Superžena

napísala ALEXANDRA JUST ilustrovala ZUZANA BARTOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. júna 2020.

Veľmi často sa mi stáva, že zabúdam na čas pre seba. A keď ho aj mám, chvíľu mi trvá, kým sa uvoľním a začnem sa sústrediť na to, čo práve robím, pretože niekde vo mne sa ozve hlas, ktorý mi šepká, čo zo svojich rodinno-domácich povinností by som mala ešte urobiť alebo dokončiť. Rozprávala som sa o tom so svojou mamou práve v tej vzácnej chvíli, keď som sa mohla oddať ničnerobeniu. Pili sme jemne alkoholický bublinkový nápoj, všeličo rozoberali a popritom zaháňali vnútorný stres. V tom čase mi korona vzala možnosť tráviť aspoň nejaké chvíle osamote a doliehal na mňa ubíjajúci stereotyp. Cítila som veľkú potrebu si s manželom viac rozdeliť rodičovské, upratovacie, variace a nakupujúce úlohy, získať priestor viac pracovať, ale aj oddychovať.

V ideálnom prípade by som si to vedela obstarať všetko naraz. Bola by som nezávislá od kohokoľvek, vedela zaplatiť účty a bežný život, starala sa o dieťa, bola mu vzorom, mala úspech v (pre spoločnosť zmysluplnej) práci, manažovala starostlivosť o domácnosť, venovala sa svojmu telu, dobre a zdravo varila, udržiavala vzťahy s rodinou a priateľmi. Plus pes, mačka aj naša korytnačka. Žiadne hádky ani imaginárne zoznamy toho, kto sa u nás o čo stará a či je to rozdelenie fér. Súťaž, kto má nárok na koľko času pre seba a svoje koníčky, by sme konečne vzdali.

Čoraz viac túžim po väčšej slobode. Som z manželstva unavená, cítim sa odradená nekonečným dohadovaním, ústupkami a očakávaniami, tým večným kolobehom. A tak na seba kladiem väčšie nároky, prestávam očakávať (spoluprácu) a narážam na vlastné energetické dno, na hory predstáv a očakávaní samej od seba. A to som na úplnom začiatku toho nekonečného pestovania samostatnosti. 

Vôňa slobody

Keď vidím ženu, ktorá funguje samostatne, spolieha sa iba sama na seba a ide jej to, túžim tak žiť tiež. Je vysoko pravdepodobné, že moja predstava o single ženách, ktoré rozhodujú samy za seba a riadia si svoj život, je dosť idealizovaná. Je mi jasné, že slobodné matky sú extrémne zraniteľná skupina a nechcela by som tento stav zľahčovať. Veľmi ma ale zaujíma, čo partnerstvo žene ponúka a čo berie. A tiež aj to, ako to súvisí s nastaveniami tejto patriarchálnej spoločnosti. Túžim vedieť, ako ich môžem efektívne meniť – čo môžem ja, nespokojná, ale zotrvávajúca v manželstve, urobiť, aby som žila viac to, čomu v teórii tak veľmi verím, a odovzdávala tak svoju skúsenosť ďalej? Je to práve život bez muža? 

V mysli sa pri tejto téme často vraciam k výbornej knihe od americkej spisovateľky Kate Bolickovej s názvom Jej vlastný život. Venuje sa v nej fenoménu starých dievok a životu bez manželského zväzku. Ženy, o ktorých píše, sa nevydali, alebo sa vydali, ale nemali deti, alebo ak ich mali, neboli ochotné sa vtesnať do formičky plánov a očakávaní manžela. Sleduje udalosti vo svojom živote práve cez optiku tejto mimomanželskej slobody. Premýšľam, či je tým kľúčom k takejto voňavej slobode práve single život. Alebo je to aj vôľa meniť svojou skúsenosťou manželské spolužitie a vytláčať z neho všetky tie známe mužské a ženské roly a ak vychovávať deti, tak so vzorom vzájomného rešpektu a lásky, ktorá svojimi očakávaniami nedusí? 

To už nie je také voňajúce… Aspoň pre mňa. Často totiž v tejto misii na plnej čiare zlyhávam. Nedarí sa mi v manželstve žiť slobodne. Ak na to máte niekto návod, sem s ním. Zatiaľ si aspoň pripomínam aj jeden citát Bolickovej, ktorý sa objavuje v záverečnej kapitole:

„Ak ste slobodná, či už nikdy nevydatá, rozvedená, alebo ovdovená, môžete si slová stará dievka nosiť so sebou ako talizman, pripomienku toho, že ste vo veľmi dobrej spoločnosti že ste súčasťou dlhej a vznešenej tradície žien v minulosti a súčasnosti, ktoré žijú podľa seba.“ 

Mama-superhrdinka

Moja mama chcela byť schopná robiť všetko samostatne aj v manželstve. Myslela si, že žiadať o pomoc v režírovaní rodinného a pracovného života by bolo prejavom slabosti. Tak si pribrala viac a dávala tým najavo, že je to tak v poriadku. Išlo jej to, až kým jej telo nezačalo zlyhávať a dávať rôzne signály, že má ubrať. 

Prešli roky. Celá plejáda drám a rôznych situácií. A potom sa od môjho otca odsťahovala. Nejdem tu teraz robiť rozbor rozvodu svojich rodičov, lebo to je námet na novelu. Ale túto podmnožinu maminho života sa snažím v sebe uchopiť a spracovať. Uvažujem teda aj o tomto druhu (vynúteného a tichého) superhrdinstva a silnej túžby po nezávislosti a samostatnosti. 

Generácia našich mám sa stretávala s inými, viac rodovo stereotypnými očakávaniami a tá moja z nich určite výrazne vybočovala, veľmi tvrdo pracovala na svojej kariére. Napriek tomu, že môj otec bol (a aj je) v mnohých domácich prácach činný, ich predstavy o tom, ako by mali spolupracovať, neladili, a tak sa skrátka v mnohom musela spoliehať na seba. Dnes je mama vo vzťahu, no určite slobodnejšia. Je to zrejme aj preto, že nemá malé deti a inak trávi voľný čas, ale som si istá, že sa jej ľahšie dýcha aj vďaka empatickejšej komunikácii a menej stereotypným očakávaniam zo strany partnera. 

Často počúvam, že ženy si radšej veľa zariadia samy, lebo to bude lepšie, rýchlejšie a bude okolo toho menej rečí a vysvetľovania. Tiež to tak veľakrát robím a nie je to len perfekcionizmom alebo fixnými ideami určujúcimi, čo má ako fungovať. Nebaví ma stále sa dožadovať pomoci. Ďakovať, keď nemusím jedenkrát z desiatich povysávať ja. Neuveriteľne ma to odrádza od ďalších pokusov o partnerskú spoluprácu.

Byť na to sama

Prišla nás navštíviť mamina priateľka. Energická, úspešná žena, matka troch dcér, rozvedená, slobodná, samostatná. Tento závan slobody mi neuveriteľne imponuje. Hneď som si predstavovala samu seba v jej situácii. Ja o dvadsaťpäť rokov. Či budem tou ženou, ktorá sa spolieha iba sama na seba a jej život stojí na základoch, po ktorých v manželstve tak veľmi túžila, a bez neho to sama zvláda so vztýčenou hlavou, hoci aj za cenu tvrdého boja o prežitie v mužskom svete. 

Teraz si to neviem predstaviť tak jednoznačne, som zmätená – nie som sama, ale často sa tak cítim. Akoby som v tých predstavách uviazla a neviem, či ich zvládnem pretvoriť do reality. Túžim síce po slobode, no každý deň ma zomiela strach, že by som si ju nedokázala udržať a zlyhala by som, nedokázala sa postarať o seba a dieťa tak, ako chcem. Neverím si. A tak sama seba vystavujem (zatiaľ) nekončiacej jazde na kolotoči manželky, ktorú kruh každodenných (očakávaných) úkonov zvnútra drtí. V ideálnom prípade by som mala z toho kolotoča jednoducho vystúpiť, začať ho poháňať sama a načerpať niekde extra dávku trpezlivosti a sebadôvery.

Nič ale nie je čiernobiele. Napriek tomu, že v sebe cítim tento rozpor a veľmi hlasné volanie po samostatnosti, je tu aj druhá stránka veci.

Jessa Crispin, autorka útleho manifestu feminizmu s kontroverzným názvom Prečo nie som feministka, píše: „…dnes je láska nestabilná ako pracovný trh a je rovnako súťaživá a ponižujúca. Takže je dôležité mať plán B. Ale prečo je naším plánom B zvládať všetko osamote? Musieť si sama zarobiť, vytvoriť si domov, porodiť a vychovávať deti, variť, vytvoriť si a udržať štýl a vkus, rozhodnúť sa, ako tráviť voľný čas a tak ďalej, až kým neumrieme? 

Dnes sa nezávislosť velebí ako feministická cnosť. Schopnosť obstáť sama bez rodiny alebo mužov. Kým bude feminizmus infikovaný protestantským ekonomickým deterministickým myslením (predstavou, že vaše postavenie v živote určujú vaše cnosti či to, čo si zaslúžite), budeme naďalej mrhať čas a energiu na rozbíjanie spoločenských štruktúr namiesto toho, aby sme vytvárali nové, empatickejšie. 

Feminizmus niekde spravil chybu, ak ženy majú na výber len z týchto dvoch možností: buď necháte muža, aby sa postaral o finančnú a vonkajšiu situáciu, kým trávite čas s deťmi a nakupujete predražené bio čučoriedky, alebo budete pracovať do smrti, aby ste si kúpili v podstate nepotrebné veci, a budete bojovať o každý centimeter štvorcový, na ktorom existujete. Buď sa vám to nakoniec vyplatí, alebo nie.“ 

Tak ako to je? Je naša túžba po samostatnosti, slobode a nezávislosti od mužov (či manželstva) to, čo nás (a ďalšie generácie) oslobodí od otravných stereotypov, alebo sa posúvame vpred práve tým, že sa učíme žiť bez týchto zažitých foriem vo zväzku, ktorému dávame novú podobu?

editovala SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.