napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 2. novembra 2017.
Občas váham pred rozhodnutím, s neistotou si premeriavam budúcnosť. Tak trochu dúfam, že z nej príde nejaký signál, uistenie, že bude dobre. Aj kedysi, keď som odišla zo školy, trápila sa hrubými lýtkami či tak celkovo, čo si o mne myslia ostatní, bolo by mi ľahšie na duši, vedieť, čo viem dnes. Viac by som si všímala veci, na ktorých naozaj záleží. Najradšej by som to dievča objala a povedala jej, nech sa, preboha, toľko zbytočne netrápi. Tieto poznania však neprichádzajú samy od seba. A bez tých trápení (skutočných či DIY) by som sa nenaučila prekonať strach, pochybnosť, predsudok. Neuverila by som, že nakoniec áno, všetko bude v poriadku. Prežijem, odstrihnem dready, začnem nosiť sukne, naučím sa zvládať paniku s liekmi aj bez nich, nájdem si svojich ľudí.
Niekedy stačí málo, pár rokov, posun do inej dekády a perspektívy. Niektoré veci sa však nedajú urýchliť ani preskočiť. Neistotu a pochybnosti ale môže rozptýliť vedomie, že niekto prežíval čosi podobné a nepoložilo ho to. Láskavé uistenie, správa z druhého brehu, že to zvládneme. Prinášame teda malé mentálne cvičenie – pýtali sme sa rôznych žien na ponaučenia, ktoré im prinieslo uplynulých desať rokov. Odkazy ženám, ktorými boli pred desiatimi rokmi, môžu čosi povedať aj nám, dospievajúcim, dozrievajúcim, pred okrúhlymi výročiami či tesne po nich.
—
Drahá moja o desať rokov mladšia ja. Skončila si prednedávnom vysokú a máš ešte relatívne málo záväzkov a môžeš si robiť, čo chceš. A presne to by si mala robiť. Čo chceš. Čokoľvek si vymyslíš. Len tak, lebo ti to bude pripadať zaujímavé, choď a urob to. Nečakaj na povolenie od okolia a od sveta, nečakaj, že ťa niekto nakopne, musíš sa nakopnúť sama. Máš v pláne rodinu (podarí sa, blahoželám!), pri dvoch deťoch je niekedy komplikované odísť aj na kávu s kamarátkou, nieto na opačný koniec sveta zachraňovať čerstvo vyliahnuté korytnačky.
Katka, 35
—
Úprimne? Nezmenila by som nič, všetko prežité v uplynulom desaťročí ma priviedlo sem, k momentu, že takto sa mi páči byť.
Návrat v čase by som zrejme využila na to, aby som skrátila čas strávený s toxickými ľuďmi. Odísť/nechať odísť nie je pohodlné, stereotyp má svoje čaro, ale rovnováha je najviac, i keď sa k nej dopracuješ náročnejšie.
Zato tráv dosť času so svojou rodinou a budujte si spoločné zážitky a rituály (na inšpiráciu si odsledujte veselé početné južanské rodiny na plážach), ku ktorým sa budete po rokoch vracať, nielen povinné rodinné jazdy. Neber svoju rodinu ako niečo samozrejmé. Buď tu pre nich, ako oni boli doteraz pre teba.
V každom prípade sa postaraj o svoju mentálnu a fyzickú pohodu predtým, ako sa budeš chcieť starať o pohodu tých druhých. Spánok pred polnocou je blahodarnejší ako po nej.
Oveľa menej sa zaoberaj neúspechmi, neprehrávaj si zlyhania a myšlienky, čo mohlo byť inak. Ber náročné situácie ako tréning, aby si ako Super Mario s Yoshim postúpila do vyššieho levelu a mohla čeliť ďalším. Nestresuj sa, buď sa podarí, čo chceš, alebo sa naučíš, že takto nie. Každopádne win-win situácia. Pri rozhodovaní ber do úvahy svoje racio tak ako emócie.
To, aký bude zajtrajší deň, závisí od teba. Opakuj si to najmä vtedy, keď sa stretávaš s podceňovaním, väčšími či drobnými klamstvami a urážkami. Neber si ich osobne.
Žofia, 32
—
Nevadí, že ťa pohltila láska k práve narodenému dieťaťu, a tiež nevadí, že rovnako silno miluješ svojho muža. Robíš to nádherne a úprimne a uži si to. Toto sú napokon situácie, ktoré ti idú celkom dobre, nie? Odovzdať sa deťom, chlapom, alebo vzťahom. Je to prirodzené ako – prepáčte mi romantické prirovnanie – krása dákeho karmínovočerveného kvetu.
A práve keď sa toto všetko deje, v pohltení citov k mužovi a dieťaťu, by som svojmu o desať rokov mladšiemu ja odkázala, že aj najkarmínovejší kvet potrebuje korene sebalásky a sebapoznania. Že svojmu okoliu môže dať akurát toľko lásky, ako cíti sama k sebe. A že teda – akokoľvek banálne sa to zdá byť – choď a makaj na tom. Teraz.
PS: Moje o desať rokov mladšie ja by sa vehementne ohradilo, že veď jasné, sa vie, poznám, mám sa rada, všetko je v pohode. Takže, zrejme je to tak, ako má byť, a lekcie idú v presnom poradí.
Amanda, 45
—
Najzásadnejšia vec, ktorú by som odkázala svojmu o desať rokov mladšiemu, tínedžerskému ja, by bolo počkaj, a to hlavne čo sa týka legálnych aj nelegálnych návykových látok. Ak už máš experimentovať, tak to rob aspoň po dvadsiatom roku života, keď bude tvoj mozog na to v rámci možností pripravený.
A celkovo neponáhľaj sa a buď trpezlivá v každej sfére života. Trpezlivá a precízna práca na vzťahoch a v práci sa zúročí. Takže, drahá moja, pomaly ďalej zájdeš. Vždy sa pokús uvažovať nad vecami a činmi v širších súvislostiach. Udržuj priateľstvá, tie, ktoré sa nezanedbajú, majú potenciál byť pevné navždy. Tvoj pocit, že nezáleží na názore ostatných na teba, je správny, nemusíš o tom pochybovať. A rob si zo seba srandu, sem-tam je to zdravé.
Perspektíva sa u mňa až tak zásadne nezmenila. Skôr sa zmenil prístup. Dnes už viem, že všetko nemusí a nemôže byť hneď a nebojujem s tým. Som trpezlivejšia a pokojnejšia. Naučila som sa byť sama so sebou a sebou.
Laura, 28
—
Keby sa ma pred desiatimi rokmi niekto spýtal, čo chcem od zvyšku svojho života alebo aspoň od najbližších zopár rokov, tak by som povedala, že ani len netuším. Od vysokej školy som síce chcela pracovať v PR agentúre, kde som sa nakoniec aj zamestnala, a robiť hudbu, ale to bolo asi tak všetko. Bola som ten typ, ktorý sa v živote veľmi neponáhľa. Jednoducho to nešlo, aj keď som vždy cítila, že ma iní predbiehajú, čo ma neskutočne štvalo. Skôr som sa správala podľa toho, ako to iní odo mňa očakávali a nebola tak úplne sama sebou.
Taký je môj veľmi skrátka povedaný spätný pohľad na 27-ročnú manažérku, ktorá navonok pôsobila veľmi sebavedome a tvrdo. Za posledných desať rokov som sa však toho od seba samej veľmi veľa naučila. Som vďačná, že som bola práve taká, aká som bola. Pozorovateľka, ktorá málokedy povedala nahlas svoj názor pred ostatnými. Možno práve vďaka tomu, že som sa vnímala, načúvala si a viedla bohatý vnútorný život, som taká, aká som, a tam, kde som. Na svojej minulosti by som tým pádom vôbec nič nemenila. Lebo práve tá práca, tí ľudia, ktorých som stretla, a všetky tie okolnosti ponúkli mojej nepriebojnej ja stať sa tou, ktorou som teraz. Možno si toto isté poviem o ďalších desať rokov, ale bodaj by. Znamenalo by to, že som neostala stáť.
Barbora, 37
—
Pred desiatimi rokmi som bola čerstvo rozvedená, neistá a dokonale zneistená po 20-ročnom partnerskom vzťahu, kde sa všetko, dobré i zlé, delilo na dvoch. Zrazu nebolo s kým sa podeliť nielen o to pozitívne, ale hlavne rozložiť starosti a problémy na plecia dvoch ľudí, ktorí vytvorili päťčlennú rodinu.
Najradšej by som zaliezla do skafandra vlastného vesmíru a hibernovala. Zdalo sa mi nepredstaviteľné, že všetko zvládnem sama, a zároveň som vedela, že musím, pretože život pokračuje ďalej. Ale mala som jednu veľkú devízu: pocit slobody, pocit sily, pocit vlastnej zodpovednosti za vlastné rozhodnutia a kroky, a to ma akosi vedelo naštartovať. Je pravda, že ma to stálo veľa síl a doviedlo ma to na pokraj zrútenia. Ale teraz, po desiatich rokoch, viem, že všetko sa zráta, dobré aj zlé, všetko prinesie nejakú „úrodu“, nejaké skladanie účtov za kroky, ktoré som spravila – alebo nespravila.
Mám skvelé dospelé deti, ktoré stoja na vlastných nohách a netápu stratené v živote. Žijem s partnerom, s ktorým si vieme dať toľko osobnej a vnútornej slobody, že sa netrápime a neubližujeme si. Našla som si prácu, ktorá ma napĺňa a baví a má pre mňa význam. Naďalej robím chyby a niektoré moje vlastnosti nie sú ideálne, zároveň však cítim, že aj to je súčasťou pevného základu, na ktorom teraz stojím.
Miriam, 53
—
Môjmu o desať rokov mladšiemu ja by som povedala, nech trochu zrelaxuje to svoje neurotické ja. Nech neberie všetko tak smrteľne vážne – od deadlinov cez škriepky s kamoškami po budúce vzťahy s mužmi. Že tie najlepšie veci aj tak vopred nenaplánuje, ale samotné plánovanie nie je zlé. No spoliehať sa môže stopercentne vždy iba na seba. A na rodičov. Áno, tie dve „otravy“, s ktorými bude ešte dlho bývať. Asi jej treba povedať, že stretne veľa zaujímavých ľudí, ktorí jej spríjemnia i skomplikujú život. Že to určite nebude nuda. A že vnímanie ubiehania času s pribúdajúcim vekom naozaj akceleruje. Že je super, že bude tolerantná a trpezlivá, ale nech si viac všíma, či to vo výsledku nie je na úkor jej dobra. A nech číta beletriu, kým môže, lebo o chvíľu už nebude čas na nič iné ako odborné tituly. A že obe dobre vieme, že nebudeme bohaté, ale že naozaj budeme vzdelané a že bude zaujímavé s tým chcieť žiť a prežiť. Už s barbinami sme sa ako malé hrali na hraničné životné situácie – chudoba, pofidérne džoby, prírodné katastrofy, vzťahové katastrofy – a toto všetko si vyskúšame samy. Ale… budeme ryšavé! A občas naozaj šťastné. A – tá nemčina sa nám naozaj zíde, vertraue mir.
Miroslava, 26
—
Za posledných desať rokov sa mi veľmi zmenil život – vydala som sa a narodili sa mi dve deti. A to vie teda poriadne pomeniť v živote priority a hodnoty. Asi by som ale svojmu pätnásťročnému ja neodkázala nič. Každá skúsenosť je v mojom živote primeraná svojmu času. Naučila som sa, že oveľa dôležitejšie je dávať ako dostávať. Aj to, že je lepšie neočakávať a radšej sa nechať prekvapiť. Na každej negatívnej skúsenosti sa dá nájsť niečo dobré a hodnotné a že sa mi s týmto prístupom žije ľahšie.
Petra, 25
—
Svojmu o desať rokov mladšiemu ja by som asi povedala, že akokoľvek je to pre neho nepredstaviteľné, naozaj sa z neho stane štyridsiatnička, ktorá bude vyzerať ako štyridsiatnička. Dievča (v 33 som sama seba vnímala stále ako mladú), ktoré bolo vždy všade najmladšie a väčšinou aj najmenšie, normálne „stetovatie“ (čítať mäkko ako slovo teta), na brucho, zadok a stehná sa nalepia kilá, ktoré už nepôjdu nikam preč, tvár a kolená (!!!) povolia silou gravitácie a objavia sa vrásky (vyrážky zostanú).
A že keď sa budem hrkať ráno v MHD a pozerať do odrazu skla na tú pani, čo tam sedí, bude mi tak pol sekundy trvať, kým pochopím, že tá pani som ja. A fakt čudné mi bude pripadať, že tí plešatejúci, tučnejúci a šedivejúci tridsiatnici-muži sú mladší odo mňa!
Svojmu mladšiemu ja by som tiež povedala, že sa nemusí báť – skončí síce párkrát v nemocnici, ale v prípade jeho diagnózy bude platiť, že čas vylieči aj autoimunitnú chorobu.
Tiež by som mu povedala, že sa nemusí trápiť, všetky pokusy otehotnieť síce zlyhajú, ale zistí, že bezdetnosť nie je žiadna tragédia.
A nakoniec by som svojmu o desať rokov mladšiemu ja poradila, aby si kúpilo čítačku kníh, hneď ako sa objaví na trhu, aby si našlo dobrú trénerku pilatesu, s ktorou bude veselo, pretože to fakt pomáha, a aby nezanedbávalo preventívne prehliadky u zubára.
Helga, 43
—
Odkaz pre moje ja mladšie o desať rokov?! Teš sa na to, čo príde… a dávaj dobrý pozor! Keď sa obzriem späť, musím priznať, že väčšina zásadných vecí v mojom živote sa mi „jednoducho stala“. Správni ľudia, miesto, načasovanie a ten okamih zahŕňal náhodou aj mňa. Nechala som sa unášať… pozitívny šok rozostril vnímanie ako po prvom pohári prosecca a ja som si často nevšimla, aké možnosti sa mi v skutočnosti ponúkajú. Niektoré z nich som pustila až príliš skoro. Dnes by som sa tieto „šance“ snažila sledovať pozornejšie, patrilo by sa ich rozobrať viac do hĺbky a narábať s nimi v dlhodobejšom horizonte. Tak DO TOHO v budúcnosti!
Katarína, 35
—
Svojmu o desať rokov mladšiemu ja by som dopriala mať ešte o trošku viac odvahy, nebáť sa nového a úplne naplno sa venovať svojim záľubám – hudbe a tancu. Desať rokov je neuveriteľný čas, ktorý ma mnohému naučil, trochu som dospela. V určitom rozsahu zmizla detskosť a nevinnosť. Naivita však ešte zostala. Nemyslím, že by som niečo zmenila, všetko sa snažím brať ako skúsenosť a poučiť sa či z dobrých, či z horších vecí a som za ne vďačná. Spätne si uvedomujem, aké množstvo vecí som zažila, cez prvú lásku, strednú a vysokú školu, pracovné skúsenosti, rozchody, krátke a intenzívne či hlboké priateľstvá, spoznávanie samej seba. Ďakujem, že ste mi položili tieto otázky. Je krásne sa spätne zamyslieť nad sebou v čase. Už teraz sa teším, keď si tieto otázky položím o desať rokov znovu.
Ivka, 22
—
Milá Jana, máš tri malé deti, pričom dve z toho sú dvojčatá, takže už dobre vieš, že nie na všetky problémy a situácie sa dá vopred pripraviť. Už vieš aj to, že niekedy je úplne márne všetko si dôkladne naplánovať, lebo ak príliš trváš na svojich plánoch a očakávaniach, zarábaš si akurát na sklamanie.
Práve pred rokom si si hľadala prácu po materskej a vybrala si si podľa človeka, s ktorým budeš pracovať. a hoci si to urobila intuitívne, bolo to veľmi správne rozhodnutie. Vyberaj si ľudí, s ktorými budeš pracovať, a nie organizáciu či zamestnávateľa, pre ktorého budeš pracovať, a nikdy to neoľutuješ. Všetko nakoniec totiž vždy skončí pri ľuďoch. Môžeš pracovať pre najospevovanejšieho zamestnávateľa, ale ak si nerozumieš s kolegami, nebudeš šťastná. S tými správnymi ľuďmi však zvládneš aj náročnejšie úlohy a ťažké chvíle a mnohokrát sa pri tom ešte aj zabavíš.
V ďalších rokoch ti zo života naveky odíde dosť veľa dôležitých ľudí. Nedá sa na to pripraviť. Bude to bolestné, ale zrejme nevyhnutné. Smrťou tých ľudí sa zvýraznia spomienky na nich a na všetko, čo ti do života priniesli, takže okrem smútku pocítiš aj obrovskú vďačnosť. Tvoja ségra vravieva, že rodinu ti pridžubú, ale kamarátov si vyberáš. Tebe pridžubali skvelú rodinu a mala si a budeš mať obrovské šťastie na úžasných priateľov. Vďaka nim sa naučíš, aj keď to už vlastne celkom dobre vieš, že vo vzťahoch sa opláca úprimnosť, ale aj citlivosť. Všetci si niečím prechádzame, takže nesúď prirýchlo a snaž sa pochopiť, aj keď skúsenosť je neprenosná. A hlavne, nestrácaj humor – nie je nič lepšie, ako sa aj po tridsiatke (o štyridsiatke nehovoriac) občas cítiť ako v puberte, aj keď vekom ten humor trochu černie.
Ešte ti prezradím jedno celkom základné zistenie, ku ktorému si ešte úplne nedospela – hoci po štyridsiatke mnohokrát aspoň v duchu a čoraz častejšie aj nahlas iným ľuďom povieš majte ma radi, je dôležité, aby si naozaj mala rada samu seba. Aj s kilami navyše, aj so šedinami, vráskami či spôsobmi jednania, ktoré si zdedila po svojej mame, hoci si sa tomu roky bránila. Bez toho sa ďaleko nepohneš. Ver mi.
Jana, 42
—
Svojmu o desať rokov mladšiemu ja by som vedela dať tisícky konkrétnych odkazov. Nebav sa s týmto človekom, neodchádzaj z toho krúžku, toto je úplne zlé rozhodnutie a budeš to ľutovať. Nech to však vyznie najklišoidnejšie na svete, iba vďaka všetkým tým strápneniam sa a sklamaniam som teraz spoko. Lebo ak by som si ich neodžila vtedy, tak by som asi musela nepoučená teraz. A teraz by to bolelo oveľa viac ako v čase bezpečia – rodinného, fyzického aj sociálneho, lebo v tom veku je akosi tolerované robiť hlúposti.
Preto svojmu o desať rokov mladšiemu ja hlavne odkazujem, nech sa hodí do klidu. Mám pocit, že som vtedy tak trochu tlačila na pílu, a čím viac som tlačila, tým viac to nešlo. Chcela som sa niekam zaradiť, byť obľúbená, nájsť svoj osobný štýl, a tak som vystriedala kopu cudzích. Mala som pseudodeep obdobie s Pink Floydom, potom som si šla hip-hopovú kultúru, neobišiel ma ani skate punk a megalomanské Etniesky na nohách. A nikdy to nebolo úplne ono. Aj keď som bola v tom čase skalopevne presvedčená, že som sa našla, spätne sú to len zábavné epizódy života. Až keď som sa svoju osobnosť prestala snažiť pchať do konkrétnej škatule určitej subkultúry, začalo to samé do seba zapadať. A nič viac mu už radšej neodkazujem, aby na mojom mieste náhodou v súčasnosti nesedela úplne iná osobnosť – ja som za tú svoju aktuálne celkom vďačná.
Barbora, 25