rozvody

(Znovu) slobodné pred tridsiatkou

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. septembra 2019.

Všeličo chceme stihnúť do tridsiatky. Máme svoje predstavy a sú tu aj očakávania okolia. Asi nikto medzi svojimi plánmi nemá rozvod, hoci vieme, že čaká každé tretie manželstvo.

Veľmi si však nepripúšťame, že sa netýka len vychladnutých dlhoročných vzťahov, ktoré po odchovaní detí akosi strácajú svoj význam. Okolo tridsiatky nás zdanlivo obklopujú iba dokonale nadizajnované obrady, zamilované mladé tváre a šťastné rodiny. Potom sa kamsi stratia a koniec príbehu neraz už nepočujeme. Mohlo by sa teda zdať, že tridsiatničky trápia len otázky, kde zohnať lokálne kvety a naked torty, prípadne rátanie plodných dní.

Pritom je tu naozaj veľká skupina žien, ktorá rieši dilemy z opačnej strany spektra – ako si rozdeliť majetok (hypotéku), priateľov a znova sa postaviť na nohy. Kým priemerný vek ženy pri vstupe do manželstva je 29 rokov, v posledných rokoch zároveň stúpa počet rozvodov po tridsiatke. Štvor- až sedemročné manželstvá sa totiž rozvádzajú najčastejšie. Príbehy mladých žien, ktoré prešli či prechádzajú rozpadom manželstva, však nepočujeme zďaleka tak často, ako by si podľa štatistík zaslúžili.

O číslach sa predsa hovorí omnoho ľahšie ako o pocitoch.

Nasledujúce riadky sme preto pripravili predovšetkým ako prevenciu pocitov osamelosti a zlyhania, že sa tým boríme samy, že iba nám to nevyšlo. Aby sa neprehlbovali, je dôležité vedieť, že podobne náročnou situáciou prešli aj iní ľudia a život sa tým nekončí. „Keď prezidentka Zuzana Čaputová v predvolebnej kampani pokojne rozprávala o tom, že je rozvedená, takmer som sa rozplakala. Od šťastia. Niežeby som jej to priala, to ani najmenej. Ale zrazu bol na verejnom obzore niekto, kto na prvý pohľad vyzeral, že to s pokorou, zodpovednosťou a zároveň so cťou zvládol. Niekto, kto pôsobil ako sebavedomý, dôveryhodný a empatický človek. A bola to žena. Lebo aj predošlý prezident Kiska prichádzal do úradu ako rozvedený, dokonca v „usporiadanom“ rodinnom vzťahu, ale štandardy, aké uplatňujeme na mužov a ich rodinný či mimorodinný život, sú ešte stále veľmi odlišné od tých, ktoré uplatňujeme pri ženách,“ hovorí Pavlína* (34), ktorej manželstvo sa skončilo rozvodom po štyroch rokoch.

Predstavy až za hrob?

Na vstup do manželstva Pavlína spomína ako na obdobie úplnej istoty: „Nepochybovala som. O mužovi, ktorý stál vedľa mňa, a ani o našom vzťahu. Neskôr som si vravela, že aspoň to ma malo zneistiť. Že nepochybujem. Ale na to som bola asi až príliš zamilovaná.“ Manželstvo pre ňu nebolo túžobne očakávaným snom, ale z neho nemala ani obavy. Prsteň ju prekvapil, ale nevidela dôvod, prečo povedať nie: „Zobrala som ho ako ďalší, úplne prirodzený, normálny krok. Neviem, či som mala nejaké predstavy o manželstve, ale o našom konkrétnom vzťahu som mala predstavu, že (vy)tvoríme pár, tím, vzťah, v ktorom budeme môcť rásť. Každý zvlášť a zároveň spolu.“

Podobné predstavy pri svojej pomerne rýchlej svadbe mala aj Beáta (33), ktorá sa rozviedla dva roky po tom, ako svojho exmanžela spoznala: „Myslela som si, že je to láska môjho života, s ktorou si dokážem predstaviť žiť do konca života. Náš život bude plný zábavy, pretože náš vzťah sa tak rysoval. Budeme mať srandovné deti, budeme chodievať na výlety do prírody, budeme partnermi a zároveň najlepšími priateľmi.“ Krásnymi predstavami sa začínal aj Janin vzťah, hoci dnes to vidí triezvejšie: „Zamilovala som sa viac do situácie, v ktorej som žila, než do človeka, s ktorým som v tej situácii bola. Samozrejme, boli sme chvíľu aj zaľúbení, matne si na to spomínam, našla by som aj nejaké dôkazy v mailoch, zrejme.“ Samotné manželstvo trvalo približne tri a pol roka, už pred svadbou Jana (39) s partnerom bývala v spoločnej domácnosti.

Tereza (28) sa so svojím exmanželom spočiatku rok intenzívne priatelila, po dvoch rokoch vzťahu a spoločného bývania mali svadbu. Po ďalších dvoch rokoch sa rozišli. „V mojich myšlienkových pochodoch nefigurovala túžba po svadbe, manželstve či deťoch, keď som bola požiadaná o ruku, brala som to ako istú fázu a proces nášho vzťahu. Nemala som romantizujúcu predstavu lásky až za hrob. Mali sme sa radi a chceli byť spolu,“ konštatuje.

Keď predstavám vyprší čas

Dôvodov, prečo to nakoniec nevyjde, je nekonečne veľa a sú, pochopiteľne, celkom individuálne. Podobne ako zlomové momenty, keď si uvedomíme, že vzťah nefunguje a ďalej to už nepôjde. Podľa Pavlíny je hľadanie viny zbytočné: „Neviem, či sa to deje nejak automaticky podvedome alebo len vplyvom vžitých stereotypov a veľmi úzkeho obrazu toho, čo považujeme za „tradičnú rodinu“. Akoby rozvod automaticky znamenal, že jeden je vinník, a tým pádom je ten druhý obeť.“

V Janinom prípade kríza nastala narodením dieťaťa: „S odstupom sa mi zdá, že celé naše manželstvo aj vzťah boli vesmírom nadizajnované na to, aby sa mi narodil môj syn. Ale to sú, samozrejme, len také „osudové kecy“. Dieťa však skutočne bolo spúšťačom krízy a odhalenia toho, kým sme, že sme v skutočnosti niekým iným a absolútne sa k sebe nehodíme, že sme každý z úplne iného sveta. Kým sa narodilo dieťa, mali sme dosť energie na to, aby sme hľadali prienik, aby sme sa mali dobre. Akonáhle sa narodil – a začiatok s ním bol veľmi náročný –, došlo na to, že energie navyše niet a všetka pravda o nás začala spod koberca vyliezať von. Snažili sme sa s tým ešte pracovať. Lebo veď dieťa. Realita však bola taká, že sme spolu už napríklad vôbec nežili intímne. Odkedy bol na svete malý, zero. Spočiatku to tak máva asi väčšina párov. Žena je ubolená po pôrode, bolia ju prsia v začiatkoch kojenia, je unavená, chronicky nevyspatá. Ale potom sa to usadí, skôr či neskôr. My sme sa už k sexu nikdy nevrátili. Keď mal malý rok, boli sme na tri dni bez neho v zahraničí na jednej svadbe. Presne si spomínam na moment, keď som tam pochopila, že to musíme skončiť. Rozviedli sme sa o niekoľko mesiacov potom, žili sme však už v odlúčení, mali sme veľký byt a dalo sa to najprv aj v rámci jedného priestoru. Rozviedli sme sa v mieri, dalo by sa povedať, že to bol pekný rozvod.“

Pre Beátu bol jedným z hlavných dôvodov nefungujúceho vzťahu exmanželov dlhodobý alkoholizmus, psychická nevyrovnanosť a zároveň túžba po úplnej rodine: „S odstupom času sa nebojím nazvať to priam až posadnutosťou: to vyústilo do faktu, že nikdy skutočne nevnímal moje pravé ja. Pokúšal sa zidealizovať svoje predstavy, ktoré sa priečili tým mojim. Trochu paradox, keď si vezmeme, že do manželstva by sme mali vstupovať s tým, že toho druhého milujeme s jeho kladnými aj zápornými vlastnosťami. Bohužiaľ, vyústilo to až do psychického týrania. Bola som odhodlaná všetko akceptovať a manželstvo za každú cenu zachrániť. Ľúbila som ho. Najzlomovejším momentom bola situácia, keď som sa vrátila zo školy domov a v jeho očiach som videla neskutočnú nenávisť voči mne. Bola mu odporná aj moja prítomnosť. Neustále som si navrávala, že je to len prechodné obdobie, až kým neprišiel domov a neoznámil mi, že niekoho stretol. Vtedy som si zbalila veci a viac sa nevrátila. Celý „nový vzťah“ bol v skutočnosti len trojdňový alkoholový rauš s pokusom zbaviť sa ma. Vyšiel.“

Tereza si myslí, že vstupovala do manželstva s iným mindsetom ako jej muž, ktorého predstava bola ovplyvnená rodinným zázemím a vierou. „Jeho vieru som rešpektovala, ale uznávam, že s istými vecami som sa nevedela stotožniť. Nechcem však z nášho náboženského rozporu vytvárať zástupný problém, snažili sme sa v tomto smere vzájomne si porozumieť. Myslím, že podstatnejším problémom bolo to, že som sa začala v istej fáze cítiť izolovaná, obkľúčená, zo všetkého sa stala jednota. Priatelia, rodina, koníčky a môj intímny priestor sa načisto stratili. Začala som si uvedomovať, že strácam samu seba, prepadali ma smútky a úzkosti.“ V tom čase sa Terezini rodičia po tridsiatich rokoch rozišli a zároveň vážne ochoreli členovia jej aj manželovej rodiny: „Bolo to veľmi náročné obdobie, keď sme sa starali o druhých, ale prestali sme sa zaoberať sebou. V polčase rozpadu som stretla osobu, ktorá sa mi zapáčila, a keďže ma to zneistilo, veľmi rýchlo som sa priznala. Tento vzťah síce nepokračoval, ale ešte viac naštiepil moju neistotu. Komunikácia s mužom nám viazla, cítila som sa unavená a citovo vyprahnutá a začínala som nadobúdať pocit, že sa z nás stávajú len spolubývajúci. Zlom nastal, keď ma prijali na magisterské štúdium do Prahy, a ja som zvažovala, či tam ísť. Počas letných prázdnin som odišla na tri týždne sama do hôr, kde som si chcela usporiadať myšlienky. Bála som sa toho pobytu samej so sebou, ale paradoxne som tam našla pokoj a odpovede na svoje nasledujúce rozhodnutia. Bolo mi tam až príliš dobre samej.“

Neprekonateľné zranenia

Pavlíne sa nedarí príčiny rozpadu jej manželstva vystihnúť jednou vetou, hoci sa ju snažila naformulovať dlhé mesiace: „Mala som pocit, že by som takú jednu jednoduchú vetu mala mať. Okresať to množstvo vrstiev na podstatu. Dnes sa mi zdá, že by v nej boli tri slová: komunikácia, rešpekt a dôvera. Vo všetkých sme zlyhali. V tomto poradí. Pri rozvode som bola vďačná za formulku „neprekonateľné rozdiely“. Dovtedy mi znela smiešne a bezobsažne, ale v tom momente sa mi po prvý raz zdalo, že ju vymyslel niekto, kto tomu fakt rozumel.“ Koniec svojho manželstva opisuje ako dlhý a pomalý, bez zlomových momentov: „Na prvý pohľad by si asi nikto nič nevšimol. Asi aby sme si to ani my nevšimli a nemuseli sa tomu postaviť. Odohrávalo sa to v drobných každodenných veciach, slovách, dotykoch. A zrazu sa nedalo vrátiť späť a ani posunúť inam. Každý bol zranený na inom mieste, ale nedokázali sme sa v tom zranení, v tej bolesti stretnúť. (Sú)citiť.“

Pre Terezu bolo najnáročnejšie definovať si, že chce zo vzťahu odísť: „Prejsť si tým bezsenným obdobím, keď zvažujete, ubližujete, prehodnocujete, rekapitulujete všetky spoločné radosti a bolesti…“ Nepríjemné sú podľa nej aj byrokratické detaily, ktoré sú s rozvodom spojené, – či už ide o drastické a nedôstojné formulácie v rozvodových papieroch, alebo dojem akejsi spoločenskej pokrivenosti či diskriminácie, keď v rôznych tlačivách uvádza stav „rozvedená“.

Pavlína zase cítila hlboký pocit zlyhania a následne strach, že sa jej už nepodarí vybudovať dobrý vzťah. „Najhorší je pocit, že sa trhá niečo, čo ste vytvorili ako základnú bunku svojho ďalšieho dospelého života, – pocit lásky, istoty a dôvery. Ten pocit je šialený. Na pár mesiacov vôbec neviete, kto ste. Ste tu a dýchate, ale to je všetko, čo dokážete s určitosťou povedať,“ opisuje. Chytá ju zlosť, keď počuje reči o tom, ako tí dnešní mladí nič nevydržia a hneď sa rozvádzajú, nevie si predstaviť, že niekto podstúpi rozvod ako tú ľahšiu cestu. Naopak, úplne si dokáže predstaviť, že obzvlášť ženy vo vzťahu zostanú, nech je akokoľvek nefunkčný alebo je v ňom dokonca psychické či fyzické násilie. Prispievajú k tomu podľa nej okrem skutočnosti, že mnohé ženy si odchod nemôžu dovoliť finančne, aj rodové stereotypy a chýbajúca podpora okolia. „Vždy som sa cítila byť súčasťou 21. storočia a bola som našťastie v úplne odlišných podmienkach, ale zrazu sa aj vo mne vynorili všetky tie podvedome vžité obrazy obetavých žien, ktoré predsa vydržia všetko, a to je ich najväčšia cnosť. Udržiavajú oheň. Videla som matky, ktoré sa nezastanú svojich dcér, aj keď ich muži doma mlátia, lebo nič predsa nie je dokonalé, iba manželstvo je nezlomné.“

Aj Tereza to vidí podobne: „Mnoho ľudí zostáva v pokrivených a prehnitých vzťahoch. Možno z pohodlnosti, strachu alebo ekonomickej neistoty. Pre mňa sú odstrašujúcim príkladom aj moji rodičia, ktorých vzťah bol vyprázdnený a udržiavaný kvôli nám deťom, pričom my ako deti sme ich napokon podnietili k tomu, aby sa rozišli.” Možno aj preto si Beáta, ktorá bola prvou rozvedenou „čiernou ovcou” v rodine, myslí, že jej konanie bolo pre ženy v jej okolí prekvapivo inšpiratívnym riešením. Podvádzané ženy, dlho nespokojné, týrané si povedali dosť a odišli od svojich partnerov.

Mladosť-pochabosť?

Samotný vek pri rozvode tieto konkrétne ženy až tak netrápil. „V tom emocionálnom masakri ma to, myslím, netrápilo vôbec. Oveľa viac ma zamestnávalo, či budem schopná ráno vstať z postele. Napríklad som dlhé mesiace mala pocit, že – s výnimkou niekoľkých blízkych priateľov a rodiny – sa už nikdy nebudem vedieť s nikým normálne porozprávať. Hoci aj o počasí. Len tak. O hocičom,“ hovorí Pavlína. „Až pri rozvode som si po prvý raz uvedomila, že som sa vydala veľmi skoro. V momente, keď som vypĺňala rozvodové papiere, ešte veľa mojich rovesníkov nebolo ani v trvalých vzťahoch, nieto v manželstvách.“

Tereza svoj relatívne nízky vek pociťuje len pri občasných uštipačných poznámkach o nezrelosti od ľudí, ktorí ju nepoznajú. Myslí si, že rozvodom o nič neprišla, s bývalým mužom komunikuje, majú sa radi a prajú si. Ich rodiny to podľa nej miestami niesli ťažšie ako oni sami. Medzi spoločnými priateľmi prebehla istá selekcia, niektoré väzby sa prerušili a niektoré sa, naopak, obnovili. Pre Beátu názor okolia nebol smerodajný: „Moje okolie vždy riešilo môj vek, večné štúdium, bohémsky štýl života,dokonca bolo aj proti svadbe. (Nakoniec vyplynulo, že konkrétne proti môjmu exmanželovi.) Nepripúšťala som si to. Vždy som si urobila po svojom. Bola som zamilovaná.”

Stihnúť rozvod do tridsiatky rozhodne nebola Janina predstava o živote. „Ale ako už je zrejme jasné, mám príliš veľa predstáv nezlučiteľných s realitou,” smeje sa. „Okolie zareagovalo super, aj ma to prekvapilo. Ja som riešila skôr sama so sebou, že je to fail, moje zlyhanie. Vinila som sa z nesprávnych rozhodnutí, ktoré teraz majú dopad na moje dieťa. Ale paradoxne medzi ne nepatril rozvod. Ale všetko to, čo mu predchádzalo. Rozvod bol jediné možné rozumné riešenie. Bolo to veľmi ťažké obdobie, ale neľutujem.”

A čo tak anti-svadba

Všetky štyri sa zhodujú na tom, že svoje rozhodnutie neľutujú. Inštitúciu manželstva vnímajú prevažne pozitívne a jedine Pavlína úprimne hovorí, že nevie, či by sa opäť vydala. Beáta, ktorá sa o svoje zážitky delí pod pseudonymom Emancipovaná exmanželka, po nevydarenom manželstve cítila skepsu ohľadom vzťahov všeobecne: „Vyplakávala som pri víne klasické frázy: ,Ja si už nikoho nenájdem. Mňa už nikto nebude chcieť.’” Napokon som sa zmierila sama so sebou a prišiel nový nádherný vzťah. So svadbou si dávam trošku načas, ale rozhodne sa jej v budúcnosti nebránim. Nezavrhujem inštitúciu manželstva. Mnoho párov tvrdí, že je to len papier. Pre mňa osobne je to niečo viac, je to záväzok, prejav vzájomnej úcty a lásky. Čo je zlé na tom, byť oficiálne rodina?”

Tereza si myslí, že inštitúcia manželstva je v našich končinách precenená a skostnatená, ale v budúcnosti by sa chcela znovu vydať podľa vlastných predstáv: „Ja budem tá, čo požiada o ruku – teda prst, a ak by to môj potenciálny muž prijal, mali by sme spolu anti-svadbu. Bol by to taký happening, kde by sme sa vo všetkej úcte a láske spolu nevzali, za účasti našich rodín a priateľov a prijali by sme spolu úplne nové priezvisko, nech nepodporujeme patronýmiu.”

Do roka a do dňa

Jana, ktorá už druhú svadbu absolvovala, to vidí pozitívne: „Manželstvo je podľa mňa super inštitúcia. So správnym partnerom určite. A tým správnym nemyslím nikoho dokonalého, ale niekoho, kto má chuť hľadať harmóniu a hlbokú lásku, aj keď vyprchá zaľúbenie.”

Klišé o liečivom čase sa zdá platné aj pre prípad rozvodov. Potvrdzuje to aj Pavlínina skúsenosť: „Prešiel rok, kým som mala pocit, že som sa po prvý raz naozaj nadýchla. Presne si pamätám ten deň. A trvalo ďalší rok, kým to už nebola len výnimočná situácia a začala som sa cítiť normálne, tak akurát. Pochybnosti o tom, prečo sa to stalo, ako a čo som kedy mala urobiť inak, som samozrejme riešila, ale vždy som dospela k rovnakému výsledku, ktorý sa mi potvrdzoval. Okrem iného aj tým, že dnes sa cítim oveľa spokojnejšie ako v nefunkčnom vzťahu. A dokonca mám pocit, že som dosiaľ najviac sama sebou. Po prvý raz mám čas a priestor učiť sa brať ohľad na vlastné pocity a potreby. A užívam si to.“

*vymyslené meno reálnej osoby

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *