satekova

O starnutí

napísala JANA H. HOFFSTÄDTER
ilustrovala IVANA ŠÁTEKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 2. marca 2017.

„Ale ty starneš do krásy. A ja mám rád patinu, veď vieš.“ Povie mi občas môj muž a ja neviem, ako reagovať a už vôbec nie, ako sa cítiť.

Prvá časť vety by ma ešte mohla potešiť. Síce starnem, ale to je neodvrátiteľný fakt, to, že starnem do krásy, je celkom dobré. Slovo patina však v spojení s mojím krkom či pažami neznie veľmi pozitívne.

Takto po zime mávam často suché ruky, takže si ich v jednom kuse krémujem. A musím povedať, že mi v poslednom čase neušlo, ako sa menia. Jemne mi zhrubli kĺby na prstoch, takže navliekať prstene je trochu boj, ale zase je o to istejšie, že ich nestratím. Jasný znak starnutia sú však pehy. Nie, nie tie, ktoré mávam v lete na tvári, a ktoré vďaka mojej starej mame od detstva milujem. Toto sú iné pehy. Volajme ich pehy na chrbte rúk, vznikajúce vplyvom vonkajších okolností spolu s pribúdajúcim vekom. Krátko, starecké. Mám tri, z toho dve sú viditeľné a jedna menej.

Ale nie sú to len ruky, hoci sú najviac vystavené svetu a počasiu. Ono sa takto pomaly mení celé telo. Niečo vidno, niečo len bolí.

Nie je to však len telo, starne celý človek. Myseľ aj srdce. Niektoré procesy sa prehlbujú, niektoré predlžujú a čím ďalej tým viac mám niektoré veci úplne u prdele.

Povedzme ale radšej, že človek dozrieva, znie to lepšie, ako že starne. Slovo dozrievať sa často spája aj s vínom a to, pokým nie je kyslé, vyvoláva skôr príjemné asociácie.

Dozrievam aj ja. Už dlho, to zas na rovinu. A stáva sa mi, keď sa rozprávam s mladšími kamarátkami, že v určitom momente stopro poviem vetu typu „Oh, I’ve been there, done that.“ Alebo „Hm, to pochopíš až časom, neskôr.“ A k tomu pridám podvedomý úškrn, ani nechcem, ale je tam. No kto by už len chcel takú kamošku. Múdru jak rádio, čo už všetko zažila.

Snažím sa preto dávať si pozor. Zrazu totiž počujem moju mamu, ako mi hovorí: „To pochopíš, až keď budeš mať vlastné deti.“ „To zistíš, až keď budeš sama zarábať.“ „Pochopíš, keď budeš mať vlastnú domácnosť.“

Ten moment, že „si ešte príliš mladá, príliš neskúsená, tomu ty nemôžeš rozumieť“, ten moment som neznášala. Čo je to za sprostosť?

Akože, povedzme si úprimne, je na tom veľa pravdy. Niektoré pocity a zážitky sú jednoducho neprenosné. Nie vždy to súvisí s vekom, ale aj.

Vekom sa mení veľa vecí. A keď spozorujete jednu, ihneď pochopíte, že neostane len pri nej. To je ako keď sa v kúpeľni minú špulky do ucha, zrazu zbadáte, že končia aj vatové tampóny, míňa sa krém, šampón, prací prášok aj pleťová voda a vôbec všetko, čo dostať v déemku. Akonáhle vám v jeden moment dôjde, že starnete, nastane tých momentov strašne veľa. Ale! Dobré je, že vôbec nie je málo takých, ktoré sú vlastne celkom fasa.

Ja som sa napríklad vekom zblížila sama so sebou a čím som staršia, tým menej riešim. Aj trpezlivosť sa zlepšuje. Po tridsiatke je trochu ľahšie rozlišovať, čo je dôležité a čo menej.

Tiež príjemné je zistenie, že nemusím vkuse pracovať (a nie preto, že by som bola dávno za vodou), a že nemusím vkuse s niekým byť. Tráviť chvíle len sama so sebou je hrozne dobrá vec. Byť sama neznamená byť osamelá. Keď mám chuť, idem sama do kina, a dnes sa už necítim blbo. Ono naozaj nikto v sále nerieši, že ma nik nesprevádza.

Áno, starnem. Pardon, zrejem. A zažívam všetky tie neprenosné pocity. Porodila som dieťa, neľahko, vydala som sa aj sa rozviedla, vstávam, keď padám, chápem druhých, skladám zlomené srdce over and over a učím sa držať jazyk za zubami. Nie vždy to tak vyzerá, ale ja viem svoje.

Druhá vec je, že kým mám pri niektorých ľuďoch a problémoch dávno nadhľad, pri iných som totálne stratená. Lebo ono to funguje aj opačne. Čím som staršia, tým menej niektorým veciam rozumiem. Taký Minecraft. Youtuberi. Kindle! Ako sa niekto môže dobrovoľne pripraviť o vôňu knižky z tlačiarne?

A vzápätí sa už len počujem hovoriť: „Ja keď som bola malá, nebol internet. Prosím ťa, ja som prvý mail dostala až na vysokej škole a čítala si ho na školskom počítači. Ani mobily neboli, fakt.“

Zatiaľ sa vyhýbam aspoň spojeniu „za našich čias“. Verím totiž, že sú naše, kým ich žijeme.

Okrem toho, vekom regulérne osprostievam, najmä preto, že mi odchádza pamäť. A napríklad to je fakt nahovno.

Inak je ale naozaj príjemné nebyť už úplne mladá. Študentka takmer bez peňazí, ktorá nevie, čo si počať s vlastnými pocitmi. U našich, na intráku alebo u frajera v detskej izbe.

„Tridsaťšesť je najlepší vek“, hovorí mi môj muž, keď ja sa už hrabem do hrobu a rýchlokurzom učím dieťa žiť, aby to vedelo, keď mňa pochovajú.

Tož tak.

A teda ešte aj takto: Platí, že ráno je naozaj múdrejšie večera. PMS existuje. Niektoré veci potrebujú čas. Deti sú skvelé. Keď je dlhšie dobre, čochvíľa sa niečo poserie. Odpúšťať nemusí byť vždy oslobodzujúce. Teplá vetrovka je základ, ako prežiť zimu. Krámy sú pičovina. Minulosť sa nezmení.

V skutočnosti ale napokon aj tak sme a budeme príliš skoro starí a príliš neskoro múdri.

4 myšlienky na “O starnutí

  1. Nesúhlasím, že krámy sú pičovina. Mnoho žien to tak vníma, ja nie. Som za ne rada, aj vďaka nim som ženou. Mojím cieľom je, dopriať si každý mesiac jeden deň voľna počas prvého dňa menštruácie, nerobiť nič, len sa váľať v perinách s knihami, časopismi, čokoládou a horúcim čajom. Vziať si dovolenku z práce aj domácnosti… Najskôr mi však musí podrásť malý plienkač, ktorý pre môj cieľ nemá pochopenie…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *