napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. septembra 2016.

Každé leto sa ovocie delilo medzi mužov a ženy. To pekné sa odkladalo pre deti, na kompóty a džemy, zvyšok dal gazda vďačne do sudov, kde kvasilo, smrdelo, lákalo osy. A potichu gánil, keď bola úroda priveľká a začala sa rozdávať aj susedom. Bachraté farebné sudy by pohltili všetko. Sypal sa do nich cukor, po lete sa nakladali na vozík a zavčasu ráno sa vyrážalo do pálenice. Domov sa chodilo s demižónmi, v ktorých ločkalo tridsať, štyridsať litrov 52-percentného alkoholu. Miesto našli v pivnici pod policami s vínom, aby potom počas roka v rodine narobili veľa hriechu. Nikdy sa s tým však neprestalo.

Pálenka mi dlho smrdela. Musela som pretrpieť veľa opíc zapríčinených lacným ginom či fernetom, aby som dokázala oceniť domáci aperitív pred nedeľným obedom. Aj aby som si uvedomila, aké sú to všetko jedy a ako sa im moje telo bráni. Možno sa raz stane aj to, že sa vydám na cestu šťastnej a zdravej abstinentky, zatiaľ som však piť neprestala. A pri všetkej úprimnosti k vám aj k sebe – ani si to veľmi neviem predstaviť. Alkohol naozaj k môjmu životu nepatrí len posledných desať rokov, kedy môžem legálne piť a aj pijem. V celej mojej rodine aj širšom dedinskom a malomestskom okolí bol odjakživa veľkou témou. Muži pili, ženy im to vyčítali. Taká svojská, ukričaná forma folklóru, ktorá nie je úplne v poriadku. V mojej generácii dostala podobu piatkov, kedy sa rozhodne treba rozbiť. Niekoľko rokov som sa na tom zúčastňovala, potom som pochopila, že v piatok mi je lepšie samej doma, veď vieme. Ale priznávam, k mojim večerom stále patrí aj pivo či pohár ríbezláku. Možno by som mala, zatiaľ to však nepovažujem za problém.

Nerada generalizujem, teraz sa mi to však hodí a snáď sa ani veľmi nemýlim – odmalička vyrastáme v kultúre pijanstva, na strednej škole sa momenty pod vplyvom alkoholu či trávy stávajú pomaly zmyslom našej existencie a odvtedy sa životom viac či menej prepíjame. Alkohol je tolerovanou a prijatou normou a nepiť pri tomto nastavení spoločnosti nie je úplne jednoduché. Tým nechcem seba ani nikoho a nič ospravedlňovať, len mi to celé pripadá smutné. Aj z pozície pijúcej väčšiny. Všetka tá zábava podmienená promile, opití ľudia, vnucovanie alkoholu iným a pomaly nevyhnutnosť vyhovárať sa na antibiotiká, ak človek naozaj nechce piť. Lebo sme si to tak nastavili, že byť pod vplyvom či riešiť týmto spôsobom svoje problémy je cool. Meh.

Aby sme skrátili toto moje moralizovanie s pohárikom v ruke, predstavme si teraz na chvíľu jednu z tisícov školských násteniek s referátmi o rizikách alkoholu a škodlivých účinkoch drog, a pozrime sa na to, ako to vyzerá, keď prevencia zlyhá a návykové látky predstavujú v živote (ženy) veľký problém.

Ženy svoje závislosti taja
V mojom detskom svete ženy nepili a asi nielen preto, že sa to – ako sa traduje – nepatrilo. Striaslo ich aj po príležitostnom prípitku, alkohol im rýchlo stúpol do hlavy a viac sa na fľaše na stole ani nepozreli. Myslím, že potrebovali ostať triezve, aby zvládali život a všetky povinnosti v ňom. Časy sa však zmenili a v súčasnosti to niekedy môže vyzerať tak, že z toho istého dôvodu sa ženy potrebujú pravidelne opiť.

Vidieť ženu popíjajúcu či riadne opitú dnes nie je žiadny výnimočný úkaz. Aj údaje z liečební hovoria, že u žien sa látkové i nelátkové závislosti vyskytujú čoraz častejšie. V pezinskej Klinike drogových závislostí tvoria ženy približne jednu pätinu pacientov. V posledných rokoch toto číslo rastie, stúpa najmä počet mladých žien do 30 rokov závislých od psychotropných látok. V Odbornom liečebnom ústave psychiatrickom Predná Hora hovoria o pomere troch liečených mužov k jednej žene. Štatistiky však nie sú úplne presné. „Množstvo závislých sa nikdy neodhodlá ísť sa liečiť. Z tých, ktorí prejdú procesom liečby, sa potom časť nedoliečuje (nechodí na ambulantné kontroly, do klubov abstinujúcich a podobne), nevie sa o nich, čo ale neznamená, že všetci zrecidivujú. Časť z týchto ľudí abstinuje. Nie je neobvyklé, že sa po rokoch abstinencie ozvú, najčastejšie keď pomáhajú riešiť problém so závislosťou iným,“ objasňuje Mária Martinove, primárka z Prednej Hory.

Nepresnosť štatistík potvrdzuje aj OZ Odyseus, ktoré pomáha drogovo závislým ľuďom najmä v teréne. „V roku 2013 sa na Slovensku robil prieskum, v ktorom 5,4 percenta mužov uviedlo, že niekedy užili drogu, z opýtaných žien takto odpovedali tri percentá. Pokiaľ teda hovoríme o skúsenosti s drogou, tú uvádza o niečo menej žien ako mužov. V OZ Odyseus pracujeme so špeciálnou skupinou ľudí, ktorí užívajú drogy – ide o injekčných užívateľov a užívateľky drog, a tam to vidíme tiež. V minulom roku v Bratislave našu pomoc vyhľadalo vyše 700 mužov, žien bolo viac ako 400. Obrovský rozdiel však zrazu vidíme, keď sa pozrieme na počty ľudí, u ktorých bola diagnostikovaná závislosť a ktorí zároveň vstúpili do liečby. Tam je zrazu počet mužov až päťkrát vyšší,“ hovorí predsedníčka občianskeho združenia Iveta Chovancová. Ako najvýznamnejší dôvod uvádza rozdielne postavenie mužov a žien v spoločnosti. „Okolo užívania drog existuje extrémne množstvo predsudkov a mýtov a ľudia, ktorí trpia závislosťou, sa okrem choroby musia často vyrovnať aj s tým, že ich okolie odsudzuje. U žien je to ešte horšie, pretože užívanie drog u ženy je v konflikte s predstavou spoločnosti o tom, ako sa má správať ideálna žena a dobrá matka. Často cítia hanbu, ktorá ich môže paralyzovať, a tak nevyhľadajú pomoc ani v rámci rodiny, ani v rámci odborných služieb. Ženy sa častejšie starajú o domácnosť, o deti a o svojich rodičov, cítia povinnosť a túžbu byť s nimi. Absolvovať niekoľkomesačnú liečbu je pre ne často nemožné alebo príliš ťažké, a na Slovensku sa nemôžeme pýšiť zariadeniami, ktoré by brali do úvahy potreby žien, ktoré z tejto situácie vyplývajú,“ vysvetľuje, prečo ženy svoju závislosť často taja.

Alkohol, drogy, lieky
Aj následky závislosti a sprievodné problémy bývajú u žien iné ako u mužov. Kým muži-alkoholici bývajú viac agresívni, u žien sa podľa Márie Martinove častejšie objavujú psychické problémy (depresie, úzkostné stavy, samovražedné tendencie) i kombinovanie alkoholu s liekmi a rýchlejšie sa u nich prejavuje poškodenie mozgu. „Ženský organizmus reaguje na prísun alkoholu citlivejšie ako mužský. Rovnaké množstvo vypitého alkoholu spôsobuje ženám vážnejšie problémy, čo je spôsobené nižšou telesnou hmotnosťou a nižším obsahom vody v organizme. Žena má menšiu pečeň, ktorá je navyše zamestnaná metabolizmom hormónov. Ženám stačí vypiť približne polovicu množstva alkoholu, ktorý vypijú muži, aby dosiahli rovnakú hladinu alkoholu v krvi. Škody na telesnom a duševnom zdraví sa u nich prejavujú rýchlejšie a výraznejšie. Je známa súvislosť medzi nadmerným pitím a výskytom rakoviny prsníka. Neraz sa stretávame aj s poruchami príjmu potravy,“ dodáva primárka psychiatrického ústavu.

Čo sa týka konkrétnych diagnóz, na Klinike drogových závislostí sa najviac žien lieči zo závislosti od psychotropných látok a alkoholu, pričom často sa vyskytuje aj ich kombinácia. Početné sú i závislosti od liekov. „Rovnako závažný, nezriedka však utajený problém je závislosť od nakupovania. Túto závislosť pacientky mnohokrát priznávajú až v priebehu liečby,“ hovorí psychológ z kliniky Roman Oros. Z nelátkových závislostí sa u žien vyskytuje aj gambling. Medzi drogovými závislosťami ide podľa OZ Odyseus u mladších ročníkov najčastejšie o pervitín či kanabis, u starších žien, ktoré vyhľadajú liečbu, sa objavuje užívanie opiátov (napríklad heroín). A špecifikom je opäť zneužívanie liekov na predpis (hypnotiká, sedatíva).

Všetko mám pod kontrolou. Od zajtra
Či už sa to týka popíjania, rekreačného užívania drog alebo inej, pokojne aj neškodnej, bežnej činnosti, je možno odlíšiť záľubu v nej od závislosti. „Hlavný rozdiel je v strate kontroly a v miere, s akou danú činnosť vykonávame. Ak bez nej nevieme vydržať dlhší čas, sme nervózni, podráždení, keď ju nemáme či nepraktizujeme, môžeme začať uvažovať o chorobnej naviazanosti až závislosti. Samozrejme, kritérií na posúdenie závislosti, respektíve rozvoja syndrómu závislosti je viacero. Toto však môžu byť prvé, základné určovacie signály,“ vysvetľuje Roman Oros.

Mária Martinove dopĺňa, že na rozvoj závislosti vplývajú tri základné faktory: návyková látka a jej dostupnosť, jedinec ako osobnosť a jeho prostredie. „Sú určité typy osobností, u ktorých je vyšší predpoklad rozvinutia závislosti a to najmä v proalkoholovom/prodrogovom prostredí (závislí partneri, kamaráti…) a keď je návyková látka (alkohol, droga, herne) dostupná. Existuje predispozícia (vrodené danosti) pre rozvoj závislosti, ktorá sa môže prejaviť napríklad pri nezvládaní rôznych závažných a náročných životných situácií,“ objasňuje, prečo sa u niekoho rozvinie závislosť. Svoju rolu v tom zohráva i genetika či výchova a vzory v rodine.

O rizikách návykových látok počúvame pomerne veľa, jednu vec však treba určite zdôrazňovať viac – závislosť je choroba, nie osobné zlyhanie. A v súlade s tým je potrebné k závislým ľuďom pristupovať. „Bolo by skvelé, keby sme konečne závislosť vnímali ako zdravotný problém a namiesto väzení budovali kvalitné pomáhajúce služby. Také, ktoré by boli pripravené pracovať so závislými ľuďmi i celou rodinou, bez zbytočných byrokratických bariér a bez odsudzovania. To však nie je len v rukách štátu, ale aj každého z nás. Predsudky, hanba, ponižovanie, kritizovanie, tresty a vylúčenie nepomáhajú,“ apeluje Iveta Chovancová z OZ Odyseus.

Rehab!
Závislosť máva psychickú aj fyzickú podobu. V drogách vedia nájsť ľudia únik od problémov, uvoľnenie či zdroj eufórie. Pri silnom návyku sa vyskytujú telesné abstinenčné príznaky. Eva Grajciarová Hudáková z Kliniky drogových závislostí v Pezinku vymenúva tremor, potenie, búšenie srdca, problém s dýchaním. „Veľká časť pacientov k nám prichádza pre výrazne zhoršený zdravotný i psychický stav (úzkosti, depresie, pokusy o samovraždu). Človek sa dostáva do stavu, kedy nevie fungovať ani s drogou ani bez nej,“ dodáva psychologička.

Dôvody, ktoré privádzajú ľudí k liečbe ich závislosti, bývajú individuálne, často však bývajú spojené s nátlakom príbuzných. Opäť však možno nájsť rozdiely medzi ženami a mužmi. „Praktickí lekári odhalia problémy s alkoholom u žien zriedkavejšie ako u mužov. A kým muži vyhľadávajú liečbu predovšetkým pre problémy v práci, ženy pre rodinné a vzťahové problémy. Ženy častejšie ako muži strácajú rodinné zázemie, neraz sú opúšťané partnerom už v začiatkoch odvykacej liečby. Po liečbe však nutnosť abstinencie prijme viac žien ako mužov, viac ich dlhodobejšie abstinuje. Ich doliečovanie je stabilnejšie,“ uvádza Mária Martinove.

Liečba závislostí trvá tri mesiace. Jej súčasťou býva posilňovanie motivácie liečiť sa, skupinová terapia aj edukácia a nácvik zvládania tzv. cravingu – baživosti po návykovej látke či činnosti. V Pezinku sa pacientky stretávajú v terapeutickej skupine Dámsky klub, na Prednej Hore tvoria samostatnú skupinu a liečba zohľadňuje viaceré aspekty ich života. Po odvykacej liečbe nasleduje doliečovanie, ktorého základom je abstinencia, sebadisciplína, organizovanie svojich činností a stretnutie v kluboch anonymných alkoholikov, narkomanov či gamblerov. V tejto fáze je dôležitá aj podpora okolia, nastavenie a dodržiavanie pravidiel a otvorenosť vo vzťahoch.

Abstinencia je pre mnohých vytúžený cieľ, ktorý sa však nedosahuje ľahko. Stále je však možné minimalizovať škody, ktoré závislosť spôsobuje. „Bohužiaľ, nie všetci ľudia so závislosťou sa chcú alebo dokážu vyliečiť. A aj keď sa snažia, nejde to hneď. Existujú však alternatívy, stratégie na znižovanie škôd. Človek v danom momente nemusí byť schopný prestať užívať drogy úplne, ale napríklad dokáže časom získať väčšiu kontrolu nad tým, koľko dávok, akým spôsobom a v akom prostredí užíva. Možno nechce nastúpiť na liečbu, ale bude súhlasiť s  návštevou psychoterapeutky či psychoterapeuta. Ide o princíp harm reduction, jeho cieľom je stretnúť sa s človekom tam, kde sa práve nachádza, nastaviť spolu s ním realistické ciele a dosiahnuť pozitívne zmeny. Takýto prístup má mnohokrát väčší potenciál ako prístup „všetko alebo nič“, výsledkom ktorého sú časté sklamania, pocity hanby a zlyhania, a bolesť pre všetkých zainteresovaných. Základom je neodsúdiť človeka, ale podporovať ho v správnych rozhodnutiach a zároveň stanoviť jasné pravidlá, ktoré rešpektujú potreby ostatných členiek a členov rodiny,“ vysvetľuje Iveta Chovancová princípy tohto prístupu, na základe ktorého pracuje aj OZ Odyseus.

Predsudky naše každodenné
Príbehy závislých žien sú rôzne, často ich však spája skúsenosť s násilím. „Mnohé ženy, ktoré prežili násilie, sú traumatizované a psychické ťažkosti im pomáhajú zvládať práve drogy. Zároveň ženy, ktoré užívajú drogy alebo sú závislé, sú zraniteľnejšie voči násiliu zo strany mužov, násilie je na nich páchané častejšie. Pritom vieme, že žena, ktorá prežila násilie, je často vystavená nepochopeniu zo strany okolia, oproti neveriacim susedom, polícii, sociálnym pracovníčkam a úradom ťahá za kratší koniec. Predstavte si, aké to je pre ženu, ktorá navyše užíva drogy,“ vykresľuje Iveta Chovancová situáciu týchto žien. Predsudky voči závislým ľuďom hnevajú aj Máriu Martinove, ktorá zdôrazňuje, že nik sa predsa závislým stať nechce a odsúdenie okolím preto nie je na mieste.

Poďme ešte o level ďalej a predstavme si situáciu závislých matiek. Mali by deti žiť s nimi? Podľa Ivety Chovancovej užívanie drog často nie je dôvod, aby sa rodina rozpadla, a existuje veľa takých, kde sa zvládajú vyrovnať so závislosťou aj starostlivosťou o deti. Ostávajú však skryté za dverami bytov. „V médiách a aj v našom okolí sa, samozrejme, častejšie šíria extrémne negatívne prípady, ktoré sú neospravedlniteľné a ľudia ich právom odsudzujú. Užívanie drog však naozaj nemusí znamenať, že je dieťa zanedbávané, hoci pre veľa ľudí je ťažké predstaviť si to. Najdôležitejšie je brať do úvahy to, čo je pre dieťa najlepšie. A to môže znamenať, že ostáva s rodinou, aj keď podmienky nie sú ideálne. Rodičia by však mali byť v kontakte s pomáhajúcimi inštitúciami, aby dokázali zlepšiť, čo treba. Teda pokiaľ je to možné, dieťa by malo byť v rodine. Je však nevyhnutné sledovať, ako je o dieťa postarané,“ vysvetľuje. Stáva sa však, samozrejme, aj to, že situácia je natoľko vážna a ohrozujúca, že dieťa nemôže ostať v starostlivosti závislých rodičov.

Materstvo býva pre závislé ženy aj motiváciu riešiť svoju situáciu. „Veľa užívateliek drog, ktoré sú tehotné alebo sú po pôrode, chce robiť rázne zmeny a rozhodnutia v prospech dieťaťa, pretože chcú byť s ním a majú strach, že im dieťa automaticky odoberú. Pritom ako každá matka, aj matka užívajúca drogy chce pre svoje dieťa len to najlepšie,“ hovorí predsedníčka OZ Odyseus. Zároveň však dodáva, že situácia týchto žien je často komplikovaná a bojujú s mnohými problémami, ako sú dlhy, chudoba, bezdomovectvo, vážne psychické problémy, ťažkosti v rodine alebo žiaden kontakt s pôvodnou rodinou, záznam v registri trestov kvôli drogám, nezamestnanosť. A navyše u nás podľa Ivety Chovancovej nemáme vybudovaný systém služieb, ktoré by boli pre závislé ženy dostupné. Napríklad bežné krízové centrá neberú užívateľky drog s deťmi a majú také podmienky a režim, ktoré často tieto ženy nedokážu splniť.

Vezmi loptu (?)
V odpovediach na moje otázky o závislostiach sa opakovalo jedno – drogy a s nimi súvisiace závislosti tu vždy boli a budú. Vráťme sa teda ešte na moment k tým školským nástenkám a prevencii.

Podľa Ivety Chovancovej je prevencia, ktorá sa končí pri hesle „povedz nie drogám“, športových aktivitách a mediálnych kampaniach, problémom. „Nikdy sa nepotvrdilo, že takéto opatrenia fungujú. Dokonca niekedy môžu mať opačný efekt. Dnes je totiž všetkým jasné, že drogy môžu mať veľa negatívnych dôsledkov. Ale vždy boli a budú súčasťou našej spoločnosti, preto je dôležité vychádzať z toho, čo už vieme a čo je vedecky podložené. Napríklad vieme, že fungujú dlhodobé preventívne programy v škole, ktoré zapájajú aj rodinu, zameriavajú sa na sociálne zručnosti a zvládanie reálnych situácií, v ktorých sa mladí ocitnú. Mnohé účinné programy využívajú aj zapojenie samotných mladých do preventívneho pôsobenia. Napriek všetkej snahe však vždy budú ľudia, ktorí drogy budú užívať, a preto je dôležité, aby aj pre nich existovali špeciálne programy a mali možnosť chrániť svoje zdravie – medzi ne napríklad patria aj programy výmeny injekčných striekačiek a terénnej sociálnej práce. Súčasný systém nedáva užívateľke drog a jej rodine veľa šancí na zmenu – je pravdepodobnejšie, že sa dostane skôr do väzenia ako do krízového centra,“ vysvetľuje svoj postoj.

A nemožno obísť ani rodiny, kde máva prevencia základ. „V prvom rade treba byť s deťmi, venovať sa im, pokúsiť sa vychovávať ich v pevných avšak láskavých pravidlách (ktoré platia pre deti i rodičov), tráviť s nimi kvalitnejšie voľné chvíle a viesť ich k výberu kvalitných záľub,“ radí Roman Oros.

Čo sa mňa a môjho rozpolteného vzťahu k alkoholu týka (tiež je to droga, nezabúdajme), veľmi vítam každé hlasné, nenásilné vyhlásenie ľudí, čo nepijú. Myslím si, že toho potrebujeme počuť veľa, aby to prehlušilo cinkanie pohárov, ktoré sa od detstva usádza v našich hlavách.