Rozchodové mizérie

napísala NATAŠA JURÁČKOVÁ ilustrovala MIROSLAVA DEMETEROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 16. apríla 2020.

Mám 31 rokov a som znova single. Tretinu života som prežila s jedným mužom. Donedávna som si myslela, že to bude navždy. Po mojich článkoch o šikane a o vzťahu k svojim reprodukčným orgánom bude tento zatiaľ najťažší. Tento článok bude o mojom rozchode.

Neviem, kedy sa to začalo. Ten malý, tichý hlodavý hlások, ktorý mi hovoril, že takto to nie je v poriadku. Že toto nie je to ono, o ktorom všetci hovoria.

Priznám sa, som overthinker, neviem, či na to existuje slovo v slovenskom jazyku, jednoducho o všetkom premýšľam až príliš. Každú dôležitú aj menej dôležitú udalosť premieľam v hlave dookola. Pochybnosti o vzťahu prichádzali a odchádzali v pravidelných intervaloch. Kým zo začiatku som mala pochybnosti o tom, či on ľúbi mňa, na konci som riešila opačný problém. 

Žijeme v dobe instagramovej, máme pocit, že vidíme ostatným nielen do kuchyne, ale aj do vzťahov. Je mi jasné, že na sociálne siete dávame len tie šťastné momenty, že všetci hráme so svetom hru, ako veľmi spokojne vieme vyzerať, hoci sa nám v hlave odohrávajú úplne iné scenáre. Napriek tomu som sa neustále porovnávala. So všetkými, ktorí pôsobili šťastnejšie, mali romantickejšie polovičky, viac spoločných zážitkov a super fotky k tomu. A niekedy to bola závisť, že všetci sú niekde a my sa ani nevieme dohodnúť na jednej dovolenkovej destinácii, a tak v 9 z 10 prípadov zostaneme doma. 

Ak mám takto s odstupom pomenovať, čo bol najväčší problém, hlasujem za komunikáciu. Tá u nás viazla úplne. Môj bývalý partner nevedel komunikovať a celkovo zdieľať emócie (pozitívne či negatívne). A ja som si na to zvykla a prispôsobila sa. Lebo spočiatku som bola zamilovaná až po uši a potom som si hovorila, že je to úplne v poriadku, že to zvládneme – a že vlastne nemáme žiadne problémy. A keď aj nastanú, budeme sa o nich vedieť porozprávať. Prd. Makový. Nikdy som však tú nekomunikáciu neriešila. Povedala som si na situáciu svoj názor, dostala vyhýbavú alebo žiadnu odpoveď a overthinkovala. Teda fabulovala si v hlave možnosti, prečo sa niečo stalo, čo tým myslel, či niečo robí naschvál alebo nie. Nahnevala sa, poplakala si, odpustila a šla ďalej. Jednoducho vždy keď som ho s niečím konfrontovala, odpoveď bola neviem. Aj ja teraz vidím, že je to šialené, ale tak strašne som o neho nechcela prísť, že som to vždy nejako prežula. O odbornej pomoci som neuvažovala vôbec, veď som si všetko vždy vedela vyriešiť sama v hlave.                  

Prešli sme si všeličím. Nehovorím, že sme krízové situácie nezvládli a že som pochybnosti mala celých desať rokov. Len mám spätne pocit, že sme to prežili – znie to hrozne – náhodou. Lebo tam bola láska. A pre ňu vieme onakvejšie kúsky stvárať. A keď začala láska odchádzať, nastalo vyjednávanie. Vnútorné monológy. Len vymýšľaš, porovnávaš sa, dobre ti je. Lepšieho nenájdeš. Čo so psami, nemáš na to žiť sama. Predsa nechceš žiť v podnájme s cudzími ľuďmi. Sama nájom nedáš ani hypotéku… dookola. Alebo naopak prišli tie opačné. Ľúbi ma ešte? Som stále pre neho atraktívna? Prečo mi celý deň neodpísal na správu? Je nahnevaný na mňa, alebo sa ma to vôbec netýka? Potom sa to vždy na chvíľu upokojilo, veď ani tá láska úplne neodišla, nevie to, keď ste s niekým tak dlho. A potom sa to opäť vrátilo. Vnútorné monológy. Možno tu niekde začala odchádzať zamilovanosť a nastala realita. Stále som však bola presvedčená, že ho ľúbim a že je to navždy a pochybnosti sú normálnou súčasťou dlhoročného vzťahu. 

Občas som mala také stavy, že som bývalému priateľovi kontrolovala mobil, či ma s niekým nepodvádza. Nie preto, že by som mala podozrenie. Ale aby som konečne mala definitívny dôvod sa s ním rozísť. Viem, znie to ako totálne psycho, ale sama sebe som nerozumela. Nevedela som, či sú pochybnosti o vzťahu reálne, alebo len neviem čo od dobroty. A vždy keď som si predstavila, že ostanem sama, totálne ma to položilo. 

Asi tak pred tromi rokmi som túto tému otvorila. Zverila som sa mu, že už nie som šťastná ako na začiatku. Odpoveď bola čo čakáš po toľkých rokoch? No hej, čo. Namiesto toho, aby ma táto odpoveď nakopla k akcii, len ma utvrdila v tom, že je okej takto premýšľať a občas pochybovať. Asi sa to deje aj jemu. Tak to ešte chvíľu nechám tak. 

Pochybnosti utíšili pekné chvíle. Aj sme vedeli tráviť spolu čas, čo na tom, že sme sa vlastne až tak veľmi nerozprávali. Často som mu vyčítala, že si nič nepamätá, že nevie, kto sú moji priatelia, že túto príhodu som mu už predsa hovorila. A bolo to aj tak, že si nepamätal, ale teraz si musím priznať, že veľa vecí som už ani nehovorila, načo. Spájali nás psy, starostlivosť o ne, to vie celkom vyplniť dni. Že sme večery trávili každý vo svojom svete? Ja v knihách a on, úprimne, ani neviem kde. Boli sme spolu a vlastne ani neboli. Obaja sme urobili veľa chýb, ubližovali si navzájom, osočovali sa a hádali, ale aj sa mali radi, podporovali sa a boli sme šťastní. Až sme jedného dňa neboli. A je vlastne úplne jedno, čo bolo povestným posledným klincom do rakvy, pretože keď odíde láska, je to jedno. Všetko pekné aj škaredé, všetky dokonalé zážitky aj nezmyselné hádky. Bez lásky sa nedá budovať nič. Len si to treba priznať. Ale prečo to pre mňa bolo také ťažké? 

Ako človek, ktorý zažil šikanu, mám neustály strach z toho, že ma niekto prestane mať rád. A tak si tých, ktorí ma radi majú, držím pri sebe a som schopná odpustiť a prehltnúť čokoľvek. Čokoľvek kvôli akejkoľvek pozornosti. Prečo by som teda mala opustiť človeka, ktorý ma má rád napriek mnohým mojim zlým vlastnostiam? Čo ak už nikoho takého tolerantného nenájdem? Trpím tým nielen v partnerskom vzťahu, ale aj v ostatných. Keď mi niekto dlhšie neodpisuje alebo odpovie podráždene, chytá ma panika. Spochybňujem sa v pracovnom aj osobnom živote. Sú dni, keď sa viem úprimne zasmiať na svoj účet, a potom sú tu tie, keď je ten smiech cez slzy. Učím sa s tým pracovať. Je to lepšie ako v minulosti a verím v progres. Tak ako si viem priznať chybu, priznám si aj úspech a viem byť na seba hrdá.

Posledné mesiace vzťahu boli absolútne peklo. Riešili sme úplne surreálnu krízu, z môjho partnera sa stal permanentne nasratý človek, ktorý ma od seba odháňal, a ja som sa zo všetkých síl snažila udržať šťastný a harmonický vzťah. Jeho najhoršie dni som pokorne ignorovala a robila všetko pre to, aby bol pokoj. Všetko som tutlala v sebe a často zaspávala plačúc do vankúša a v kŕči. To, že som si zvykla nekomunikovať vo vzťahu, sa pretavilo aj mimo neho. Občas som kamoškám niečo naznačila, ale s nikým som sa o tom  nedokázala rozprávať naozaj. Až som dospela do bodu, keď som bola od všetkej tej snahy na pokraji vyčerpania. Naozaj šťastná a uvoľnená som sa cítila všade inde, len nie doma. Trojdňová služobka a cez víkend? Absolútne vykúpenie. 

V jedno ráno, napäté ako mnoho iných, som sa pred partnerom zložila a dala mu ultimátum. Jeho reakcia bola pozitívna, konečne chcel aktuálny problém reálne riešiť. Novým problémom však bolo to, že mi vôbec neodľahlo, že namiesto radosti som cítila strach. A vtedy mi to došlo. Že už je naozaj koniec a ja nechcem pokračovať. Že som vo vzťahu nešťastná a nenaplnená a nie sama sebou. Že si zaslúžim viac. Aj on. Sú to len moje dohady, ale podľa mňa sme obaja dospeli do bodu, keď naše spolužitie bolo viac zvykom ako plnohodnotným vzťahom. Pár dní som to v sebe ešte spracovávala, ale potom prišiel ten deň. Vysloviť tie slová bola tá najťažšia vec na svete, myslela som si, že sa od stresu, strachu aj bolesti povraciam. Stále ho mám rada a ubližovať mu je príšerné a bolestivé, ale nedalo sa tomu dlhšie vyhýbať. Aj tento článok som začala písať viackrát a potom ho vymazala. Uvedomujem si, že keď si ho prečíta, môže mu ublížiť. Ale niekedy je sharing caring a v tomto prípade sa starám o svoje duševné zdravie. Verím, že to raz medzi nami bude menej napäté ako teraz. Stále máme spoločné psy, ktoré mu pomáham venčiť, a neskôr dúfam v striedavú starostlivosť, čiže ešte pár rokov sa budeme pravidelne stretávať. Veľa vecí som si uvedomila až spätne, zostalo mi pár rán, ale som vďačná za všetky pekné roky, ktoré sme spolu prežili. 

Oplakala som to, nehovorím, že nie. Ale odvtedy som ani na jednu milisekundu nezapochybovala. A začala som rozprávať. Odkedy som prvej kamoške priznala, že sa idem rozísť, rozprávam a zdieľam a je to neskutočne oslobodzujúce nedržať všetko v sebe. Sama som zvedavá, ako to budem vedieť aplikovať v ďalšom vzťahu, respektíve v živote celkovo.  

O rozchode som rozprávala celkom otvorene, nie že by som to hneď všetkým vešala na nos, ale ani som sa tým netajila. Mnohí boli prekvapení, veď sme na sociálnych sieťach pôsobili ako šťastný pár. Irónia, však? Problematickým bolo pre mňa vysvetlenie dôvodu, niektorým ľuďom akoby nestačilo, že som proste už vo vzťahu nebola šťastná. Neviem, či čakali nejaký šťavnatejší dôvod, alebo im to znelo povrchne. Drvivá väčšina mojich najbližších to však vôbec neriešila, prijala to ako fakt a boli mi veľkou oporou. A tí úplne najbližší to možno aj dávno tušili. 

Single život je pekelne náročný, najmä pre mňa, ktorá som si desať rokov žila vo viac-menej pokojnej kukličke. Obávam sa samoty. Kúpila som byt, ktorý pomaličky prerábam. Som v dočasnej opatere u mamy a občas ma premôže panika, či viem byť sama, sama so sebou, sama na dospelácky život. Od rozchodu som toho stihla veľa. Jedno veľmi príjemné rande, stráviť pár chvíľ na Tindri a hneď ho aj vymazať, prehodnotiť, na čo míňam peniaze a nemusím, utužiť si kamarátstva, na ktoré som v poslednom čase možno trochu srala, aspoň ako-tak si upratať v hlave. To posledné je najdôležitejšie, mať sa rada, vedieť, čo chcem, a trvať na tom. Bez strachu, že ak budem sama sebou, niekto ma prestane mať rád. Veriť si, že už nikdy nebudem potláčať svoje pocity a potreby, len aby dobre bolo. Veriť si. A povedať nahlas, že ma niečo trápi alebo že sa mi niečo páči. Samozrejme, aj počúvať druhú stranu. Znie to strašne odhodlane a motivačne, ale popravde som na úplnom začiatku cesty.  

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Jedna myšlienka na “Rozchodové mizérie

  1. Osobne si myslím, že strach zo samoty, obavy o finančnú budúcnosť alebo nostalgia by nemali byť hnacím motorom zotrvania vo vzťahu – nevzťahu. Na začiatku to bolí, ale potom sa konečne človeku uľaví. Znovu sa môže nadýchnuť, akoby opadli okovy a časom to pochopí aj ten, ktorý s rozchodom nesúhlasil alebo si myslel, že nie je potrebný. Je to klišé, ale chce to čas.
    P. S. : aj ja som overthinker…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *