napísala DANIELA ČEPČEKOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. októbra 2023.

Som obdarená životom už takmer tridsaťdeväť rokov. Vychovaná som bola v prostredí, kde predstava, že stretnem toho pravého, bola súčasťou nepísaného zoznamu hodnôt. Sama som snívala o tom, že spoznám muža, ktorý sa do mňa zamiluje, vezme si ma, a ešte kým budem mať tridsať, založíme spolu rodinu. Tieto podvedomé vzorce ma chtiac-nechtiac viedli do nefunkčných partnerských vzťahov. Doma som počúvala rady, že musím niečo vydržať, musím ustúpiť, že sa musím zmeniť a tak podobne. Hlavne, aby som splnila ďalšiu úlohu na zozname, veď predsa keď sa vydám a budem mať deti, až vtedy budem naozaj šťastná a môj život bude naplnený. Konečne budem pre spoločnosť niečo znamenať. Ale pozor, čas neúprosne beží! 

Hlavne nič nezmeškať

Sheila Heti v knihe Materstvo veľmi dobre poznamenala, že časové rozpätie produktívneho života ženy je približne tridsať rokov – od štrnástich do štyridsiatich troch –, počas ktorých musí všetko stihnúť: nájsť si muža, porodiť deti, vybudovať si kariéru, vyhýbať sa chorobám a zhromaždiť dostatok peňazí (Heti, S. 2018. Materstvo. Bratislava: Inaque, 2022. Kapitola PMS, s. 173-174.). Je to tak, zatiaľ sme neprišli na to, ako hýbať s časom. Máme však k dispozícii veľmi pokrokovú vedu, ktorá ľudstvu zachraňuje životy, pomáha nám ich predĺžiť a skvalitniť. Momentálne nežijem v partnerskom vzťahu a deti nemám. Pre zmiernenie časového tlaku som sa rozhodla pomocou vedy svoj reprodukčný vek o niečo predĺžiť, a to prostredníctvom zmrazenia vajíčok – tzv. social freezing.

Plodnosť žien s vekom prirodzene klesá. Štatisticky je obdobie do tridsiateho piateho roku ideálne na to počať a porodiť dieťa, neskôr sa šance znižujú, pre niektoré ženy úplne miznú, a to závratnou rýchlosťou. Existuje však zázračná možnosť, ako zastaviť starnutie vajíčok – ich odobraním a zmrazením v kryobanke, kde sa môžu uchovávať roky bez vplyvu času. Žena sa potom kedykoľvek môže rozhodnúť nechať si ich oplodniť. Slovenská legislatíva však dovoľuje oplodnenie vajíčok iba životným partnerom, anonymné darcovstvo spermií je v našej krajine neprípustné. 

Vajíčko na vandrovke

Ženská pohlavná bunka oocyt umožňuje vznik nového života, delením sa z nej stane vajíčko. To spolu s ďalšími podpornými bunkami tvorí ovariálny folikul. Počas ženského cyklu väčšinou jeden folikul rastie už od menštruácie, vajíčko sa z neho neskôr v priebehu ovulácie uvoľňuje, čím je schopné oplodnenia. Pri mrazení vajíčok sa ešte pred zahájením celého procesu odberu oocytov vezme krv, z ktorej sa skúma hormonálny profil. Pre správny odhad aktuálnej zásoby vajíčok je dôležité poznať hodnotu AMH (Anti-Müllerovho hormónu), ktorý reguluje dozrievanie folikulov. Vyššia hodnota AMH zvyšuje šancu produkcie kvalitných a zdravých vajíčok. Môj výsledok bol „znížená hodnota, primeraná veku“. Následne sa od druhého dňa určeného menštruačného cyklu začína hormonálna stimulácia, nazývaná aj liečba. Jej úlohou je podporiť vaječníky k vytvoreniu viac ako jedného folikulu počas jedného cyklu. Nie všetky vytvorené vajíčka sú však dostatočne kvalitné a schopné oplodnenia, čo je možné diagnostikovať až po ich odbere. Mne pri vstupnej konzultácii na klinike vraveli, že ideálne je, keď je folikulov aspoň desať. Z nich by predpokladane päť až sedem mohlo byť vhodných na zamrazenie. 

Po týždni od začatia stimulácie nasleduje prvá kontrola ultrazvukom, keď lekár alebo lekárka zistí počet vytvorených folikulov a odmeria ich veľkosti. V prípade potreby sa meranie následne robí aj každý druhý, tretí deň. Podľa výsledkov ultrazvuku nasleduje doplnenie alebo úprava hormonálnej stimulácie, zároveň sa približne na desiaty deň predpisuje doplňujúca injekcia, ktorá umelo reguluje ovuláciu tak, aby vyšla čo najbližšie k termínu odberu folikulov. Keby totiž folikuly rástli dlhšie, ako je potrebné, mohlo by sa stať, že by praskli a vajíčka z nich by sa uvoľnili, no už by nebolo možné ich odobrať a zmraziť.

Odber oocytov (vajíčok) sa štandardne robí v celkovej narkóze tridsaťštyri až tridsaťšesť hodín po aplikácii doplnkového hormónu. Po uspaní pacientky lekár/ka zavedie pošvou do vaječníkov ihlu pripojenú ku katétru, pomocou ktorej z folikulov odsáva tekutinu spolu s vajíčkami. Vajíčka, ktoré boli odobrané, ďalej postupujú do kryobanky a každý rok je možné za stanovený poplatok predlžovať ich uchovávanie, až kým sa pacientka rozhodne nechať ich oplodniť, prípadne zlikvidovať.  

Týždne vs. roky

Nájsť kliniku, kde som proces absolvovala, nebol vôbec problém. Dnes je ich na trhu naozaj veľa, problematickejšie je vybrať si tú správnu. Ja som sa rozhodla aj podľa odporúčania blízkej kamarátky, ktorá už s jednou mala pozitívnu skúsenosť. Po prvej konzultácii som nadobudla pocit, že keď mám za to všetko zaplatiť nemálo peňazí, zodpovedá tomu aj milý prístup personálu. No nie každá ďalšia návšteva kliniky sa niesla v podobnom duchu. Boli aj také kontroly, počas ktorých som sa cítila ako kus veci. Úplne absentovala ľudskosť či empatia. Chápem, že pre zdravotnícky personál sú to rutinné procesy, no pre mňa to bolo psychicky náročné obdobie, ktoré som nadopovaná dávkami hormónov vnímala veľmi citlivo. Prežívala som silné pocity osamelosti a niekedy som sa pýtala samej seba, či to všetko stojí za to. 

Presvedčenie, že si kupujem čas, bolo silnejšie ako obava z toho, že do seba budem pichať dávky hormónov. Moje telo v minulosti na hormonálnu antikoncepciu vždy reagovalo negatívne a nebolo to inak ani v tomto prípade. Nehovoriac o tom, aký finančný obnos som do toho všetkého mala investovať. V prípade, že sa zdravá žena rozhodne „len“ pre zmrazenie vajíčok bez ďalšieho oplodnenia, zdravotná poisťovňa z ceny za úkony spojené s týmto procesom neprepláca nič. Pohybujeme sa v čiastkach tisícov eur, ktoré som na to sama musela vygenerovať. 

Injekcie, ktoré som dostala predpísané, bolo nutné najskôr vždy pred použitím pripraviť zmiešaním rôznych ampuliek a roztokov a následne každý deň v rovnakom čase aplikovať. Pri plánovaní zahájenia stimulácie ma sestrička na klinike poučila a vysvetlila mi, ako injekcie zarábať a následne aj pichnúť. Až skutočná prax však odhalila moje vnútorné strachy. Prebudili sa vo mne obavy z toho, že môžem pochybiť a celý proces ohroziť. Každodenná aplikácia hormonálnej liečby bola oveľa náročnejšia, ako som predpokladala. Nikdy predtým som si vlastnoručne injekciu nepichala. Snažila som sa upokojiť tým, že celý proces od zahájenia stimulácie po odber vajíčok predsa netrvá viac ako štrnásť dní a všetko bude potom zase v normálnom režime. Dva týždne za cenu niekoľkých rokov, to predsa stojí za to. Postupne som to začala vnímať rutinne a bola som zvedavá na prvú kontrolu. 

Keď matematika nepustí

Na siedmy deň mojej hormonálnej liečby prišlo prvé veľké sklamanie. Okrem toho, že som priamo pocítila, čo znamená, keď si doktorka na mne ventiluje svoje emócie, po ultrazvuku mi oznámila, že sa mi na jednom vaječníku nevytvoril žiaden folikul a na druhom len tri. Pre úspešný odber vajíčok je vraj ideálne vytvorenie aspoň desiatich folikulov, takže som bola hlboko pod touto kvótou. Okamžite mi napadlo, že som si injekcie aplikovala nesprávne. Predpoklad získania nízkeho počtu vajíčok bolo všetko, čo som sa na kontrole dozvedela. Nikto mi nevysvetlil, čo to znamená, prečo sa to deje. O to viac ma to navádzalo k hľadaniu chýb v sebe. Pritom by mi stačil aspoň náznak záujmu či snahy navodiť mi pocit bezpečia. 

Na ďalšej kontrole lekárka definitívne potvrdila výsledok ultrazvuku, pre odber mám vytvorené len tri folikuly. V danom momente som si neuvedomila ani fakt, že vytvorený folikul automaticky neznamená, že v ňom je aj vajíčko. Keby som chcela viac ako tri folikuly, celý proces liečby, kontrol, čakaní, injekcií a prípadných ďalších sklamaní by som absolvovala odznova a opäť za plnú cenu. Až neskôr po tom všetkom som si na niektorých weboch kliník asistovanej reprodukcie všimla, že oni tam aj píšu „pre vyšší úspech je vhodné absolvovať proces odberu oocytov minimálne dvakrát“, no akosi zabudli dodať že aj cena je v tom prípade „dvakrát“.

Všetko to, čo som počas necelých dvoch týždňov zažívala, zo mňa robilo iného človeka. Pod vplyvom strachu zmiešaného s nádejou som rezignovala voči sebe samej, disociatívne som sa odpojila od vlastného prežívania a postupne som sa dostala do stavu, že mi to je už naozaj jedno. Cítila som, ako postupne každým dňom mrznem. Hlavne nech to mám všetko za sebou. Akýkoľvek bude výsledok odberu, len nech už nemusím tieto procesy ďalej absolvovať. S lekárkou sme sa na poslednej kontrole dohodli na prevedení zákroku bez anestézy, keďže išlo o malý odber. Po tom všetkom, čo dnes viem, si vravím, že by som so zákrokom bez anestézy už nesúhlasila. No je mi jasné, že ani jej použitie by ma od následných bolestivých emócií neuchránilo. 

Sklamania, chyby a otázky

A potom prišlo to najdlhšie… čakanie na výsledok. V hlave som si prechádzala možnosti, tipovala, aké číslo mi lekár, ktorý robil odber, oznámi. Z počtu tri veľa toho nenakombinujem. Hovorila som si, buď tri, alebo jeden. Asi po hodine od zákroku vošiel doktor so slovami „nemám dobré správy“. Výsledok bol nula, ani jedno vajíčko sa vo folikuloch nenachádzalo. 

Z papiera na mňa z celej strany informácií svietilo iba to jedno jediné číslo, nula… Celý tento psychicky náročný proces a výsledok je nula. Sklamanie? Určite. Hľadanie chyby v sebe? Už rozhodne nie. Pochopila som, že nebolo nič viac, čo by som pre vyššie číslo mohla spraviť. Dôvod absencie vajíčok ani sám lekár nevedel presne určiť. Vyslovil hypotézy, že moje telo nemuselo zareagovať na hormonálnu liečbu, mohol na to mať vplyv môj vek, prípadne nižšia zásoba vajíčok. V úspešnom odbere je veľa premenných, ktoré sa musia stretnúť na to, aby sa celý proces podaril. 

Posledné dni pred odberom som sa na možnosť nulového výsledku postupne pripravovala. Pochopila som, že ani to, že mi vajíčka odoberú, neznamená automaticky, že budú v budúcnosti vhodné na oplodnenie. Oplodnené vajíčko sa tiež nemusí ujať. To veľké úsilie potrebuje k úspechu aj šťastie. Sú veci, na ktoré nemám dosah. Podľa toho, čo som zažila, predpokladám, že následné umelé oplodnenie odobraných vajíčok je tiež psychicky aj fyzicky náročné. Opäť by som do seba musela pichať ďalšie hormóny a vystaviť svoje telo rôznym zákrokom.

Vďaka tomu, že som pokus o social freezing absolvovala, som sa však vnútorne konečne upokojila. Nemusím riešiť dilemy, čo bude potom alebo čo by bolo, keby… Neľutujem, že som do toho šla. Keby som naďalej váhala, riešila by som v sebe stále nejaké otázniky. Aj keď bol výsledok nula, kruh sa uzavrel a ja viem, že teraz nie som pripravená absolvovať to znova. Neviem, či niekedy ešte budem. Moja túžba mať dieťa nie je taká silná, aby som bola ochotná riskovať svoje psychické či fyzické zdravie. Ešte aj dnes, niekoľko mesiacov po hormonálnej stimulácii, pociťujem jej vedľajšie účinky. Pribrala som a padajú mi vlasy.

Zobrať si späť svoj čas

Nakoniec som tak predsa len získala čas. Svoj čas. Ten mi dáva jedinečnú príležitosť zodpovedať si otázku, či naozaj chcem mať dieťa. Čo od materstva vlastne očakávam? Aby sa mi dostalo uznania od rodiny či spoločnosti? Pretože každý rok sa znižuje možnosť mať dieťa a neskôr môžem oľutovať, že som ho nemala? A budem to naozaj ľutovať? Chcem, aby mi dieťa vyplnilo pocity osamelosti, ktoré niekedy zažívam? Keď sa narodí, nebudem ich už nikdy cítiť? A čo budem cítiť? Alebo chcem byť matkou preto, aby sa mal o mňa kto postarať, keď budem stará? Obávam sa toho, že ako žena s obmedzenou a možno so žiadnou zásobou vajíčok môžem byť v patriarchálnom svete menej hodnotná? 

Skúsenosť so social freezingom mi pomohla uvedomiť si, že môj život bez dieťaťa je už teraz plnohodnotný. V časti spoločnosti panuje predstava, že so mnou nie je niečo v poriadku. Sama som zamrzla v spoločenskom konštrukte, ktorý hodnotu ženy prikladá tomu, koľko detí porodila. Niekedy aj dnes dostávam otázky, pri ktorých mám pocit, že sa musím obhajovať. Prestávam však byť voči nim reaktívna. Moja neľahká skúsenosť mi nakoniec pomohla uvedomiť si svoju vlastnú hodnotu a byť si istá sama sebou a tým, čo prežívam JA a čo je správne pre mňa. Tým, že mám sama v sebe vysporiadané svoje hodnoty, viem, že nemusím nikomu nič vysvetľovať. 

Keď sa snažíme naplniť očakávania druhých, mnohokrát zabúdame mať radosť zo života, ktorý žijeme tu a teraz. Hoci bez partnerstva, bez detí, bez stáleho zamestnania, bez auta či bez pravidelného príjmu, i tak môžeme žiť šťastný a naplnený život.

Prajem si, aby naša spoločnosť stále viac smerovala k tomu, že prestane klásť otázky, či niekto chce alebo môže mať deti. Prajem si, aby sme prestali žiť svoj život podľa toho, čo prikazujú cudzie zoznamy, a nehanbili sa za to, že niečo vnímame inak, ako je bežné. Každej a každému želám, aby sa za svoju jedinečnosť vedeli oceniť. Prajem si, aby sme mali všetky a všetci v spoločnosti rovnakú hodnotu bez ohľadu na to, koľko máme rokov, či sme rodičia, aké veľké je telo, v ktorom žijeme, či máme vysokoškolský titul a mnoho ďalších originalít.

Prajem si, aby všetci ľudia nachádzali spôsoby, ako posilňovať svoju vlastnú hodnotu bez toho, aby zamŕzali v zajatí spoločenských tlakov.

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ