Zvykám si
napísala ALEXANDRA JUST ilustrovala ZUZANA BARTOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. júla 2024.
Pôvodne to mal byť text „iba“ o rozvode. Vravela som si, že keď si tým všetkým prejdem, budem mať materiál na písanie aj do zásoby. A že to nemôžem nechať len tak vyšumieť. Vtedy som však tie poryvy v sebe vedela sotva vstrebávať a zdalo sa mi absurdné pokúšať sa ich česať do viet. Napísané mi pripadali smiešne patetické. Dnes to ľutujem – moje podvedomie ma starostlivo chráni a mnohé si už nepamätám.
Nebude to teda také bezprostredné či autentické, ako keby som tento text písala v čase, keď som zaspávala aj sa budila s rovnako silnou úzkosťou. Žmýkala mi vnútornosti, nedovolila mi prijímať poriadne kyslík ani jedlo, spať, oddýchnuť si alebo čítať. Nenájdeš tu ani to otrasné zúfalstvo, ktoré mnou lomcovalo, keď som hltala novú realitu, holú a ponižujúcu. Odvaha sa minula, spontánnosť a intuícia sa ocitla na bode nula, všetko som robila mechanicky. Sťahovala som sa už zvonka tvrdá ako skala, potoky sĺz stekali po povrchu, akoby som to v skutočnosti ani neprežívala – inak by som sa zrútila ako domček z kariet. Jediná vec, ktorá ma držala vo forme, boli rodičovské povinnosti. Autopilotka, ktorá riadila prázdninové dni tesne pred odchodom z nášho bytu aj tie po ňom. Zariadiť, odviezť, nakúpiť, upratať, pracovať, vyzdvihnúť, poumývať, prečítať, zaspávať, zobudiť, navariť a toto všetko v rytme valčíka v a mol. Na mieste niektorých udalostí je len šedivá šmuha, tak veľmi ma bolia.
