Cestovanie bez obalov: Ľahší kufor aj svedomie

napísala MICHAELA KUČOVÁ
vizuál zrobila VIKTÓRIA HORŇANOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. júna 2018.

Snažiť sa o zníženie svojej ekologickej stopy už patrí medzi základné dobré mravy. Zároveň sa však cestovanie dostalo medzi naše najobľúbenejšie kratochvíle, spôsoby dobitia baterky aj pracovné povinnosti. Zlúčiť tieto dve snahy – vidieť čo najviac zo sveta a príliš ho nezaplavovať masou obalov, jednorazových predmetov a chemikálií, vie byť celkom náročné. Niekedy sa dokonca tak veľmi snažíme, až je to kontraproduktívne, ako opisuje aj Mirka Gúčiková: „Pracovne som cestovala do Gruzínska a nachystala si všetko možné na redukovanie odpadu. Mala som vlastnú fľašu na vodu, kípkap na kávu, spravila som si desiatu a zabalila do eko obalu Boc’n’Roll. Na letisku som si chcela so všetkými týmito pomocníkmi spraviť fotku a zavesiť ju na Facebook, že aká som super ekologická. A potom som si spomenula, že na mojom kufri chýba zámok a ja raz prestupujem, a tak z dôvodu bezpečnosti aj zachovania môjho kufra by bolo dobré dať ho zabaliť. Keď sa otáčal na tom baliacom stroji a obtáčali ho metre a metre fólie, pripadalo mi to strašne komické. Hlavne, že som sa zbavila kuchynskej fólie, jednorazových fliaš a pohárov na kávu, ale zabudla som vyriešiť ten najväčší kus plastu! Vtedy som si povedala, že pred ďalšou cestou lietadlom si kúpim obal na kufor so zámkom.“

„Mám pocit, že cestujem stále, ani na to nemusí byť žiadna špeciálna príležitosť,“ smeje sa Vlasta Kubušová, ktorá býva striedavo v Bratislave a v Berlíne. Zároveň posledné roky so svojím projektom bioplastov Crafting Plastics veľa vystavujú, robia workshopy alebo prednášky po celej Európe. „Keď sa dá a cítim sa na to, snažím sa využiť autobusy alebo vlaky a neletieť lietadlami, hoci v súčasnosti je to už drahšia alternatíva cestovania. Pokiaľ je však cesta dlhšia ako 12 hodín, tak letím. Doteraz sme nemali auto, ale viem, že to čoskoro bude musieť prísť, tak dúfam, že si čoskoro našetríme na elektromobil.“ V Berlíne sa prepravuje na bicykli, v Bratislave sa na to zatiaľ neodvážila. Na cestách sa vždy snaží stravovať lokálne a nepodporovať veľké reťazce reštaurácií a fastfoodov. „Hoci cestovanie a svoje kočovníctvo milujem, chcela by som si v blízkej budúcnosti nastaviť taký systém fungovania, aby som mohla dlhšie časové úseky tráviť na jednom mieste a nependlovala som stále hore-dole. Zároveň sa snažím takmer úplne obmedziť kupovanie plastových fliaš a nosiť svoju vlastnú sklenenú alebo kovovú a dopĺňať ju vodou. Asi najväčším hriechom v rámci mojej ekologickej stopy je, že pomerne často využívam služby Uber-u a jemu podobných aplikácií. Obmedziť tento luxus je pre mňa momentálne najväčšou výzvou v rámci udržateľného cestovania.“

Magdaléna Vaculčiaková cestuje za novinárskymi témami: „Od roku 2015 trávim väčšinu roka v menej rozvinutých krajinách, najmä v Latinskej Amerike a v Ázii. Tento rok sa podarila aj Afrika v rámci prác na novinárskom projekte Women Who Stay  Ženy, ktoré zostali. Zbierame v ňom príbehy žien, ktorých život ovplyvňuje migrácia členov ich rodín.“ O zodpovednom cestovaní Magdaléna napísala aj e-book Indonéziou pomaly, ktorý slúži ako praktický návod na cestovanie citlivé ku kultúre a k životnému prostrediu. Aké sú jej základné tipy na ekologickejšie cestovanie? „Nosím všade na cesty vlastnú fľašu a dopĺňam si vodu buď v automatoch na ulici (Thajsko), alebo z kanistrov v reštauráciách a hoteloch (napr. Indonézia). Alebo si priamo kúpim kanister (ak sa dá aj 20-litrový, ak som na jednom mieste dlhodobo – v Mexiku nám takto nosili vodu dvakrát v týždni). Mám aj filter pre prípady, keď sa voda načapovať nedá. Na trhoviská chodím so svojou plátenkou – všetko sú to také tie veci, čo robím aj doma. Nevidím dôvod, prečo by som to niekde v Ázii či v Mexiku mala robiť inak. Tu v Thajsku, kde som momentálne, je to niekedy väčšia výzva, lebo Thajci zabalia do plastu VŠETKO! Mydlá máme bezobalové (vo svojich obaloch). Aktuálne mám so sebou na ceste aj bambusový pohár a snažím sa miestnych presvedčiť, aby mi doň urobili čerstvú ovocnú šťavu (keďže poháre, čo používajú, majú v Thajsku väčšie, niekedy to nedopadne šťastne, ale skúšam ďalej). A na raňajky v stánku na ulici – lepkavá ryža s mangom – chodíme s vlastnou miskou a vidličkou.“

Ivana Maleš sa venuje cirkulárnej ekonomike a patrí k priekopníčkam zero waste prístupu na Slovensku. Často cestuje po Slovensku aj do zahraničia práve pre pracovné povinnosti. Na cesty si balí prakticky všetko, čo má doma – keďže má tak málo vecí, že väčšinu si môže zobrať so sebou: „Aj s rodinou chodíme naozaj minimalisticky zbalení. Môj muž je v tomto úplný majster. So sebou si vždy zoberieme kípkapy, pár obedárov, plátené vrecúška a tašky. A to aj na krátke cesty. Počas celých dovoleniek tak chodíme nakupovať do našich obalov, aby sme nekupovali jednorazové obaly. Mám veľmi rada miestne trhy, kde je všetko čerstvé, domáce a autentické. Rada si ráno privstanem a idem nakúpiť. Keď idem na služobku, vždy si so sebou beriem kípkap, vlastnú fľašu na vodu a mám úžasný látkový obal na jedlo, ktorý je veľmi spratný a praktický.“ Niekoľko jednoduchých tipov, ako minimalizovať odpady počas ciest, nájdete aj na Ivaninom blogu Nezmar. Do budúcna by Ivana rada viac cestovala vlakom a menej autom, rovnako ako znížila spotrebu vlhčených utierok: „Tie sú tak trošku nenahraditeľné, keď máte malé dieťa. Kupujem si síce také, ktoré sú ekologické a kompostovateľné, ale snažím sa ich používať iba vtedy, keď naozaj musím.“

Environmentalistka Annamarie Velič často cestuje s celou rodinou: „Vždy v prvý júlový týždeň ideme s plným autobusom rodičov a detí na výlet po Slovensku. Náš kamoš-geograf vyberie jednu časť krajiny a tú presnoríme od kopcov až po jaskyne. Ale o týždeň na to ideme celá rodina na návštevu do USA. Takže dve veľmi odlišné destinácie v každom ohľade. Na ceste autom alebo autobusom mám so sebou svoj obľúbený kípkap na kávu, sklenú fľašku a obrúsok, aby som nemusela používať servítky, a tiež vrecko na olovrant. Na túry nosíme s manželom ruksak a v ňom okrem desiatových bavlnených vreciek aj plastovú dózu s jedlom, snažíme sa vyhnúť mikroténovým vreckám a alobalu. Ja mám teraz prvý rok svoj vlastný spork (lyžičko-vidličko-nožík), čo mi pripomína, že musím zohnať ešte tri pre ostatných členov rodiny a možno kúpim aj viac do autobusu. Tento rok sa dušujem, že budem v zadnom vrecku nohavíc nosiť poskladaný bavlnený obrúsok, čo som dostala od svojej ešte-viac-eko-kamošky, a utierať si doň ruky namiesto papierových utierok na toaletách. Ale priznám sa, že takmer vždy ho zabudnem v taške v autobuse. Inšpiráciu máme od Japoncov, ktorí, keďže nemajú veľa lesov, takto šetria papierom.“ Počas rodinných výletov sú pre Annamarie stále výzvou obaly z potravín: „Keď som na turistike, neviem prežiť bez keksíkov a čokoládových tyčiniek. Je to asi niečo z detstva, naši vždy na túru nabalili čokoládky, „aby sme vydržali šľapať“ a ja s mojím mužom robíme to isté. Na konci túry sú potom v ruksaku vždy aspoň štyri obaly od tyčiniek alebo keksov.“

Vzdať sa napríklad leteckej dopravy je naozaj veľká zmena životného štýlu. Jej dopad je jednoznačne väčší, než spôsobí pár obalov z tyčiniek, no aj pri cestovaní ide predovšetkým o to, aby sme sa vôbec začali zamýšľať nad svojím konaním. Spomínané malé zmeny sú len začiatkom toho, aby sme boli voči svojmu okoliu vnímavejší, hoc sprvu len tým, že klasický papierový lístok vymeníme za elektronický alebo si prelejeme šampón do menšej nádobky namiesto kupovania roztomilých cestovných balení.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *