Vyrážame do sveta – len ja a batoh

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala JANA MALATINCOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. júla 2016.

„A s kým ideš?“ Po mojej odpovedi, že sama, zvyčajne nasledovali prekvapené pohľady. Občas aj ďalšie otázky, resp. skôr obavy s otáznikom na konci. Ďakujem, moje vzťahy, psychika aj cestovné plány sú v poriadku. Raz za čas jednoducho vypadnem niekam von sama. OK, úplne spočiatku to možno nebolo celkom dobrovoľné, ale od prvého samostatného výletu sa mi osamelé cestovania stali priam návykovými. Začalo sa to dobrovoľníctvom, pokračovalo koncertmi, za ktorými neboli kamoši ochotní cestovať, a dnes tieto sólo výlety vyhľadávam a plánujem. A nie, nie som žiadna veľká dobrodružka so závislosťou od adrenalínu. Mám jednoducho rada ten pocit, úplne iný ako pri párovom či skupinovom výlete.

Celkom iná cesta
Čo ma na tom tak baví? Intenzívny pocit slobody, keď sa s vytrhnutím z každodennej rutiny spája aj výnimočná nepotrebnosť kompromisov. Pri cestách som sama sebe paňou, neprispôsobivá, zodpovedná sama za seba. Môžem jesť raňajky na obed, ísť všade peši, nepodieľať sa na nočnom živote, stráviť deň len nakupovaním, vstať o šiestej ráno a skúmať zapadnuté uličky, úplne vynechať všetky pamiatky alebo naopak checknúť každú jednu. Je to len na mne a momentálnej nálade.

Ešte dôležitejšia než táto chvíľka totálneho sebectva je však intenzita vnímania, ktorú samota prináša. Keď sa človek môže spoľahnúť len sám na seba, jeho zmysly sú prebudené, zaostrené. Na cestách som úplne bdelá a vnímam všetko, čo sa okolo mňa deje. Áno, aby som prežila a nič sa mi nestalo, ale zároveň s ostražitosťou prichádza aj radosť z drobných detailov, ktoré ukolísaná istotou spolucestujúcich nezachytím.

Keď som sa sama s veľkým batohom dostala do Holandska, objavovala Barcelonu alebo okolie Kapského mesta, intenzívne som cítila aj to, že vau, toto som dala sama. Samota človeka núti prihovárať sa novým ľuďom, no pre mňa je najmä o spoznávaní seba samej. Máločo nakopne sebavedomie tak, ako keď sa ti podarí vymotať sa zo spletitých uličiek, objaviť schované krásy, alebo hoci zvládnuť banality, ako zorientovanie sa v miestnom systéme verejnej dopravy. Z ciest sa tak človek vracia odpočinutý, ale aj žiariaci svojou (znovu)objavenou silou.

Sebavedomie prináša cestovanie aj Stanke Harkotovej, ktorá sa na prvé sólo cesty vybrala ako novinárka. Pri cestovaní v Bosne, Izraeli či na Ukrajine si utriedi myšlienky a po návrate sa podľa nej zvyšuje aj vnímavosť k iným: „Keď je človek niekoľko dní, týždňov odkázaný v cudzej krajine len sám na seba, uvedomuje si, aké skvelé je už len to, že sa naňho na ulici len tak ktosi usmeje, alebo ako dobre padne, keď mu čašník pri platení kávy povie, že je hosť v jeho krajine a káva je naňho.“

„Pri cestovaní osamote oveľa viac preciťujem prostredie a ľudí okolo. Zážitky a situácie – napríklad milý človek, krásny západ slnka, čarovná hudba na zvláštnom mieste – sa oveľa viac vryjú niekam do hĺbky mňa. Rozhovory s miestnymi ľuďmi sú úplne iné,” pridáva sa reportérka Jana Čavojská. Navštívila už takmer 70 krajín, viaceré z nich sama. „Postupne som zistila, že ak cestujem sama, nemusím sa prispôsobovať iným a nikto sa nemusí prispôsobovať mne – lebo keď cestujete kvôli reportážam a fotografiám, zaujímajú vás úplne iné veci ako ľudí, ktorí cestujú za poznávaním krajiny a kultúry. Idete práve na miesta, ktorým sa ostatní vyhýbajú. Potrebujete tam čas, aby ste si získali dôveru ľudí a objavili zaujímavé príbehy. Vyhovuje mi preto, že sa môžem na sto percent sústrediť na prácu. Ak sme čo i len dvaja, rozprávame sa medzi sebou. Ak som sama, vnímam svet naokolo, ľudí v ňom, nič iné ma nerozptyľuje. Byť sama baba je niekedy výhoda. Veľa ľudí cíti ako svoju povinnosť pomôcť vám, poradiť. Partiu, ktorá by mala pri cestovaní záujmy ako ja – napríklad v Keni vidieť nie safari a Zanzibar, ale boxujúce dievčatá zo slumu, kde sú ohrozené násilím, a druhý najväčší slum na svete – je nemožné nájsť.”

Ženská intuícia v cestovnom balení
Ak žena sama vyráža na cesty, často sa stretáva s otázkou, či sa nebojí. Áno, žijeme v čudnom svete, ktorý v istej časti populácie vzbudzuje pocit, že im ženské telo patrí a že naň majú právo. Obavám o bezpečnosť či nepríjemnú pozornosť však netreba podľahnúť. Všetky cestovateľky, s ktorými som hovorila, sa zhodujú, že najdôležitejšie je počúvať svoju intuíciu. Nemyslia tým vnútorné bohyne, ale normálny pocit v kostiach, žalúdku atď. „Bola som na miestach, kde by ma nikto nenašiel, keby sa mi niečo stalo. Ale počúvala som svoju intuíciu a išla som len potiaľ, kým som cítila, že som v bezpečí. Pamätám si, že som sa pred prvými cestami obávala, ako budem komunikovať s miestnymi, ktorí hovorili iným jazykom, ako som hovorila ja. Všeobecne však myslím na cestách pozitívne a možno preto sa mi vyhýbajú negatívne skúsenosti. Tiež si myslím, že strach je prirodzený, keď človek ide do neznáma. Netreba sa tváriť, že nie je, skôr sa s ním skamošiť,“ odporúča Magdaléna Vaculčiaková, ktorá má v dvoch pasoch pečiatky zo 43 krajín. „Pozor si dávam na to, aby som neurazila ľudí z inej kultúry. Väčšinou sa snažím byť vedomá, prítomná v okamihu a „v sebe“, aby som dokázala lepšie odpozorovať, čo sa okolo mňa deje, to mi pomáha byť v bezpečí.“

Mne intuícia našepkáva dobre si veci naplánovať a občas počúvnuť aj svoje ustráchané ja – ak sa na to necítim, nevybáčam za každú cenu z vychodených chodníčkov. Falošné sebavedomie, ktorým som zvykla upokojovať mamine obavy, časom spevnelo na to ozajstné, podložené skúsenosťami z ciest. Dnes už viem odhadnúť, na čo sa cítim a kde som ochotná vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Cestovateľka Jana Bartovicová odporúča dodržiavať základné pravidlá, ktorými sa bežne riadime aj na domácej pôde: „V dave a verejnej doprave si treba dávať pozor na doklady. Ak viem, že sú v krajine bežné prepadnutia na ulici, nechodím veľmi povonku po zotmení. Pýtam sa miestnych, kam netreba chodiť. Nenosím drahý fotoaparát na krku, aby o ňom všetci vedeli. Nenosím pri sebe veľa hotovosti. V prípade niečoho podozrivého zrýchlim krok, určite nedávam najavo, že netuším, kde som.“

„Veľa sa dá predvídať a vycítiť. Ľuďom často ide z tváre, akí sú,” súhlasí aj Jana Čavojská. „V moslimských krajinách si ako žena dávam pozor na „signály“, ktoré by si tamojší muži mohli zle vysvetliť. A dávam si obrovský pozor na veci. Mám so sebou fotoaparát a objektívy, celý svoj majetok a zároveň pracovný nástroj, takže to si veľmi strážim. Paradoxne, okradli ma raz, v kaviarni uprostred Bratislavy, a olúpili tiež iba raz, v Rumunsku v cigánskej osade, so sekerou a nožom, takže na to, aký hardcore to bol, to nakoniec dopadlo skvele, lebo sa uspokojili s mobilným telefónom za jednu korunu slovenskú.”

Na cestách odporúča mať najmä otvorené oči a srdce. „Odstup od miestnych ľudí vám zážitky neprinesie. Napríklad v Nairobi vás všetci varujú, aké nebezpečné je čo i len vystrčiť nos na ulicu. S kamoškou sme v centre zašli do baru a miestni ľudia tam boli nadšení, vítali nás a tešili sa, že sme tam. Lebo cudzincov a bielych vidia len ako frčia okolo v zamknutých autách. Netreba prehnane veriť turistickým sprievodcom, varujú nezmyselne pred vecami, ktoré reálne nehrozia alebo ich pravdepodobnosť nie je taká vysoká. A ak budete vystrašení sedieť na hoteli, tak nič nezažijete.”

Syntetické oblečenie, autentické zážitky
Keď sme sa zbavili prvotného strachu, začnú sa vynárať ďalšie otázky – čo so sebou? Pochopiteľne, menej je viac. Jana Bartovicová, ktorá založila vlastnú handmade značku cestovateľského oblečenia, cestuje s batohom do 40 litrov. „Pokiaľ nenosím kamene, tak ho vždy nabalím tak, že som ešte schopná ho pohodlne nosiť. To by som o 60-, 70-litrovom povedať nemohla. Som flexibilnejšia, batoh mám vždy pri sebe, nemusím ho dávať do batožinového priestoru a ak často lietam s prestupmi, šanca, že sa stratí, klesá. V podstate mám rovnakú batožinu, či idem na týždeň, alebo šesť mesiacov. Dôležitá je pohodlná obuv. Prestala som nosiť veci z bavlny, lebo rýchlo napáchne a po vypratí dlho schne. Miesto toho nosím spodné vrstvy z prírodnej merino vlny, tá je prirodzene antibakteriálna, netreba ju často prať a má skvelé termoizolačné vlastnosti. Vrchné oblečenie syntetické. Nohavice, fleeska aj technická bunda v prípade dažďa sú rýchlo suché. Šetrím aj na váhe vybavenia. Väčšinou sa mi osvedčilo, že veci, ktoré som vzala „keby náhodou”, som nikdy nepoužila. Obvykle nosím dvoje odzipsovacie nohavice, z ktorých sa dajú spraviť kraťasy, a štyri, päť tričiek, ktoré vrstvím v prípade ochladenia,“ vymenúva Jana.

Pred odchodom si robí prehľad o doprave a ubytovaní, ako v danej krajine fungujú a koľko stoja. Rada využíva nočné presuny, čo šetrí čas a peniaze. Stravuje sa tam, kde miestni – kde je veľa ľudí, tam to chutí dobre a ani mäso nestojí dlho na vzduchu. Výhodné výbery v zahraničí má podľa Jany Zuno a mbank, po prílete do krajiny si obvykle vyberie danú menu v bankomate na letisku. Ak nie je bankomat, má pri sebe doláre, aby sa dostala aspoň do centra (najmä v rozvojových krajinách sa zíde hotovosť, karty zvyčajne využijete len v drahom hoteli a bankomatoch). Hotovosť nosí pri sebe maximálne na pár ďalších dní a vždy má aspoň dve karty, každú uloženú niekde inde. Pre zážitky odporúča bedekre – ako návody, ktorým preplneným miestam sa vyhnúť.

„Chcete autentické zážitky? Odbočte z hlavného turistického chodníka, choďte do dedín – ideálne hromadnou dopravou, a spite u miestnych. Čím menej organizovane a čím spontánnejšie, tým lepšie,“ radí aj Magdaléna. „V batohu mám vždy probiotiká (pomáhajú lepšie tráviť aj pouličné jedlo), šatku (dá sa použiť ako šatka, uterák na pláž aj do kúpeľne, prikrývka v preklimatizovanom autobuse, aj „taška” na nazbierané huby) a citronelový esenciálny olej, ktorý používam ako prírodný repelent. Niekedy stojí za to zjednávať aj cenu za autobusovú dopravu, nie všade je fixná. Kamarát Ind, chemik, mi kedysi povedal, že ak chcem jesť na ulici v Indii, mala by som tak robiť, keď som poriadne hladná, lebo vtedy žalúdočné šťavy „požerú” všetko zlé v jedle. K peniazom len toľko, že zarobiť sa dajú popri cestovaní najrôznejšimi spôsobmi a nebojte sa šetriť dohadovaním cien, v mnohých kultúrach to veľmi oceňujú. A vzťahy – sú na cestách rýchle, ale stane sa, že človek natrafí na ľudí, ktorí zostanú na celý život, aj keby ste spolu strávili len pár hodín. A je fajn vedieť rozlišovať, kto z tých, ktorých stretávate, patrí do ktorej skupiny.“

Magdaléna si pochvaľuje aj couchsurfing, vďaka ktorému získala viacerých priateľov po celom svete. V rozvojových krajinách je doprava lacná, ale Stanka má zo svojich ciest dobré skúsenosti aj so stopovaním: „V Bosne ma raz v rámci Sarajeva viezol chlapík, ktorého som sa pôvodne pýtala na smer cesty, no on navrhol, že ma tam rovno odvezie. V zásade mi po ceste spravil miniprehliadku zaujímavých miest. Vyšli sme kúsok za mesto, vždy spomalil a hneď dal výklad, čo sa tam dialo počas obliehania v 90. rokoch. Dokonca mi ukázal miesto, kde ho trafil snajper. Skvele sa stopuje v Taliansku. Na Sicílii som stopovať naučila dokonca aj moju mamu, ktorá je jedna z najopatrnejších ľudí, akých poznám. Keď nám už asi štvrtýkrát zastavila nóbl Talianka v jej veku, ktorá si šoférovala len tak k moru sama, mama usúdila, že to stopovanie je vlastne v pohode vec.“ Rovnako ako samotné sólové výlety.

Aj vy sa už vidíte, ako stojíte pred Taj Mahalom, beháte po ruinách Angkor Wat, šnorchlujete v koralových útesoch, alebo vidíte medveďa na vlastné oči a kengury skáču 50 metrov od vášho stanu? Chcete pozorovať kmeň Kogiov uprostred kolumbijského lesa, ako žijú v divokej džungli? Alebo dostať sa medzi pár tisíc vybraných ľudí ročne, ktorí sa môžu zúčastniť obradu Liturgie Svätého ohňa v Chráme Božieho hrobu v Jeruzaleme? Alebo „len” lepšie spoznať samu seba? Tak smelo do toho, odkazujú obe Jany, Magdaléna, Stanka a ďalšie cestovateľky!

Jedna myšlienka na “Vyrážame do sveta – len ja a batoh

  1. Spätné upozornenie: Večne bez frajera – Kurník

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *