O vlasoch a premenách

napísala SIMONA HASLER-KROVINOVÁ ilustrovala ZUZANA ŠEBELOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 27. apríla 2023.

Love is in the hair“ stojí na baneri pripevnenom na plote mojich kaderníčok. Nápis žiari v ružovo-žlto-tyrkysových tónoch – podobne ako ich vlasy. Azra a Stefanie sú pár. Spolu žijú aj pracujú. Ich kadernícky salón Salón je umiestnený v drevenej búde pripomínajúcej maringotku odstavenú kdesi na kraji mesta. Po roku (!) sa mi opäť podarilo nájsť čas a trochu u nich pookriať. Nechať si umyť vlasy sediac v masážnom kresle, užiť si vzácny voľný čas, oddať sa cudzím rukám. Stefi sa ma pýta, ako to dnes bude. „Punkovo,“ odvetím a ukazujem fotku z Pinterestu – vpredu krátko, vzadu trochu dlhšie. Stefi vytešene berie do rúk britvu a rýchlymi vycvičenými pohybmi seká priestor okolo. Vzduchom lietajú vlasy ako triesky. Okolo nôh sa mi motajú chrnejúce mopslíky, ktoré si Stefi a Azra do Viedne doviezli zo slovenského útulku. Na záver otvorím oči a zhlboka sa nadýchnem spreju na vlasy voňajúceho po santalovom dreve. Cítim sa ako v siedmom nebi. Odchádzam s novým životným pocitom. S pocitom sviežosti, naplnená novou inšpiráciou. Zisťujem, že empowerment je možný aj počas materskej. Na chvíľu sa mi podarí opustiť kruh povinností zameraný najmä na napĺňanie potrieb nášho dieťaťa. Chce to veľa energie a organizačného talentu. Zobrať opraty pevne do rúk, rozhodnúť sa pre zmenu zovňajšku, uskutočniť ju a stáť si za ňou.

Strihanie vlasov je môj celoživotný rituál prichádzajúci vo vlnách. Vyrovnávam si ním vnútorné hladiny jin a jang, prelievam ich, hľadám tú správnu polohu, v ktorej sa bublinka vodováhy ustáli v približnom strede. Prichádzajúca jar so sebou prináša aktívnu vlnu jang. Surfujem na nej a napĺňa ma silné nutkanie preklopiť navonok svoju energickú a sebavedomú stránku osobnosti.

Po ostrihaní vlasov počúvam rôzne komentáre. „Máš nový účes?!“ čo znamená asi toľko, že dotyčná osoba zaregistrovala moju premenu, ešte však presne nevie, čo si o nej má myslieť. „Super účes, ale ja by som si naň netrúfla!“ prehodí jedna z mojich kamarátok a obzerá si ma skúmavými pohľadmi. „To si celá ty!“ zvolá nadšene môj muž, keď mi ide s kočíkom oproti. Najhoršie zo všetkého je, keď rodina a známi či známe pri pohľade na nový účes sklopia oči alebo sa zdržia komentára. Vtedy čítam titulky bežiace ich mysľami: „Vyzerá to hrozne! Prečo sa zase dala ostrihať?!“

Približne po dvoch týždňoch si na nový účes zvyknem. Rýchlo zabudnem na spomínaný pocit sviežosti a začínam sa pred zrkadlom okúňať. Pýtam sa svojej podobizne, či som to tentokrát predsa len trochu neprehnala s radikálnosťou zostrihu, či nepôsobím príliš mužne, či môže byť žena sexi aj s krátkymi vlasmi. „Prírodu krátkym účesom neoklameš,“ povedal mi počas jednej hádky môj muž. V spore išlo o chýbajúcu rovnoprávnosť pri starostlivosti o dieťa. Nahnevane som argumentovala, že rovnoprávnosť mužov a žien je len utópia, že si len navrávame, akí sme pokrokoví. „Vitaj na dne reality,“ dal mi zapravdu. Verím, že emancipácia je vecou malých krokov. Že svet sa dá zmeniť prostredníctvom pokusov a zlyhaní. Že vzájomná empatia a uprednostňovanie našej prirodzenosti pred dogmami nás navedú na ten správny smer. Ale potrvá to. Krátky účes je len mojím malým vzdorovitým statementom.

Po roku…

Keď mi vlasy po roku opäť podrastú tak, že si ich môžem zviazať do copu, vybuble kadečo na povrch. „Nedávaj si už strihať vlasy!“ hovorí moja svokra. „Takto ti to viac pristane,“ poznamená bývalá kolegyňa. 

Dlhé vlasy mi zavadzajú, drobné kryštáliky potu na pokožke hlavy svrbia, ofina mi padá do očí. Vlasy mi rýchlo mastnejú, vyťahujem ich z jedla, lepia sa mi na ponožky a sú aj v plných plienkach, čo dennodenne prebaľujem. Z dojčenia mi po každom ich umytí vypadne poriadny chuchvalec. Opäť zvádzam vnútorný boj – tak dať sa ostrihať, alebo nie? Stratím s krátkymi vlasmi na atraktivite? Ak áno, nie je dôležitejší ten príjemný životný pocit, ktorý s krátkym účesom vždy zažívam? Je to ako po týždni opäť upratať byt, vytriediť nenosené oblečenie, odzimovať a prvýkrát poliať vykúkajúce narcisy na terase. Tak prečo sa toho toľko stránim?

O farbení a šedinách

Prvýkrát som si vlasy farbila zmývateľným šampónom v Kalifornii. Zuz tvrdila, že by mi pristal tmavší odtieň. Pritom som na svoju prirodzenú farbu vlasov bola taká hrdá. Čiernomodrá ju na istý čas zatienila. Behala som po strmých kopcoch San Francisca a po prvý raz si užívala rozpustené vlasy. Viali mi, akoby som cválala na koni na jednom z dvojičkových kopcov Twin Peaks. Hádzala som z nich dole mincu, lebo tam sa vraj splnia všetky želania. Aspoň tak to tvrdil Jay, u ktorého sme cez Couchsurfing nocovali na gauči. Ofinu som si každý deň podstrihla tupými zhrdzavenými nožnicami, ktoré ležali zabudnuté u Jaya v zásuvke. Imidž mi dotvárali zvonové kárované nohavice, fialový kabát a chlpatá vlnená čiapka. Šampón sa mi z vlasov postupne začal zmývať, keď som na ulici pri rozdávaní letákov stretla môjho nastávajúceho. Navrávala som si, že som ho zbalila na novú farbu vlasov. Randili sme v ošarpanom bluesovom bare, tancovali do rytmu chytľavých piesní a drevené steny baru sa pri tom zlievali dokopy. Neskôr mi sediac pri bare prezradil, že sa mu nepáčia ženy s farbenými vlasmi, že preferuje naturálnu farbu vlasov a že sa mu na ženách veľmi páčia šediny. Koniec koncov, presne tak ako i mne. Aj ja vnímam farbené vlasy na mužoch ako neatraktívne.

Pred niekoľkými dňami som si objavila prvé šediny. Vravím si: „Konečne, po všetkých tých životných skúsenostiach!“ Mám už čo-to odžité, je sa za čím obzerať. Kde sa potom vo mne berie ten ambivalentný pocit spojený s prvými šedinami? Je to spôsobené spoločenským tlakom, že žena má čo najdlhšie zakonzervovať svoju mladosť? Alebo výchovou (v mojej rodine si takmer všetky ženy, ktoré som si brala za vzor, vždy farbili vlasy)? Na verejnosti, ale aj v médiách vnímam stále viac sebavedomých starších žien hrdo prezentujúcich svoje šediny ako znak atraktivity a zrelosti. Sú to ženy, ktoré sa nehanbia za svoje vrásky ani za svoje telá. Nesnažia sa zodpovedať žiadnemu ideálu krásy, len trefným spôsobom dokážu podčiarknuť svoj vlastný typ osobnosti. Aj na dôchodku zostávajú atraktívne, akčné a ich túžba po sebarozvoji nevyhasne. Takto raz túžim zostarnúť.

V zahraničí

Vnútorný hlas bol k môjmu vzhľadu počas rôznych pobytov v zahraničí oveľa zhovievavejší. Napríklad keď mi ako štrnásťročnej v multikultúrnom Brightone Poľka Soňa zaplietla na chladnej kamenistej pláži háčikom dredy. Tie jej boli dlhočizné, hrubé a blond. Moje vyzerali ako krátke pavúčie nohy. Vyzerala som ako medúza, ale cítila som sa tak slobodne. Po prvýkrát v živote som sa sama o niečom dôležitom rozhodla. Neskôr ma Soňa pozvala k sebe domov. Sedeli sme na plných kartónových krabiciach, ktoré tu boli namiesto skríň, a v zadymenej miestnosti počúvali Velvet Underground a Israel Vibration. Dredy mi na hlave vydržali asi dva roky. Pocity a zážitky s nimi spojené pretrvali. Pretože zmena účesu so sebou zvykne priniesť nezabudnuteľné príbehy.

Teraz žijem na prvý pohľad rutinnejší príbeh – každá moja prechádzka s kočíkom vedie okolo Salónu. Dnes mi z okna kývala Stefi a doširoka sa na mňa usmiala. Na hlave stále nosím štrikovanú čiapku. No už to nebude dlho trvať a svetu odhalím svoju novú premenu.

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra PATRÍCIA HATIAROVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *