napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. októbra 2020.

Prešlo leto, v ktorom sme odmietli byť ticho. A stíchnuť nemôžeme ani na jeseň.

Odkedy som matka, vnímam zásahy do reprodukčných práv ešte citlivejšie. Vždy, keď sa táto téma otvorí, chcem k tomu niečo povedať, brániť sa. Mám zažité tehotenstvo, pôrod, materstvo, priveľa bolesti, priveľa sĺz, priveľa strádania. Chcela som dieťa, mám dieťa, nadovšetko ho milujem, som nadšená jeho pokrokmi a chuťou objavovať svet. Mám absolútnu podporu partnera, rodiny, nie som na to sama, nežijem v materiálnom nedostatku. Napriek tomu je materstvo náročné, vyčerpávajúce. Toto nemožno žiadnej žene nanútiť, uväzniť ju v tom na 24 hodín sedem dní v týždni proti jej vôli. 

Tak veľmi chcem hovoriť, no nenachádzam slová, emócie sú silné, nepúšťajú ma ďalej. Zúfalstvo, smútok, bezmocnosť, hnev. Koncentrované do hesiel z transparentov sú predsa len najvýstižnejšie. Ako sa opovažujete?! Moje telo – moja voľba. I can’t believe I still have to protest this fucking shit. Je predsa absolútne samozrejmé, že každý človek má právo rozhodovať o svojom tele a o podobe svojho života. Prečo by ženy, ktoré nechcene otehotneli, mali byť výnimkou? Nedáva to zmysel, o čom sa tu vôbec potrebujeme baviť?

A predsa – niečo k tomu ešte musí zaznieť. 

O interrupciách sa diskutuje, kričí, bojuje sa o ich podobu, o slobodu žien. Tie, ktoré o tom vedia najviac, však takmer nepočuť. Nie je dôvod; ženy, ktoré sa rozhodli pre umelé ukončenie tehotenstva, nikoho nemusia oboznamovať so svojimi pohnútkami. Je to ich vec, ich právo, čo koho do toho. Verím však, že pochopenie situácií, v akých sa nachádzali, by mohlo pomôcť k búraniu mýtov, neprávd a skresleného obrazu, ktorý sa okolo interrupcií vytvára a ktorý nám ubližuje.

Preto sme sa v redakcii rozhodli, že tieto ženy oslovíme a dáme priestor ich skúsenosti. Využili sme na to dotazník, v ktorom sme sa pýtali na ich dôvody a ktorý bolo možné vyplniť anonymne. Prinášame tak výpovede dvanástich konkrétnych žien, ktorým ďakujeme za úprimnosť a otvorenosť týkajúcu sa ich najväčšieho súkromia. 

Odpovede, ktoré si prečítate, sú limitované dosahom dotazníka v našich kruhoch a, samozrejme, nepokrývajú celé spektrum príčin, ktoré vedú ženy k umelému prerušeniu tehotenstva. Približujú však, v akých životných situáciách môžu byť ženy, ktoré sa o svojom tehotenstve dozvedajú a rozhodujú.

Neviem na ne prestať myslieť. Na respondentky z nášho dotazníka a na 5824 žien, ktoré potrebovali ukončiť svoje nechcené tehotenstvo v roku 2019, na ženy ohrozené chudobou, ktoré by (ďalšie) dieťa nezvládli uživiť, ženy, ktoré žijú v násilných vzťahoch, ženy bez domova, ženy, ktorých tehotenstvo je následkom znásilnenia. Ženy žijúce v ťažkých podmienkach, pre ktoré je nepredstaviteľné pokračovať v tehotenstve, porodiť dieťa a starať sa oň. Ženy, ktoré vlastne nemajú na výber. Na seba v ich situácii a na to, čo by som robila, ak by som otehotnela teraz. Neviem, nechcem také niečo zažiť, nikto nechce. No deje sa to, zákazmi a sprísňovaním interrupcií na tom nič nezmeníme, nikomu nepomôžeme.

Ak tu ako spoločnosť chceme byť pre ženy – a spolu s nimi pre deti a mladé rodiny –, ak nám záleží na dôstojnosti a kvalite ich života, začnime tým, že ich budeme počúvať, budeme sa oboznamovať s ich realitou a necháme ich rozhodovať o veciach, ktoré sa ich týkajú. Moje telo – moja voľba – moja zodpovednosť.

Z akých dôvodov si sa rozhodla pre interrupciu?

„Necítila som sa pripravená, mala som 23, prvú prácu a dvojmesačný vzťah.“

Zuzana (33 rokov), matka 3,5-ročného dieťaťa

„Otehotnela som pod vplyvom omamných látok, ktoré som nezobrala vedome, s mužom, ktorý mi klamal a podvádzal, bol zadaný a ja som bola len zábavka na večer. Finančne by som sama nemala šancu dieťa uživiť a on nepripadal do úvahy.“

anonymná respondentka (28 rokov), bezdetná

„Zdravotné indikácie – vážne poškodenie plodu.“

anonymná respondentka (29 rokov), matka 5,5-ročného a 9-mesačného dieťaťa

„Na interrupciu som šla, pretože som nechcene otehotnela. V tom čase sme s partnerom nemali sex často, no keďže odmietal používať kondómy a ja antikoncepciu (dojčila som, nikdy som nebrala hormonálnu antikoncepciu a ani som nechcela), „chránili“ sme sa prerušovaným sexom. Bola to veľká chyba. Stále som opakovala, že nechcem byť tehotná, aby si dával pozor, vždy, keď som dostávala (nevhodné) otázky, kedy budeme mať druhé dieťa, odpovedala som, že druhé dieťa zatiaľ nechcem. Riešili sme (aj riešime) veľmi náročné partnerské problémy, bolo to extrémne ťažké obdobie. Chcela som od svojho partnera odísť. Prežívala som veľké emocionálne výkyvy, bola som na materskej, starala som sa o malé dieťa. Keď som si urobila test, ktorý vyšiel pozitívne, bola som veľmi vystresovaná, no bolo mi jasné, že priviesť dieťa do tohto rozpoloženia by ma zničilo. Zničilo by ma, že by som nedokázala mať úprimnú radosť z tehotenstva ako pri tom prvom. Nedokázala som si predstaviť žiť v takomto sebaklame. Vychovávať dieťa je obrovská zodpovednosť a ja som v tomto stave nebola pripravená dať dieťaťu, na čo má (každé jedno) nárok. Spokojnú a zdravú matku, prinajmenšom. Prejsť si tehotenstvom v takomto psychickom rozpoložení pre mňa neprichádzalo do úvahy. Rozhodla som sa ľahko, až ma to zaskočilo. Bola to natoľko krízová situácia, že som konala absolútne rozhodne a racionálne. Vyhľadala som si, čo by interrupcia v Bratislave obnášala, a keďže ma predstava invazívneho zákroku v narkóze vystrašila, šla som na kliniku do Viedne. Ešte kým som dostala termín, konzultovala som so svojím známym, uznávaným gynekológom a špecialistom na prenatálnu diagnostiku, aby som si bola istá, že medikamentózna interrupcia je bezpečná. Uistil ma, že je, a na otázku, prečo sa u nás nedá zohnať, povedal, že tabletky u nás nie sú registrované, napriek tomu, že skoro v celej EÚ áno. 

Lekár vo Viedni ma vyšetril, tehotenstvo potvrdil, aj keď bolo vo veľmi skorom štádiu (približne 6. týždeň), pýtal sa ma doplňujúce otázky ohľadne otehotnenia, vysvetlil mi, čo sa môže skomplikovať, niekoľkokrát sa ma pýtal, či som si istá svojím rozhodnutím, a prízvukoval mi, že do budúcna sa mám so svojou gynekologičkou rozhodnúť pre bezpečnú formu antikoncepcie. 

Celý proces bol pre mňa veľmi náročný, najmä tie dni, keď som čakala na termín na klinike. Tie dni, keď som vedela, že som tehotná a veľmi to nechcem. Neprejde deň, keď by som na to nepomyslela. Ale svoje rozhodnutie neľutujem. Nikomu neprajem to zažiť. Preto je možnosť sa rozhodnúť absolútne nevyhnutná. Ako bonus som sa s odstupom času dozvedela, že moje otehotnenie nebola náhoda. Tak hrozne oklamaná som sa nikdy v živote necítila, no utvrdilo ma to v správnosti môjho rozhodnutia.“

anonymná respondentka (29 rokov), matka 4-ročného dieťaťa

„Želal si to partner a ja som nemala dosť odvahy presadiť si svoj názor a zároveň som potrebovala jeho podporu (pred i po), ktorej sa mi nedostalo. Bolo to pre jeho vytrvalý jemný nátlak…“

anonymná respondentka (27 rokov)

„Pre interrupciu som sa rozhodla pred piatimi rokmi. Plod mal osem týždňov, takže som dostala tabletku na umelé prerušenie tehotenstva. Prebehlo to rýchlo, v nemocnici mi dali tabletku, ktorú som musela požit ešte tam za prítomnosti personálu, a potom ma poslali domov. Po príchode domov som už začala krvácať a o dva dni som bola späť v práci. Žila a pracovala som v zahraničí. Partner, s ktorým som počala, bol z iného kontinentu a v Európe neplánoval zostať, keď som ho oboznámila o svojom stave, prestal ma kontaktovať. Ak by som sa chcela vrátiť naspäť na Slovensko, musela by som žiť aj s dieťaťom u svojej mamy v malom byte a bez nároku na materskú dovolenku. Aj napriek tomu, že som vždy veľmi túžila po dieťati, po zvážení všetkých svojich možností som sa rozhodla pre interrupciu. Na moje rozhodnutie pôsobil aj fakt, že som sama vyrastala bez otca a v sociálne slabšej rodine a takýto život som pre svoje dieťa nechcela. 
Rozhodnutie pre interrupciu je jedným z najťažších v živote, aj pre mna bolo a nikdy si to neodpustím, ale keby som bola opäť v rovnakej situácii, urobila by som to isté. 
Mala som šťastie, že som po čase stretla muža, s ktorým tvoríme pár, a teraz sa tešíme aj zo spoločného dieťatka.“

anonymná respondentka (35 rokov), matka mesačného dieťaťa

„Mala som 18, frajera toho istého už dva roky, ale doma som necítila atmosféru, ktorá by nasvedčovala tomu, že by bejby bolo prijaté. Zmaturovala som, dostala som sa chvíľu pred tým na výšku, to mala byť moja ďalšia životná úloha. (irónia)“

Ina (45 rokov), matka 19-ročného a 17-ročného dieťaťa

„Pre zlý vzťah s „otcom“, pre nulové zázemie, pre iné životné plány.“

anonymná respondentka (29 rokov), bezdetná

„Bola to náhoda, že som skončila tehotná. Nečakaný sex, zlé rozhodnutie, ukecanie zo strany chlapa. Nemala som partnera, nemala som nikoho, kto by mohol byť partnerom a oporou. Vlastne stále nemám. Financie by sa stali problémom.

Základom môjho života sú vzťahy s mojimi blízkymi kamarátmi, s rodinou, práca a môj potenciál. Všetko toto stále mám a je mi jasné, že ak by som skončila s dieťaťom, tak by som o to prišla. Nemohla by som tráviť čas podľa seba s ľuďmi, s ktorými chcem, a ako chcem. Môžeme sa tváriť a hodnotiť to, že je to sebecké, ale ja som nechcela a stále nechcem prísť o svoj život. Všetci vždy obdivujú ľudí, ktorí vedia, čo chcú, a ja som presne vedela, čo chcem spraviť. 

Nemyslím si, že by mal o mojom „svete“ rozhodovať hocikto iný ako ja. Som za seba zodpovedná, znamená to, že ja si vyberám, ako sa postavím k situácii, preto mať voľbu je pre mňa dôležité.“

anonymná respondentka (26 rokov)

„S priateľom sme sa po päťročnom vzťahu rozišli. Zistila som totiž, že berie tvrdé drogy, a to som s ním dva roky bývala a žiadne zmeny som si nevšimla (nie som nevšímavý typ). Možno to bolo aj tým, že som mala veľa práce: univerzita, výskumná činnosť, brigády. Bola som z toho nešťastná a snažila som sa pomôcť mu dostať sa z toho. Tak som s ním ešte niekoľko mesiacov bývala, až mi jedného dňa povedal, že to nezmením, a rozhodol sa, že si radšej vyberá taký život. To bola kapitola sama osebe… Do toho so mnou pekne vydrbal, ale doslova. Na univerzite som musela odovzdať dokumenty, aby som mohla pokračovať v činnosti, bol piatok a nestihla som to, chystala som sa na víkend na Slovensko pomáhať s prípravami jednej akcie a on mi povedal, nech idem, že mi to tam zoberie. Zlatý. Áno, áno, presne tak, nič mi tam nezobral, a povedal, že zobral. Celé tie roky v prdeli… Asi to bolo myslené ako poďakovanie za tie roky, čo som sa o nás starala. A aby to nestačilo, tak som sa o týždeň nato dozvedela, že som tehotná. Podporu som nikdy nikde nemala, moja mama je celkom sebecký typ, odkedy som sa odsťahovala z domu (v osemnástich), ani raz sa ma nespýtala, či mám čo jesť. Svojho otca som nikdy nevidela. Vôbec som nevedela, na koho sa mám obrátiť, o seba som sa vedela vždy postarať, ale viete ako, makačka od rána do neskorého večera a fakt som si nevedela predstaviť do toho celého vsunúť ešte dieťa. Nikto by mi nepomohol. 
Ešte taká čerešnička na záver, keď som mu to povedala, tak ma vysmial, že si to vymýšľam, aby sme sa dali dokopy, alebo to mám s niekým iným. Áno, musela som tam ísť sama a bola som ľahšia o 350 eur. Dodnes o tom nikto nevie.“

anonymná respondentka (24 rokov)

„Pretože to nebol ten pravý a bolo to vo veľmi ťažkom životnom období.“

Iveta (35 rokov), bezdetná

„Mala som 20, ťažké depresie a nebola som si ani istá, či chcem na tejto podivnej planéte zostať. Nebola som nezodpovedná ani promiskuitná, no s vtedajším partnerom sme sa nachádzali v zložitej situácii práve pre moje depresie. Akákoľvek myšlienka na tehotenstvo alebo dieťa mi pripadala ako nonsens. Rozhodla som sa preto pre interrupciu a nikdy som to neoľutovala. Je to moje telo a nikto by nemal mať právo rozhodnúť za mňa.“

Vanda (30 rokov), bezdetná

editovala MICHAELA KUČOVÁ