napísala ZUZANA PAVLÍNOVÁ ilustrovala KATARÍNA CHLEBNIČANOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. júna 2023.

Niektorí to nazývajú hranice, iní zase pohár trpezlivosti. A Veľkonočný pondelok je u nás pre veľa žien bezpochyby najväčším sviatkom testovania, kde tú pomyslenú neprekročiteľnú čiaru máme. 

Už niekoľko rokov ma nikto neoblial ani nevyšibal. Dostať sa do tohto bodu bol však veľký boj, ktorý som zvádzala od detstva. Pochádzam z dediny, čo znamená, že každý rok na Veľkonočný pondelok k nám prišlo kopec chlapov a chlapcov z okolia a rodiny na šibačku. Mne neostávalo nič iné, len vytrvalo kričať, že nechcem, utekať po dvore a nakoniec sa iba rezignovane nechať chytiť, vyoblievať a šibať za zvukov dychovej hudby a hlasného smiechu. Napriek tomu, že ma niekedy vyšibali korbáčom tak silno, až som mala zadok a nohy ešte niekoľko dní modré, nebola to tá najväčšia bolesť. Oveľa viac ma bolelo, že toľko ľudí nerešpektuje moje nie. Čím ďalej chlapec zašiel, tým viac bolo jeho hrdinstvo oslavované. A potom mi prikázali, aby som si s nimi zatancovala, ponúkla ich koláčmi a chlebíkmi, uviazala stužku na korbáče, naliala domácu pálenku a na konci rozdala dvojeurovky. A čo ostalo mne? Prevalcované hranice a rok času, aby som ich tehlu po tehle vystavala nanovo. 

Vyrastalo zo mňa veľmi zásadové dievča a našťastie to videl aj otec. A nielen videl, vybudoval si k mojim hraniciam rešpekt. Asi pred desiatimi rokmi prišli na oblievačku ako prví bratranci. Stáli pod oknom a vykrikovali: „Máme ľadovú vodu pre Zuzku!“ Pozrela som sa na otca s otázkou v očiach: Musím? Pohľad mu zmäkol. Vyšli sme spolu von a povedal: „Ona nechce, nechajte ju tak.“ Naozaj ma odvtedy nechali. Ak aj niekto nasledujúce roky prišiel, už nemal vodu ani korbáč. Hudba dohrala a smiech utíchol. Bolo to také jednoduché? Stačila jedna veta? Nie. Boli to roky dešpektu, poníženia a straty bezpečia. Roky, keď otcova sestra kričala, aby ma už nechali tak a chlapci sa iba zaškerili: „Nebojte, teta, o chvíľu ste na rade vy.“ Tú jednu vetu musel vysloviť rešpektovaný muž, nie s humorom, ale jasne a tvrdo. Cítila som malé víťazstvo, ale zároveň sa vynárala otázka: prečo jeho počúvajú a mňa nie?  

Každým rokom spoznávam nových ľudí a musím zas a znovu vysvetľovať, že nechcem byť obliata ani vyšibaná. Že naozaj žiadnej žene nezávidím a nebudem v pondelok večer plakať do vankúša, ako si na mňa nikto nespomenul. No nestačí povedať, že si to neželám. Cítim obrovský tlak, že si to musím obhájiť, vyargumentovať, strážiť si svoju vlastnú veľkonočnú hranicu a biť sa o ňu každý rok. Rovnaké pocity som zažívala počas mesiacov, keď som nepila alkohol. Zažívam ich vždy, keď sa nielenže nezasmejem, ale ohradím sa voči sexistickému vtipu. No napríklad aj vtedy, keď odmietnem na narodeniny darček, ktorý nepotrebujem. A pri každej návšteve rodiny, keď musím zas a znova vysvetľovať, že nejem mäso a naozaj ani ten hovädzí vývar. Naša spoločnosť nie je naučená rešpektovať hranice žien. Aj situácie ako šibačka na Veľkú noc nás naučili, že je zbytočné hovoriť o svojom vnútri a prežívaní. Pretože nás aj tak nikto nepočúva. Dostávali sme spätnú väzbu, že naše priania nikoho nezaujímajú a sú na posmech. 

Nedávno som sa pred blízkymi ľuďmi vyjadrila, že sa mi veľmi páčilo, keď sa ma posledný partner pred naším prvým spoločným sexom opýtal, či je to v poriadku. Či to naozaj chcem a že je úplne v poriadku, ak namiesto sexu pôjdeme pozerať film. Pozerala som sa mu do očí a videla som v nich úctu. Okolím to však nebolo pochopené, skôr zosmiešnené. Prišli poznámky, či sme nemali ísť rovno k notárovi. Ja si však stojím za svojím. Pre mňa to bol veľmi dôležitý moment, pretože ma naučil, ako si želám, aby to vyzeralo v mojej posteli. Nikdy predtým sa mi to totiž nestalo. Môj partner mi ukázal, že si pri ňom nemusím svoje hranice strážiť, pretože ich vidí, rešpektuje a nebude ich prekračovať. A naozaj to nikdy neurobil. Cítila som sa v bezpečí. A to je jedna zo základných potrieb, ktorú potrebujeme mať naplnenú. Určite to súvisí čiastočne aj s našimi pretrpenými veľkonočnými sviatkami, no nielen ja, ale aj mnoho žien okolo mňa už bolo v situácii, keď nechceli sex, a napriek tomu ho mali. Mali sme ho preto, lebo sme sa báli povedať, že teraz nechceme. Báli sme sa, že sa ten človek nahnevá a odíde. Alebo sme dali prednosť potrebe iného človeka pred svojou vlastnou. Možno sme aj povedali nie, ale druhá strana to nerešpektovala. Aj v rámci veľkonočných tradícií učíme chlapcov, že je v poriadku nerešpektovať nesúhlas, a dievčatká, že to majú vydržať. A ony (dievčatá) potom naozaj držia a oni (chlapci) ich naozaj nerešpektujú. Netýka sa to však len dievčat. Nerešpektovanie hraníc je aj prípad, keď chlapec či muž naozaj nechce obliať ženu či dievča a ostatní ho prinútia. Je to tak vždy, keď sa dožadujeme, aby dieťa dalo či prijalo objatie alebo bozk od niekoho, od koho nechce. 

Každá spoločnosť funguje v nejakých vyjazdených koľajách. Ak sa naše hranice držia v nich, nemáme problém. No len čo odmietneme alkohol, tradičnú oblievačku či capnutie po zadku od cudzieho človeka, už si ich musíme ostražito chrániť. Pretože vždy sa, bohužiaľ, nájdu ľudia, ktorí ich budú zosmiešňovať, testovať, podliezať či preskakovať. Učia nás, že to nie naše potreby majú byť rešpektované, ale my máme vydržať, ak ich niekto prekračuje. A pritom by stačilo tak málo. „Rešpektujem.“

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ