ww

Žena na ceste predo mnou

napísala ZUSKA KEPPLOVÁ, ANNA STRACHAN, SOŇA HRÚZIKOVÁ, JARMILA GAJDOSCHÍKOVÁ
nakreslila MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 19. mája 2016.

Keď už nebudeme potrebovať ženský rodokmeň

ZUSKA KEPPLOVÁ

To musela byť Virginia Woolf, kto ženám poskytol fantáziu, že majú akýsi spoločný rodokmeň! Alebo možno ešte nejaká jej predchodkyňa: Angličanky, tie rozmýšľali o rodostromoch, pôvode, spoločenskom umiestnení.
Boli to ony, kto kritizoval predstavu, že ženy posúvajú vpred genetický materiál, starajú sa o obnovu matérie, keď v bruchu vynosia život, kým muži si podávajú myšlienkovú štafetu.

Platónova škola: muži, čo plodia svojich myšlienkových nasledovníkov, prenášajú poznanie tak, že si vypiplú svojich žiakov a stúpencov. Môžu sa proti nim obrátiť, rebelovať a postaviť celé učenie na hlavu, ale stavebné kocky myslenia už zdedili a zveľaďujú ich. Takýto rodokmeň chceli aj ženy. Šnúru intelektuálnej histórie. V každej mysliteľnej disciplíne. Dokonca aj v nemysliteľnej, ktorou bola feministická kritika samotná.

Luce Irigaray praktizovala písanie na okraj diel klasikov. Ako stredovekí komentátori antických diel. Ale takto písala aj Wollstonecraft, cez poznámkový aparát sa vpisovala do myšlienok doby. Presne tak, chceli sa vpísať do kánonu, vtlačiť medzi mramorové sochy a husie brká. Niektoré si pri tom fačovali prsia, aby čo najmenej pripomínali „druhé pohlavie“, iné si ich šnurovali vysoko, aby im ako drevené sirény na prove lodí razili cestu vpred: Dovolíte, pardón, uhnete, prosím, áno, chcem si sadnúť a pomôžte mi s tým kočárom, tam ho dajte!

Zdedili sme veľa máp, niektoré vedú na scestie. Niektoré tvoria mŕtve ramená, niektoré prekopávajú kanál mimo hlavný prúd a odvádzajú myšlienkový potenciál niekam, kde ho nebudú hatiť „mužské kritériá“. Kde budú môcť „robiť svoje“, rozvíjať svoju inakosť. No a potom, nie je čas nájsť cestu naspäť, preryť sa do koryta rieky a vliať sa do hlavného prúdu? Neznamená to stratiť a rozplynúť sa. Ale zafarbiť rieku, zmeniť chuť vody.

Ženy, ktoré sa chcú podieľať na intelektuálnej súčasnosti s prísľubom, že nechajú niečo budúcnosti, že zafarbia budúcnosť pár nanomolekulami vlastnej myšlienkovej farby a chuti, by sa nemali odkláňať od spoločenského mainstreamu. Naopak by sa v ňom mali udomácniť a bojovať o to, aby sa tam cítili ako doma. Potom už nebudeme potrebovať rodokmeň žien. Je to predsa len nástroj na to, aby sme vôbec mohli prispievať svojimi myšlienkami a prácou, na ktorú sa oplatí pamätať.

Lebo ženy pred nami, Shakespearove sestry, robili na tom, aby ženy po nás už nepotrebovali ženský rodokmeň, ale písali voľnou rukou.


Vernosť rodine, viere a statočnosť

ANNA STRACHAN

Vždy mi asi bude blízka poetka Suzanne Renaud. Mám rada ticho a oslavu prírody v jej poézii, hĺbku citu, ktorým zahŕňa predmety vo svojom bezprostrednom okolí (záclony, ktoré sa chystá šiť, stôl, ktorý prestiera na slávnostný obed), v jej živote obdivujem vernosť rodine a viere, statočnosť, s ktorou po druhej svetovej vojne znášala nútený exil.

Suzanne Renaud (1889 – 1964) pochádzala z francúzskeho Grenoblu, z dobre situovanej buržoáznej rodiny. 24. júla 1923 dostáva Suzanne list od prekladateľa z Československa, ktorý by chcel jej zbierku básní Ta vie est là preložiť do češtiny. Tým prekladateľom je básnik a výtvarník Bohuslav Reynek žijúci na statku Petrkov v českej Vysočine. Bohuslav Reynek si po troch rokoch intenzívnej korešpondencie a niekoľkých stretnutiach berie poetku v roku 1926 v Grenobli za manželku. Čoskoro sa im narodia dvaja synovia, rodina trávi polovicu roka v Grenobli a polovicu v Petrkove. Suzanne si privyká na život v Československu, krajinu si obľúbi, no neraz prežíva aj ťažké chvíle a premýšľa, či sa dobre rozhodla: chýba jej rodina, krajina z okolia Grenoblu i čulejší spoločenský život. Po druhej svetovej vojne sa Suzanne už do Francúzska nikdy nedostane, prichádzajú ťažké roky, keď oporu nachádza len v Bohu, prírode („Letos byl listopad nádherný, s barvami jaho hýl“), blízkej rodine a občasných návštevách priateľov. Dlho do noci si číta, keď zatvorí knihu a chystá sa, zabalená do plédu a s prázdnou šálkou kávy, spať, stretáva v kuchyni Bohuslava, ktorý práve vstal a chystá sa pracovať. Takmer spolu nehovoria, no aj tak je medzi nimi pozoruhodná blízkosť. V zimných mesiacoch Suzanne bojuje s nervovými záchvatmi a úzkosťami, vznikajú jej najsilnejšie básne. Suzanne Renaud zomrela 21. januára 1964 v pokoji a v spánku. Neraz na ňu myslím, na tie dlhé zimy vo Vysočine a na jej báseň Vlaštovka: „Uhlík žhavý, živý, ten o polední vedru / barvu nebe hloubí v modru, v modru, v modru.“


Z ničoho sa nezbláznila

SOŇA HRÚZIKOVÁ

Z mesta do dediny to bolo päť kilometrov hore a dole kopcom. Sama by som to na bicykli ešte nezvládla, sedávala som teda vzadu na nosiči a celý čas som sa držala jej šuštiakovej vetrovky. Vpredu na kormane visela športová taška plná červeného mäsa, ktoré utekala kúpiť o šiestej ráno. A potom z toho pliecka či stehna v svokrinej kuchyni varila obed pre chlapov pomáhajúcich na stavbe. Polievka, knedľa, mäso, pivo, primerané reakcie na ich nemiestne vtipy; len ich udržať sýtych a dobre naladených.

Takto niekoľko rokov vyzerali jej soboty, dovolenka na malte, haha. Skoré ranné vstávanie, nákup, vzpierajúce sa decko, cesta, pot tečúci dole chrbtom, varenie, riady, záhrada a pred západom slnka späť domov. Niekedy sa opakovalo všetko, inokedy len niečo z toho. Dom rástol pomaly, auta nebolo. A čo? Z toho by sa predsa nezbláznila.

Takáto je moja mama. V tých časoch som jej na Deň matiek dávala kresbičky nešikovne ospevujúce jej lásku, dobrotu a nedeľné koláče, dnes si spomínam skôr na jej životaschopnosť, prirodzenosť a nadhľad. Hocikedy sa pristihnem pri tom, ako veľmi obdivujem, že má vždy vlastný názor, rozmýšľa a vie sa vynájsť. Je to žena samostatná, konajúca, hľadajúca riešenia, nepoddávajúca sa, nech sa deje čokoľvek. Jej osobnosť je taká silná, že zďaleka prevýši vplyvy všetkých intelektuálnych autorít a zážitky z ich diel, o ktorých by som teraz mohla písať.

Veľa dôkazov o tom síce zatiaľ nemám, nahováram si však, že som po nej. Asi si kúpim bicykel, aby som to urýchlila. Len čo odložím rozčítanú knihu.


Nádej, že vás niekto ponúkne teplým koláčom

JARMILA GAJDOSCHÍKOVÁ

Eva Borušovičová, moja prvá učiteľka písania, ma naučila nielen to, čo je dramatický oblúk, ale z jedného jej textu som si odniesla zásadné poznanie, že eventuálnemu milencovi nie je vhodné navariť príkro voňajúci segedínsky guláš, ale treba mu naservírovať rafinovane pripravené kuracie krídelká. V inom svojom úvodníku Eva zase predostrela názor, že neexistuje, aby domáce varenie raz zaniklo na úkor akejsi optimalizovanej kozmonautickej stravy, pretože podomácky pripravené jedlo je ako archetypálny oheň, ktorý nás spája.

Keď ma zachváti smútok či sebaľútosť, úľavu nachádzam práve v zbierke Eviných úvodníkov. Tú knihu som čítala nespočetne veľakrát.

To isté platí o knihách Betty McDonaldovej. Betty prežila štyri roky po boku nepodareného manžela na slepačej farme, zažila zúfalstvo hospodárskej krízy, prekonala tuberkulózu aj izoláciu pri živote na ostrove. Za každej z týchto situácií si dokázala zachovať nadhľad a dokonca z nich dokázala vyťažiť šarmantný humor, ktorým očarila milióny čitateľov vrátane mňa.

Milujem, keď Betty píše o jedle. Baví ma čítať o všetkých tých odrodách zeleniny, čo dopestovala na záhrade, alebo hoci aj o prízemnej hydine alebo druhoch lastúrnikov žijúcich na východnom pobreží. Roztrpčí ma, keď sa jej nepodarí dôkladne chystané menu a cítim vôňu škoricových rožtekov a šišiek, ktorými ju ponúkla susedka. Nemusíte mi to veriť, ale je to lepšie, ako pozerať sa na jemne sa kníšuce poprsie Nigelly Lawson.

Eva, Betty, ďakujem za comfort food, ktorý je vláčny a hrejivý ako krupicová kaša s roztopeným maslom a škoricou vtedy, keď je vonku neznesiteľná pľušť.

Takúto potravu potrebujeme vo svete, ktorý je občas neznesiteľne tvrdý. A vtedy, keď sa občas cítime stratení, zúfalí alebo odstrčení.

A o to presne ide: texty Evy aj Betty dávajú nádej. Napríklad aj takú, že vás niekto ponúkne ešte teplým koláčom, keď by ste to najmenej čakali. Podobne ako kedysi dávno Eva mňa, keď sme s jej synom dokončili mierne bolestivú lekciu matematiky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *