Rozlúčka

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrácia: archív B. T.

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 22. septembra 2016.

Vídam ťa. V štíhlych, rozkmytaných postavách dievčat s podobnými vlasmi. Toľkokrát sa na ulici otočím, aby som si pripomenula, že ťa už nestretnem.

Je to rok, viac-menej presne. Práve teraz čas medzi tvojou smrťou a narodeninami.

U doktorky stretávam tvoju mamu, zrak mi po nej kĺže, myslím na zubárku a nestíham ani otvoriť ústa. Myslím, že ma nevidí ešte radšej.

Rozmýšľam, ako nebyť hyena. Akú silu majú slová a čo vlastne chcem zvečniť. Ty sa už ozvať nemôžeš a ja stále cítim ťarchu nedopovedaného, ťahá ma to rozprávať o tebe. Prepáč, ak poviem viac o mne samej.

Asi je čas.

***

Na pohrebe tvoj frajer rozprával o tvojom úsmeve, radosti zo života. Možno to tak zvyknú cítiť všetci, ale za mňa nehovorí dosť. Nepovie ťa, nezažil ťa toľko. Tak toto je moja reč pre teba. List, priznanie, záznam, čokoľvek, čo nám pomôže.

Skúšala som si ťa predstaviť. Čo nehoda spravila s tvojím pružným telom, opálenou tvárou. Vlasy zlepené krvou, opuchnutá podliatinami alebo nedotknuto meravá? Spoznala by som ťa? Tajomstvo hladkej bielej rakvy jasne hovorí: už tu nie si.

Najhoršie bolo vidieť ľudí, s ktorými sme vtedy dávno žúrovali. Tváre, ktoré nestretávam už roky, v pamäti chlapčenské líca rozžiarené alkoholom a všetkými možnosťami, ktoré nám ponúkal svet. Bezstarostní, očarujúco hlúpučkí, dnes stúpajú chodníkom hore k pohrebnému zhromaždeniu s tuhnúcou vráskou pri ústach. Nikto z nás nemá ani tridsať a pochovávame ťa. Toto je tá facka, ktorou plne cítim stratu, toto presne vyjadruje bolesť skutočností bolo – už nie je. Pamätníci tvojej radosti, ukladáme kvety, živé k mŕtvej.

O tvojej mame nemôžem nič povedať, neviem si to predstaviť, nedovolím si dotýkať sa jej žiaľu.

***

Priateľstvá medzi ženami sú komplikované. Nechcem do tohto ohňa prilievať. Zároveň cítim dlh voči pravde a potrebu dopovedať aj ten stereotyp: to sa s láskou nevylučuje.

Bol to pre mňa jeden z najtvrdších pádov, keď som na strednej videla, ako sa meníš a všetka pozornosť sa strháva na teba. Z príliš hlučného dievčaťa s mastiacim sa čelom ma náhle preskakuješ ako gazela. Naučila si sa, čo ti svedčí, vymanila sa z područia panujúcich spolužiačok, ostala som len ja. Všetko sa točí okolo teba, ja mám závrat z toho obratu. Zmena je najväčšia krivda a teraz mi tuhne sánka, keď to musím povedať: plnými dúškami som ťa očierňovala, pohltená závisťou. Oni nevideli to nešťastné, neschopné dievča a ja som im ho potrebovala ukázať, že aha, ani ona nie je nijako výnimočná. Pravda je jednoducho taká, že ty si bola zábava a ja nie. Čosi v tvojich očiach pozývalo dnu. Mäkké hnedé teplo, vábivé záblesky rozkoše.

Bolo mi to smiešne, ako vždy medzi novými ľuďmi meníš operenie, jazyk, hudbu, priateľov. Nasávaš všetko, život do mrte. Prispôsobuješ sa kmeňu vo večnom hľadaní svojej rodiny. Posledné roky sme sa práve preto nevídali – bridilo sa mi sedieť a počúvať recyklované múdra tvojich posledných priateľov, čo sa večer sfúkajú a ráno meditujú. Budha bar, ako má byť, ale nič pre mňa. Ty si vďaka tomu žila tisíc životov v tom jednom, precestovala svety.

Asi to bola práve joga, čo ťa lepšie vtesnalo do kože. V asánach si našla niečo, v čom si bola dobrá a neustále mohla byť lepšia. Styčný bod protichodných túžob po duchovne a po kráse. Joga bolo to miesto, ktoré ťa vzalo ďalej, bližšie k sebe v krajinách, o ktorých väčšina z nás len sníva za počítačom. Cvičenie tvojej slobody.

***

Neviem, či je to ozaj v koreňoch, ale ľudia, s ktorými vyrastáme, sú navždy. Si neoddeliteľná súčasť vzťahu, ktorý ma najviac formoval v tom mäkkom čase dospievania. Vtedy, keď sa dieťa mení na samostatnú jednotku (dospelosť je prisilné slovo na tie prvé roky). Všetko je ešte poddajné, hranice nejasné a ženy, s ktorými to zažívam bok po boku, budú navždy pod mojou kožou. Päť kamošiek, čo si vytvorilo vlastný svet. Spolu sme to dali všetko – odhalenie, aký je dospelý život prehnitý, ako práchnivejú naše detstvom idealizované rodiny. Búrku hormónov, čo zmenila naše telá na cudzie. Prvé pokusy, fajky aj cigarety. Taký ten nezastaviteľný smiech, čo vedia vydolovať z pupku sveta len násťročné dievčatá. Tajomstvá, ktoré sa nikto iný nikdy nedozvie, ani my o nich nehovoríme, len ich ticho vieme. Bola to láska, čo nás chránila od cynizmu našich rovesníkov, bublina, v ktorej sme sa kŕmili dobrou hudbou, knihami a pocitom, že sme výnimočné.

Neskôr sme si striedavo držali vlasy nad záchodovou misou, tíšili opité revy. Prvýkrát, keď som sa prepila do bezvedomia, prebrala som sa práve na tvoju otázku, či dýcham. Raz si ma našla bezvládnu bez nohavíc, doteraz sa hanbím, že si ma dvíhala s holým zadkom. Ale jasné, väčšinou som to bola ja, kto ťa zachraňoval, aj vtedy, keď si možno nechcela. Strážkyňa mojej predstavy o tebe, ťahám ťa hore dlhodielskym kopcom. Som až iracionálne lojálna. Chcem ťa chrániť a nerozumiem, že potrebuješ zažívať, aby si žila. Táto priepasť nás oddeľuje aj neskôr, keď sa o niektorých veciach už proste nebavíme. Hedonizmus ťa točí stále v tých istých kolách, viac ti ho nezávidím.

Nie je podstatné, koľko tých mužov bolo, každý z nich si ťa pamätá navždy. Aj dnes ťa mám rozžiarenú pred očami, ako si mi hovorila o svojom prvom milovaní, sršalo to z teba. Bola si krásna, konečne sýta, telo naplnené láskou. Moment, v ktorom si sa našla, zastavený čas, konečne sa cítiš milovaná.

Dlho, celý tvoj život, som ťa odsudzovala, nechápala, ako sa môžeš tak ľahko preplávať z jednej lásky do druhej. Teraz, keď už je neskoro, vidím, že aj to sme mali spoločné. Každá inak, stále potrebujeme cítiť lásku, deklarované milovanie. To intenzívne potvrdenie našej existencie v očiach dychtivého muža. Nemyslím, že je niekto, kto by vedel tak zbožňovať, skutočná láska je obyčajne ľudská. Ja som sa naučila byť sama ako modus operandi, ty si to skúšala na konci. Mali sme to naopak, máločo si vedela sama o sebe, ja o láske. Ty už viac nestihneš a ja sa teraz učím byť sama bez kŕča.

Si jedna z mála, čo zažila môjho otca. Videla si, aký vie byť vtipný, poprskala ťa aj jeho vznetlivosť. (Nemuseli sme si veľa hovoriť, tvoj otčim mal na rováši horšie veci než cholerický vresk.) Na hodinách kreslenia sa z teba snažil vyduriť tú lacnú, ulízanú ľúbivosť. Márne, no oko si mala lepšie vždy. Presnými ťahmi prenášala predmety na papier, linky, svetlo a tma bez pochybností. Čosi príťažlivé na prvú bolo vždy aj v tvojej kresbe.

Medzi ľuďmi si sa pohybovala ako šelma, ladná, sebaistá aj hladná ako levica. V skutočnosti sme boli rovnaké znamenie, obe posadnuté lepšími verziami seba, reality. Spolu váhame, vážime. Až teraz chápem, čo znamená ten mesiac, pod ktorým sme sa stretli. Osamelé, mohli sme sa priblížiť a ukázať si jazvy z pochybností. Myslím, že si taký výnimočný vzťah mala s viacerými, vždy medzi štyrmi očami, ktorým si mohla priznať strach, neuhnú. V skupine si žila vždy inak, až vo dvojici spúšťala oponu a odhaľovala krehkosť kulís. Takú som ťa mala najradšej.

Bola v tom aj samoľúbosť, tvoja večne hladná zvedavosť mi robila dobre. Hodiny sme sa vedeli rozprávať, pri Dunaji, na sídlisku, v krčmách a kaviarňach. Dobre som sa počúvala, keď som ti vysvetľovala, ako dobre žiť. Máločo som vedela naozaj, vnútri paralyzovaná rovnakou neistotou ako ty.

Viem, veľa tu píšem o hlade. V ňom sme si tiež rozumeli, sebamedikujúce pôžitkárky. Je len málo ľudí, s ktorými som zažila viac rozkoše z vláčneho pečiva, opojnosti cukru či novej chute. Vedela si sa hrať s odtieňmi chutí, jazykom i pri varení, jedlom si sa vždy nechala zviesť. Asi nikto by sa ťa neodvážil nazvať nejakou gazdinkou prikovanou k sporáku, no oči ti žiarili, keď si mi rozprávala ingrediencie geniálne jednoduchého receptu. Aj tu si sa postupne učila sofistikovanosti, opäť sa vynára otázka, čo všetko mohlo byť.

***

Ťažko vybrať, čo by som ti dnes povedala, keby som mohla. Život ide stále ďalej, než som si kedykoľvek vedela predstaviť. Začínam rozumieť, že nie sú rozhodujúce momenty, že je len cesta, ktorá vedie. Možno kopať, kričať, padať na hubu. A možno sa pozerať okolo, nasávať, cítiť zem pod nohami. Vedie ma rovnako, zážitky si vyberám.

Neverím na také, že o mŕtvej len dobre. Pre mňa si bola naozajstná takáto, často frustrujúca, vypadávajúca dnu a von z môjho blízkeho kruhu. Nebudem z teba robiť nič viac ani menej. Pravda je taká, že mi môžeš nekonečne chýbať. Napriek tomu, že som sa ti unavená bludným kruhom stále nových dobrodružstiev už vyhýbala. Nechajte si vyretušované úsmevy a dievča, ktoré ostatným nosilo radosť. Toto je skutočný človek. Len taký mi môže byť naozaj blízky.

Jedna myšlienka na “Rozlúčka

  1. Ahoj Miška,
    veľmi pekný text. Vedomý, úprimný, priamy, citlivý, osobný.
    A prekrásna, viacdimenzionálna rozlúčka. S priateľkou, sebou z toho obdobia, životnou etapou. Dospievanie, zrenie. Pre mňa – veľmi presné, živé opisy pocitov tohto obdobia, až ma to vrátilo späť. Uff. Skutočné, priam delikatesné. 🙂
    Klobúk dolu. Nech sa Ti darí.
    Ďakujem.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.