlomenom srdci od Tavi Gevinson. To všetko a mnohé iné mi pomohlo k dobrému pocitu z roka, ktorý sa práve skončil. A keďže veríme v kumulatívnu silu pozitívnych vecí, poprosili sme tri ženy, ktoré máme rady, aby sa s nami podelili o to, čo pre seba v roku 2016 objavili, čo im pomáhalo a prinášalo radosť.

Mirka Gúčiková / moderátorka a autorka textov
V mojom roku 2016 zomrelo príliš mnoho ľudí. To ho pre mňa charakterizuje najviac.  Ale život si išiel drzo ďalej a diali sa veci, ktoré ma naplnili radosťou.

Na jar sa moje ekologické srdce rozbúchalo naplno. Inšpiroval ma blog Nezmar Ivanky Maleš a v ňom všetky tie možnosti, ako vytvárať menej odpadu. Vďaka Nezmaru som napríklad objavila stránku mabets.sk a kúpila si krásne rolovacie obaly na desiatu na viacnásobné použitie, keep cupy, sieťky na zeleninu. Začala som používať menštruačný kalíšok a zbavila svoju malú poličku na záchode balíkov vložiek v rôznych veľkostiach. Dokonca som si začala vyrábať vlastný prací prostriedok a plánujem sa pustiť aj do ďalšej drogérie. Nič ma nepoteší tak, ako malé množstvo komunálneho odpadu, a k šťastiu mi chýba už len kompostér.

Koncom leta sme s mojím mužom zobrali eko-obaly, keep cupy, nášho štvorročného syna Matúša a kamošku Monku na 14-dňový road trip. Časť výletu sme strávili v Bosne a nechápem, prečo sme tam doteraz neboli. Vodopády Kravica aj Jajce, Mostar, Sarajevo, kúpanie v jazerách, krásna príroda, mix kultúr, káva v džezve, dobré jedlo a mementá vojny. Pokora. Kto neverí, môže do dier po guľkách v stenách vložiť prsty. Matúš dostal minimálne dve lekcie. Vojna je zlá vec a burek zasa dobrá. Prídeme znova.

Na jeseň som sa prihlásila na Tréning rodičovských zručností a filiálnej terapie v OZ Kvapka. Chcela som poriešiť synove problémy a zistila som, že sú moje vlastné. Uvedomenie je vždy to najťažšie. Nikdy som nebola intuitívna mama a vďaka kurzu som dostala návod, ako mám svojho syna naozaj počúvať a porozumieť mu. Kedysi som si pre neho priala inú, lepšiu mamu, dnes si myslím, že som tá najlepšia možná mama pre svoje dieťa. Predtým som sa niekedy cítila bezmocná, teraz vidím výzvy na zlepšenie. Tento kurz je nielen jeden z top momentov môjho roka, ale aj môjho materstva.

Keď Ellen DeGeneres získala Medailu slobody, najvyššie americké civilné vyznamenanie, mala som pocit, akoby som nasadla do toho auta v Back to the Future a videla naše slovenské svetlé zajtrajšky. Pred dvadsiatimi rokmi Ellen verejne priznala, že je gay a spravila aj ďalší coming out ako hlavná postava obľúbeného seriálu. V The Oprah Winfrey Show potom hovorila o svojich dôvodoch. Otázky z publika a nálada v štúdiu v roku 1997 v Amerike vyzerali ako aktuálne na Slovensku. Sitcom bol po čase stiahnutý. Dnes Ellen vo svojej, komerčne úspešnej, talk show veľmi otvorene hovorieva o udalostiach zo spoločného života so svojou ženou, herečkou Portiou de Rossi. Oči jej vtedy žiaria, tá láska vás zaplaví cez monitor. Ellen je vtipná, autentická a srdečná. To sa nedá ignorovať, to sa nedá nemať rád. Je to spôsob boja s predsudkami, ktorý je mi veľmi sympatický. Možno aj u nás o dvadsať rokov…

Nikola Luzárová / Urban Market
Dvanulajednašestka, to bol ale rok! Na konci s vyplazeným jazykom som sa dobilancovala až k tomu, že ak som v ňom prežila niekoľko pádov, bolo v ňom oveľa viac krásnych farieb, precitnutia, jedla a zážitkov. Stále objavujem susedstvo 500 bytov a prichádzam na to, koľko super zákutí tu máme. Začala som šoférovať a nie je nič lepšie, ako keď sa na teba v noci rúti autobus a ty nevieš naštartovať auto. Varenie poctivého vývaru je skutočná alchýmia, ale keď ti ho zjedia kamoši na domácom obede, všetko dáva zmysel. Nočné prechádzky s kamošom v meste, ktoré ani jeden z nás nepozná, je tá najlepšia cesta, ako spoznať nás samých.
Aj tak to všetko stálo za to!

Miesto, kde za mnou nechodia starosti
Portugalsko vo mne zanechalo neskutočne pohlcujúci prvý dojem. Od bývania v Surf Office a strácania sa v uličkách, kde vám predajú tú najlepšiu sangriu alebo domácu zmrzlinu. Domy dekorované farebnými kachličkami, ľadový oceán, ktorý ťa aj tak núti sa okúpať, a obrovské porcie jedál v maličkých reštauráciách. Veľa zelene a pocit uvoľnenia, pretože asi takto nejako naozaj má vyzerať dovolenka, kde len ješ, nezapínaš počítač a navštevuješ maličké pláže, kde je pár ľudí, pozoruješ surferov a nechávaš sa uspávať zvukom bijúcich vĺn. Ešte nikdy ma tak na prvý raz neočarilo miesto/krajina ako Portugalsko a vidím to tak, že na zoznam snov musím na 2017 pripísať mesačný pobyt práve tu (alebo najlepšie na Azoroch).

Na hore nájdeš poklad
Lucia Kováčiková vytvorila tento rok novú kolekciu dóz, ktoré na prvý pohľad nepôsobia tak lyricky a jemne ako jej predchádzajúca tvorba. Pre mňa je však toto must have kúsok, ktorý patrí do domácnosti. Dostala som otázku, čo si do takej dózy asi tak dám? Sem jednoznačne patrí vesmír, láska a všetky poklady sveta, ktoré pre nás asociujú mikromomenty šťastia.

Intimita priznaní v úžasnom vizuálnom spracovaní
Na svete je tak veľa porna. Dobré, zlé, krátke, amatérske, uveriteľné, príliš umelé. A potom je tu projekt XConfessions od režisérky Eriky Lust. Neviem, či ma viac bavia interiéry alebo výberhercov, ich tetovania alebo samotné priznania ľudí, ktoré slúžia ako námet. Pre mňa je toto dizajnové porno a treba ho vidieť.

Cate Blanchett v 13 podobách
Poznáte ten pocit, keď stojíte v galérii a zrazu cítite, že sa všetko zastavilo a vy ste v inom vesmíre a je to veľmi príjemné? Niečo podobné som zažila v Berlíne v Hamburger Banhof na výstave Manifesto. Na začiatku som mala pocit, že to bude jedna z tých výstav, kde to rýchlo prebehnem. Čaro okamihu však prišlo v momente, keď sa všetky video arty s Cate Blanchett zosynchronizovali v rovnakom čase a celým priestorom znela jedna manifestačná umelecká mantra.

Papier, kameň, nožnice
Je to už naozaj veľmi dávno, čo sa dal ľahko zohnať listový papier. Písanie dopisov je môj tajný únik a na druhej strane veľmi zbližujúci krok s adresátom. Mám rada Evu z Jollity papiernictva, pretože si spolu vymieňame kontakty na lokálne značky, ktoré robia zápisníky a hrajú sa s papierom. Kto chce písať zamilované listy, mal by vedieť, čo použiť. Pretože láska napísaná rukou vyzerá tisíckrát lepšie ako naklepaná na počítači. K tomu treba:
plniace pero, s ktorým sa fakt parádne frajerí,
papier, na ktorý sa píše nesmelé vyznanie,
papier, na ktorý sa zmestí naozaj veľa slov.

Baška Klimek / spoluzakladateľka biznis inkubátora a mentorka
Jeden rok odzrkadľuje cesty a snahy niekoľkých predchádzajúcich rokov. Preto hádzať všetko zlé, čo sa v minulom roku stalo, na 2016 nie je fér. Žijem heslom, že za všetko si môžem hlavne sama, za to dobré aj za to zlé, a ak niečo nedokážem zmeniť alebo premeniť na pozitívne, pozerám sa zrejme na to len zo zlej strany. A tak spravím pár krokov. Niekedy vpred, inokedy vzad a sem-tam ma to odnesie aj do nečakaných strán. Takto som prešľapovala v tej 2016 niekoľkokrát. A vďaka tomu som stretla týchto ľudí. Lebo môj rok 2016 bol predovšetkým o ľuďoch, tak ako každý rok.

Jeden krok vľavo, bližšie k srdcu: Zámocká ožila
Partia ľudí dokáže často viac ako vláda či mesto. Jednu takú poznám. Sú štyria a dali dušu a život jednému opustenému miestu. Vytvorili multikultúrne stanovište pre menšiny aj témy, ktoré ich trápia a tešia. Namiesto večerných novín sleduj ich príbeh, ako sa sami snažia a ľudia to ocenia. Kalab – Krajanské centrum a galéria – je pre mňa dávkou akéhosi pozitivizmu, ktorý na hradnom kopci dlho chýbal. Od svojho otvorenia dokázala partička zorganizovať niekoľko výstav aj super projekt Artoška, dobré diskusie aj oživiť celú ulicu podujatím Zámocká spojka.
Tak poď, na Zámockej sa budeme odteraz stretávať!

Jeden krok vpravo, bližšie k biznisu:  Ženy vedia túto spoločnosť zahriať
Minulý rok som sa venovala pracovne aj téme ženského podnikania. Hoci za rok zažijem nespočetne veľa eventov, tvorím a organizujem veľa formátov, tie pre dámy ma nikdy nenechali chladnou. Spoznala som hádam viac ako tri stovky žien v každom veku, od 15-ročnej študentky-dobrovoľníčky po životom ošľahané dámy, ktoré vedú fitko pre seniorky. A hoci sa sama snažím v ľuďoch prebudiť potrebu pomáhať si a pozerať sa okolo, prekvapilo ma, ako sa tejto úlohy zhostili práve tieto účastníčky. Žiadne reči o tvrdosti biznisu, obchodných tajomstvách, patentoch na rozum a idey, ale ochota pomôcť, poradiť, vybartrovať, podporiť… Hoci si uvedomujú náležitosti aj riziká podnikania, ženie ich sila tvoriť spolupráce. A ja sa na to celý rok neviem vynadívať. Pre vás dievčatá, ženy, matky, starké, ktoré to vidíte rovnako, vznikla aj skupina Ženy v Bratislave. A v hlave nosím plán, ako všetky tieto skvelé ženy ukážem svetu, snáď mi vyjde čoskoro. 🙂

Míľovými krokmi vpred, ale nie ďaleko zo Slovenska: Stretla som hrdinov všedných dní
Minulý rok ukázal, že tu doma na Slovensku žije množstvo ľudí, ktorým nie je jedno.
Vznikli Meet the heroes, rozhovory o bežných hrdinoch všedných dní. Sformovalo sa Progresívne Slovensko a začali sa diskusie nie „o nás bez nás“, vracia sa transparentnosť vďaka Slovensko.Digital, vďaka Nexterii či Leafu stretávam stále mladších ľudí, ktorí podnikajú a nastavujú zrkadlo našim pokerfaceom a tieto „decká“, budúci lídri, sa vďaka nim učia, ako v spoločnosti cítiť, nie iba ako rozhodovať.
Medzi mojich priateľov pribudlo za posledných 12 mesiacov veľa navrátilcov. Mozgov a duší, ktoré to nevzdali a vrátili sa zo zahraničných škôl aj prác späť domov.

Dva kroky vzad a jeden veľký nádych: Našla som si čas na krásu
A na tých, ktorí ju tvoria. Stretla som sa s obľúbenou ilustrátorkou Tinou Minor a získala od nej dar na povzbudenie v časoch, keď neviem ako ďalej.

Spoznala som lepšie dve skvelé fotografky: fotkami nežnú a pestrú Natáliu Jakubcovú, ktorá fotí aj pre šperkárku Petru Tóth, a Stanči Karellovú, koncertnú fotodivu a spoluorganizátorku TEDxTrenčín. Všetko mladé baby, ktoré si samy našli svoje cestičky. Pokorné, ale nie skromné, iba tak akurát, dostatočne pochabé, aby so mnou občas stratili čas na kus reči.

A hoci dnešné dni ani plné ruky práce neprajú dlhým rozhovorom, stali sa z nás kamošky. A tak si občas sedíme v tom kurníku spoločne.


Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /www/n/a/u84109/public_html/wp-includes/class-wp-comment-query.php on line 405

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *