napísala ALEXANDRA JUST ilustrovala ZUZANA ŠEBELOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 10. júna 2021.

„Hnev a jazyk drž na uzde.“ 
slovenské príslovie

Trieskam dverami a rýchlo zbehnem po schodoch, ledva triafam kľúč do zámku od bráničky, zaplesnem ju za sebou, ale nechám odomknuté. Neviem, kam idem. Automaticky sa napojím na zvyčajnú trasu, kadiaľ chodíme s dcérou každé ráno do škôlky. Tvár mi horí v hneve, som úplne červená od revu. Mám nutkanie niekomu zavolať, ale neurobím to, neviem ani, čo by som povedala. Je to stále to isté dokola. Tento druh manželských konfliktov, ktoré ma dokážu takto rozhodiť, má zväčša rovnakú schému, je to veľmi predvídateľné. Naučiť sa napätú situáciu zvrátiť a nenechať zájsť do extrému mi ešte stále (evidentne) nejde. Jednou z vecí, ktoré som sa snažila si osvojiť, je odísť z tej situácie (to šlo) v správny moment (tam mám značné medzery). 

Aj teraz sa príšerne hnevám. Trasú sa mi ruky, úplne mi pulzuje vnútro, ako obrovská časovaná bomba letím rýchlochôdzou dolu prázdnou ulicou. Mám silné nutkanie do niečoho udierať, rozbíjať a robiť hluk. Kričať. Nadávať. Som strašne nasratá. Nasratá, že sa nechám. Nasratá, že doma, kde sa snažím tvoriť bezpečné, láskavé a pokojné miesto pre naše dieťa, je zároveň úplné bojové pole. Zákopová vojna. Toto som skrátka nedala, nezvládla, neurobila dobre a strašne sa za to na seba hnevám. 
Nie je to ale iba obyčajný hnev. Rastie veľmi rýchlo, hlavne keď vidím, ako sú tieto moje domáce manželské konflikty len miniatúrnou podmnožinou čohosi obrovského. 

Stále to isté

Ohromne ma vytáča, že ešte stále musím(e) za zmeny bojovať. Aj v rámci problematík, ktoré sme už považovali za vybavené, vymazané, prežité, staré. Furt niečo. Je mi úplne jedno, či je to v našom individuálnom mikrosvete – kto dnes uspáva či kto ako často vysáva a skladá bielizeň, kto viac zarába a má tak nepísané právo niektoré veci jednoducho nerobiť. Alebo či sú to večné celospoločenské boje o možnosť voľby, stále tie isté frázy spochybňujúce ľudí, ktorí zažili sexuálne zneužívanie, šialené čísla v štatistikách domáceho násilia počas pandémie, vyhorené matky, sestry a lekárky v nemocniciach a kopa ďalších nespravodlivostí… Strašne sa hnevám potom aj na seba, že neviem urobiť viac. Som stále unavenejšia z toho, ako som scitlivela na niektoré reči, sexistické žvásty, slizké poznámky, mizogýnne zástupy kričiace not all men, na tých trilión drobných puzzle, ktoré sa poskladajú do obrázku otravného toxického bullshitu  podkopávajúceho nohy žien na celom svete. Vidím to všade. Som nasratá dokonca aj na to, že ma často považujú za príliš nahnevanú, nespokojnú a búriacu sa. Už sa vraj mám, dopekla, upokojiť. 

Predýchať a udusiť

Zlosť ma po hádke celú oblapí ako nejaká obrovská mýtická postava a mne dochádza dych, lebo kráčam prirýchlo do kopca. Robím si okruh okolo celého bloku. Pravidelný dych mi pomôže trochu uvoľniť kŕč. Už je lepšie. Neviem, či pre mňa niekedy bolo náročnejšie spracovať svoj vlastný hnev ako teraz. Ozýval sa iba sporadicky, neprekážal mi, neliezol mi toľko do slov. Menil sa v čase – rástol a zas sa zmenšoval, rozpínal sa do šírky, bledol alebo sa ježil a syčal. Ale za posledný rok rástol ako burina a ja som ju jednoducho nemala čas vytrhávať priebežne. 
Sú momenty, keď svoj hnev zatlačím vedome, podarí sa mi to rozdýchať, rozchodiť. Je to zrejme ozaj o správnej chvíli. Zachytiť tú iskričku. Udusiť ju vnútri. Lenže takých iskričiek môže byť tam dole aj milión. Keď vzbĺknu v sekunde naraz, zachráň sa, kto môžeš. 

Niekedy minulý rok v lete som začala bojovať s úzkosťami, so strachom. Mala som zapálenú celú tvár (rosacea v rozkvete) a pasovala som sa so žalúdočnou neurózou. Nechcela som jesť zo strachu, že keď na mňa príde úzkosť, bude mi ešte horšie. Pri týchto mojich stavoch nastupuje klasická schéma: bojím sa, že nejaký krok, ktorý urobím, mi privolá úzkosť, a tak radšej ani nevykročím a z toho mám ešte väčšiu úzkosť. Navonok sa snažím byť racionálna a zachovať pokoj, ale vnútri sa mi tvorí tornádo. Keď príde vlna úzkosti, spanikárim a vo svojom vnútri sa hystericky oháňam rukami okolo seba a rozvirujem návaly ešte viac. Budím sa v noci na to, že mi rýchlo bije srdce, že mám strach. S otvorenými očami sa zúfalo prehadzujem a netuším, čo s tým. Väčšinou zaspávam od vyčerpania. 

Sestry Hnev a Úzkosť

Dnes vidím, že hnev aj úzkosti sú u mňa v priamom spojení. Učím sa rozpoznať varovné signály, dopriať si možnosť na chvíľu odstúpiť a počkať. Lebo ja skrátka som ten samonasierací typ, ktorý vidí hneď najhorší možný scenár, čiernu kroniku. Niekedy mi to zúfalo nejde – udržať svoj hnev a úzkosť pod kontrolou, zvyšujem hlas, trieskam riadmi, vrčím, som nepríjemná. Často to ale v sebe dusím a držím vnútri, som ticho. Hryziem si do jazyka, neozvem sa. Najviac mi dá zabrať neobviňovať sa za to. Aká som to matka, ako môžem byť vzorom pre dieťa, keď je vo mne tento hrozný hnev a strach. Tisíc nespracovaných vecí. Vravím si, že to nemusím zvládnuť všetko naraz, že v tom nie som sama. Už len vysloviť tých pár viet ako Necítim sa dobre… Som nervózna… Mám úzkosť a pomohlo by mi, ak… dá celej veci kontúru, tvar. Nepríjemné pocity sa potom zaženú o čosi ľahšie. 

Aby to nebolo všetko také ubíjajúce, snažím sa zapamätať si, kedy ma hnev posúva prekvapivo vpred. Lebo existujú aj také momenty. Neviem, či by som bez neho totiž vôbec začala po materskej (nevolám to dovolenka) viac kresliť alebo či by som bez neho nakoniec nevzdala svoje úmorné snaženie aspoň niečo z toho mať. Áno, jednoducho som to všetko veľmi chcela, bola som aj hrozne nasratá (sama na seba), že som sa nechala v tvorbe zabrzdiť, že som si nevydupala viac času, aby som sa posunula vpred. Vôbec som si neverila… skrátka mi to vtedy nešlo. Môj hnev bol ako silná nakopávacia ranná káva, s kyslastou príchuťou. Stiahne ústa, ale povzbudí.

Uprostred noci

Podvedome si založím ruky pod prsia, stisnem viečka. Počítam. Telo sa mi scvrklo do napnutej masy. V ušiach mi šumí, teraz to nemám pod kontrolou. Prijímam to, nechávam príliv úzkosti trieštiť vnútro a chvíľu len bezradne ležím. Napokon sa mi podarí vstať, prudko, až sa mi zatmie pred očami. Prekonám hnus, ktorý mi stláča vnútornosti, a napijem sa čistej vody. Čakám, či sa skĺzne správnym smerom a ochladí ma. Predýcham to, automaticky sa otáčam k oknu a sledujem obrysy nočnej Bratislavy. Vidím radničnú vežu, oblúk Starého mosta, blikajúce žeriavy aj ulicu, po ktorej som dnes v zúrivosti kráčala. Úzkosť mi ale visí pred očami ako ťažké zamatové závesy, výhľad ma nečakane rozčúli. Odkráčam teda naspäť do postele. Zakazujem si scrollovať. Od vyčerpania nakoniec zaspím. V ľahkom spánku úzkosť ustupuje, v ušiach sa mi ale stále ozýva zrýchlený tep, akoby som práve dobehala. Budím sa s pocitom opice, aj keď som nič nepila. Keď vypnem budík, ešte na chvíľu zavriem oči a doprajem si ďalšie minúty na chrbte, predstavujem si, že ležím na hladine. Možno to dnes bude zas o niečo lepšie. 

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ