napísala VERONIKA ŽILINSKÁ editovala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 5. marca 2020.

Takto to byť nemalo. Teda, takto som to ja nechcela. Predstavovala som si to inak. Už keď som si to predstavovala, hovorila som si, že by som nemala, lebo potom budem sklamaná, keď to bude inak. A veru aj som. A vôbec mi nepomáha, že som s tým už vopred trochu rátala. Rovnako by som bola sklamaná, aj keby som si nič nepredstavovala. Takže je to jedno. Nemusím si vyčítať nič alebo si aj môžem vyčítať všetko.

Nie som tehotná. Ale mala by som byť. Teda, chcela by som byť. Ešte stále musím pracovať na ujasnení si týchto pocitov. Nikdy som sa nehanbila povedať, čo by sa malo alebo nemalo. A pritom viem, že je to len bullshit. Je to nereálne, sociálny konštrukt, prázdny blábol. Ale je tak hlboko zakorenený. Bude trvať dlho, kým sa v sebe prekopem až k základom a budem schopná túto burinu vytrhnúť a zahodiť. Často sa teda hanbím priznať si, že naozaj niečo chcem. Príde mi to sebecké a bezohľadné. Keď už si to aj priznám sama pred sebou, všemožne to prekrúcam a upravujem, aby som na verejnosť mohla vypustiť „prosím si”. Len s malou dušičkou, opatrne, skromne. Prosím si. Ale prosím si dieťa znie zvláštne. Zato keď sa povie: „Mala by som mať dieťa!” – to už hej, to znie dobre! Tak správne, rozumne. Mám na to správny vek, dobrého muža, vhodný byt, nedočkavých rodičov, trošku našetrených peňazí. Mala by som byť tehotná. Veď som si to všetko dobre načasovala a naplánovala! Päť rokov si naozaj poctivo sledujem cyklus, mám naštudované všetky príznaky ovulácie. Nikto si nevie vypočítať plodné dni tak presne ako ja. Beriem kyselinu listovú, robím relaxačné cvičenia, aby som bola uvoľnená, chodím na jógu, nenechávam sa vystresovať v práci… A mám toľko nechráneného sexu, až by človek čakal, že je nemožné neotehotnieť. 

Hm, hej, čakal by. Stále len čakáme a niečo očakávame. Čakáme na správny čas, ideálne podmienky, plánujeme a vyčkávame. Máme tie najrôznejšie očakávania od života, od ľudí a od seba. Zisťujem, že práve s tými poslednými sa vyrovnáva najťažšie, lebo akosi nerátame s tým, že zradíme samy seba. Očakávania druhých od nás sú samozrejme kapitola sama osebe. Očakávala som od seba tú najzákladnejšiu schopnosť organizmu – reprodukciu – a moje telo ma zradilo na plnej čiare. Podkoplo mi nohy a teraz so záujmom sleduje, ako sa s tým vysporiadam. To mám za to, ako som sa oňho pekne starala? Dobré stravovanie, nejaký ten pohyb, self-care, self-love – všetko bolo. Samotnú inkriminovanú časť tela príkladne ochraňujem: nosím dlhé bundy, bedrové nohavice som vymenila za tie s vysokým pásom už v puberte a nikdy nesedím vonku na studenom. Očakávala som, že všetka moja snaha bude náležite ocenená. Mala by mi byť uznaná zásluha a mala by som byť odmenená.      

Podarilo sa mi zvládať aj ochorenie štítnej žľazy a pred rokom som na kontrole u endokrinologičky mala ukážkové krvné testy. Mohla som jej povedať, že chcem dieťa a chcem sa informovať ako potom pri mojom ochorení postupovať. Ale nie. Povedala som, že keď mám teraz dobré výsledky, mala by som to využiť a mala by som sa pokúsiť otehotnieť. Mojej mame som povedala, že rozmýšľame nad dieťaťom a už si to aj vieme v blízkej dobe predstaviť. Úzkemu okruhu kamarátok som oznámila, že už sa teda pokúšame. A mnohé ďalšie variácie. Všetko je to síce v poriadku, korektné a ok, ale zároveň je to strašne trápne chodenie okolo horúcej kaše. Derie sa mi na jazyk pomenovať to nahlas pred všetkými. Chcem, chcem, chcem dieťa. 

Chcem ho od štyroch rokov, keď som začala tušiť, ako to asi funguje. Odkedy som sa hrala s bábikami. Na základke som si to už celé predstavovala. Na otázku: „Čím chceš byť, keď budeš veľká?”, som sofistikovane odpovedala, že patologička, novinárka, profesorka. Zároveň mi malý hlások v hlave šepkal, že chcem byť mama. Ja som sa ho snažila potlačiť a vysvetliť mu, že na toto sa nikto nepýtal a ani to nikoho nezaujíma. V trinástich som sa hrávala s dvojročným chlapcom maminej kamarátky a nevedela som sa od neho odtrhnúť. Tá mi vysvetľovala, ako ma táto fáza čoskoro prejde a potom ma to zase chytí v dospelosti. Dva roky na to som stále čakala, kedy to prejde. V sedemnástich sa mi o deťoch už aj pravidelne snívalo. Zdalo sa mi, že to teda neprejde a začala som sa fakt tešiť. Bola som skoro dospelá a to znamená, že materstvo je na dohľad. Ale čas plynie a ja sa stále hrám len s cudzími deťmi. A je to ten najlepšie strávený čas na svete, po ktorom mi ale zostane roztrasený žalúdok a clivo. Chcem chodiť po návštevách, kde majú deti a hrať sa s nimi, kŕmiť ich, rozosmievať, tíšiť, pomáhať umývať ruky, zablatiť sa a piecť torty z piesku. Ale to mi nestačí. Chcem mať celý byt naplnený tými všetkými bábätkovskými vôňami, neporiadkom a láskou. Chcem sa už navždy báť – tak, ako som to videla v očiach mojich rodičov, keď som spadla alebo keď som nedala vedieť kde som a kedy prídem domov. Potrebujem niekomu ukázať všetko to pekné, čo som tu ponachádzala: kopce a lesné potoky, bosé nohy na tráve, pečené bataty, váľanie sa v čerstvo opraných perinách (v nedeľu až do obeda), Dášenku od Karla Čapka, prvú animovanú Snehulienku, mangový sorbet a vôňu po daždi.           

Lenže hneď ako vyjdem z domu, akonáhle sa zaradím do zhonu každodennosti, ihneď takéto myšlienky potláčam. Som predsa inteligentná, sebavedomá, pracujúca žena – mala by som mať v hlave dôležitejšie veci ako najnovšie trendy vo facebook skupine Montessori mamičiek. Mala by som hento a tamto, byť všestranná, vyrovnaná, všetko zvládnuť a všetko mať pod kontrolou. Vedieť (sa) ovládať. Aj svoje túžby, emócie a samozrejme aj telo. Potom ale zrazu ostanem prekvapená, keď mi doktor na ultrazvuku ukazuje len cystu na vaječníku. 

Asi by mi celkom pomohlo keby som vedela svojmu okoliu jasne povedať – toto chcem už strašne dlho a stále to nemám a neviem čo s tým. A vlastne počkať, pomohlo? Keď s letmým úsmevom a pokrčenými ramenami konštatujem, že zatiaľ to nevychádza, čo už… Je za tým kvantum nevysloveného. Zatiaľ to nevychádza… Čo ak to nevyjde nikdy? Je niekde problém? Mala by som to už nejako riešiť? Stresujem úplne zbytočne? Čo vôbec riešim? Šibe mi už? Pokazila som niečo? Má sa o tom hovoriť nahlas? Nie, zakríkneš to! Prečo je to taká hrozná ťarcha a neviem ju zhodiť? Je to smútok, bolesť, napätie, hnev, výčitky? Hnusná, odporná, horká guča v hrdle. Ubolený, stuhnutý chrbát zo všetkého toho zlého spania. Stiahnutý žalúdok ako na vode. Stokilový prízrak sediaci mi na hrudi. Občas sa pristihnem pred zrkadlom, ako si sledujem vypučené brucho a to je potom neznesiteľná hanba. Občas sa nechtiac zamračím, keď na instagrame zbadám ďalšiu tehotnú influencerku a potom sa cítim previnilo. Všetko toto a ešte viac neviem pomenovať, dať dokopy, zložiť do súvislej vety. A akoby to nestačilo, ešte mi to aj moja múdra hlava zakazuje a nedovoľuje prijať, naplno precítiť a spracovať. Po poslednom negatívnom tehotenskom teste sa mi chcelo hrozne, ale že hrozne plakať. Ale zadržala som to a povedala som si, že by som nemala. Veď o nič nejde. Ešte sa snažíme len krátko, stále mám dosť času. Príde to, keď to príde. Nevadí. Som mladá, zdravá, všetko je v poriadku, len to proste nevychádza. Možno nabudúce. Toto nie je poriadny dôvod na slzy, na svete sú väčšie problémy.

Človek stále všade vidí tie motivačné obrázky s nápisom „It’s ok not to be ok” a naozaj tomu verí a je presvedčený, že si to nemusí pripomínať. Ja ale priznávam, že na to stále zabúdam. Ale pracujem na sebe, stále sa učím. Dnes som prišla domov a už som nevládala. Sadla som si na gauč a povedala som si: Dobre, chceš byť smutná? Tak buď. No a čo. Chce sa ti revať? Chce, lebo som preplnená po okraj vodou, ktorá sa chce vyplakať. Tak si porev. Dnes, tu a teraz, je mi jedno, že sa vo všeobecnosti mám dobre. Som smutná, chcem už dieťa a nemusím si to pred nikým obraňovať a najmä nie sama pred sebou. Je mi jedno, že sa niektoré ženy snažia roky a ja len chvíľu. Je mi jedno, že dieťa nie je stred vesmíru. Teraz sa na moment vykašlem na všetko ostatné – na to, že by som mala navariť večeru a dať prať. Doprajem si ten luxus prežívať, čo cítim. Nech si ten racionálny hlas v mojej hlave hovorí, čo by sa malo a nemalo. Ja som skurvene smutná. Popri smrkaní začínam mať taký divný pocit, vyhrniem si šaty, nadvihnem pančuchy a je mi to jasné. Je to tam. Krvavý fliačik rozpíjajúci sa na nohavičkách. Vždy na deň presný. Rezignovane sa pousmejem a popoťahujem sople. Idem si dať zovrieť vodu na menštruačný kalíšok. A budem ďalej smutná. Bez hanby, bez výčitiek, bez polemík, či je to správne, či môžem, či sa to má, či je správny čas a miesto. 

S ohľadom na záver, by sa tento text dal chápať ako praobyčajný opis predmenštruačného syndrómu. Pretlak emócií, hormóny, plač, protichodné myšlienky, boľavé telo. Lenže toto nie je opis pár dní, ale pár mesiacov. Dlhých a pomalých mesiacov, pretože akonáhle na niečo čakáme a chceme to urýchliť, čas začne byť relatívny viac než kedykoľvek predtým. Začne sa neznesiteľne vliecť a nás vlečie so sebou. Nič iné nám neostáva, musíme čakať. Čakanie na dieťa je pre mňa nový pojem, na ktorý ma nikto nepripravoval. Bola som učená ísť si cieľavedomo za svojimi snami, dosiahnuť to, po čom túžim, mať a robiť v živote to, čo chcem. Ale prídu veci, ktoré nemám úplne v rukách a celý môj vnútorný operačný systém zamrzne. Neviem to ovplyvniť, nedá sa o to zaslúžiť, nemôžem si to vyplakať, ani vymodliť, neviem si to rozkázať. 

Po čase som sa z dlhej chvíle začala obzerať a uvidela som, že vôbec nie som tak sama ako som sa cítila. Postupne som videla ďalšie a ďalšie ženy, ktoré veľmi chcú a nejde to. Akčná kolegyňa v práci, spolusediaca v čakárni, bledá slečna v autobuse, kamarátka, unavená pani v obchode… Každá sme úplne iná, ale v túžbe mať dieťa si rozumieme ako by sme boli najlepšie priateľky. Rozumieme si bez rozdielu, mladé, staršie, deprimované, namotivované a vytrvalé, zdravé, s problémami, hľadajúce toho pravého, vydaté, rozvedené, opustené, v harmonickom vzťahu alebo v kríze stredného veku, bezútešné, vzdelané, úspešné, plné života, nezamestnané, zábavné, výbušné, celkom obyčajné. Sme tu všetky spolu. Čakanie na dieťa je čakanie na studenej, hnusnej stanici, z ktorej sa chceme dostať preč a už sa fakt tešíme na prichádzajúci vlak. Odrazu ale hlásia päťminútové meškanie, ktoré sa mení na pätnásť, na hodinu, dve, tri a zase späť na pätnásť minút a skáče to hore-dolu a nevieme čo robiť. Existenčne potrebujeme vypátrať vinníka. Ako keby nám pomohlo, keď budeme vedieť, či je prekážka na trati alebo horí rušeň… Nevieme, či sa hnevať a stáť na nástupišti, alebo mávnuť rukou a sadnúť si do staničnej krčmy. Nevieme, či je naše dieťa v nedohľadne, alebo už-už za rohom alebo ani nikdy nepríde. Je v poriadku sa s tým zmieriť, rovnako ako je v poriadku kvôli tomu občas zúriť alebo smútiť. Už sme pobalené, máme kúpený lístok aj s miestenkou, sme tu, lebo tu chceme byť, poď. Čakáme ťa.