napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. septembra 2017.

Bol jeden z tých jesenných dní, kedy sa celkom nečakane objaví slnko. Z potravín vychádzam s taškou plnou brokolice a čokolády, v ružovej sukni, v ktorej sa cítim vo svojej koži (pekná). Oproti mne kráčajú dvaja starší ošumelí muži, už z diaľky počujem, ako ma riešia. Aha, aké krásne dievča! Ani neviem ako, ruka bez tašky mi vyletí a takmer do tváre im ukáže prostredník. „Hlupaňa, ukazovať fakera, to musíš byť ozaj sprostá, ako mačka!“ rozhorčujú sa, kým kráčam ďalej. V duchu sa smejem, nazvať ma mačkou je presnejšie, než vôbec tušia. Trochu som hrdá, že som tentoraz poznámky nepremlčala, trochu sa hanbím za svoju prudkú reakciu. Nenadávali mi, nevyhrážali sa mi, neboli vulgárni. Vlastne mi len zložili kompliment, že? Však som mala tú sukňu… A vôbec, mením sa na tú večne nasratú karikatúru feministky?

Môj vztýčený prostredník pre dve pochybné postavičky môže byť precitlivelým gestom. Nepopieram, že som si vybrala pomerne ľahký cieľ. V tomto momente sa však akumulovalo všetko, čo bežne počúvam a znášam. Slová, pohľady a dotyky, ktoré sa mi snažia nahovoriť, že moje telo nie je moje, že ja nie som celkom ja. Že pretože kráčam ulicami, barmi, kanceláriami ako žena, som tu, aby som bola hodnotená. Áno, dotknú sa ma aj také „nevinné“ poznámky, pretože sú len ďalšou kvapkou v mori viac či menej oplzlých pokusov. Mori, ktorého hladina stúpa bez ohľadu na to, kde som, ako sa cítim, čo robím, či nerobím. Ako keď mi profesor pred celou triedou povie, že by bola škoda, ak by také pekné dievča bolo tučné. Kvap. Ako keď ma akýsi čudák sleduje na zastávke a masturbuje. Kvap. Ako keď na koncerte z ničoho nič na zadku zacítim cudziu ruku. Kvap. Mačka môže mať deväť životov, ale trpezlivosť len jednu.

Vtipná kaša, ktorú nemal kto navariť
Podľa prieskumu European Union Agency for Fundamental Rights tretina opýtaných Sloveniek v priebehu 12 mesiacov zažila sexuálne obťažovanie (či už nechcené dotyky, poznámky, urážky alebo nevyžiadané emaily so sexuálnym obsahom a pod.). V rámci členských krajín tak obsadzujeme šiestu priečku. Blbé vtipy, poznámky, návrhy, reklamy a mediálne obrazy ženstva. To sú najčastejšie prejavy sexizmu, ktoré spomínalo päť žien, ktoré sa s nami podelili o svoje skúsenosti. Alebo ako sa čuduje 29-ročná Lena*: „Zo stoličky ma dvíha najmä to, keď sa rieši vzhľad žien, ako by mali a nemali vyzerať. Moja mama pohoršená fialovým rúžom dievčiny v Nákupných maniačkach, debata cudzích ľudí v reštauračnom vozni o manikúre a silikónoch, moji kamoši zazerajúci na ženu v neštandardnej obuvi (ultra vysoké modré kozačky) na festivale, príbehy o mužoch, čo nútia svoje frajerky chudnúť. Čo koho do toho? Prečo by sme všetky mali spĺňať nejakú všeobecne prijatú predstavu o tom, ako má žena vyzerať? Nasrať.“

O vyslovenej diskriminácií nehovorila z našich respondentiek ani jedna, v práci a na školách sa však so sexizmom stretli viaceré. „Vedúci katedry vedel mená a priezviská všetkých mužských spolužiakov, všetky ženy sme boli len „slečna“. V krúžku nás bolo spolu 16…,” hovorí 39-ročná Zuzana. „Najviac ma vždy pobavilo, keď prišiel k nám do práce dodávateľ a hľadal vedúceho pracovníka. Vravím mu, že to som ja, a on na to: A dajakého vedúceho muža tu nemáte? Už som si asi za tie roky zvykla, že ľudia viac pozerajú na prsia ako do očí,“ konštatuje 31-ročná Petra*. 30-ročná Alžbeta pridáva: „Mala som v práci kolegu, ktorý si nedal povedať a stále ma chcel opeľovať ako kvet, volal do trojky a podobne. Našťastie ho po roku prepustili. Bolo to veľmi nepríjemné.”

Nad týmto nepríjemným pocitom zvyknem vždy po podobnej skúsenosti premýšľať. Čo je pre mňa ešte ok, čo nie a prečo. Podobne ako Lena v tom nemám úplne jasno: „Vnímam, že máme veľa problémov, počúvam o nich, čítam o nich, zažívam ich, ale všetko to do seba absorbujem, lebo som jednoducho zvyknutá, že takto to chodí. Na druhej strane sama v sebe riešim, kde sa tie problémy naozaj začínajú a kde je to len precitlivelosť. Nakoľko sa máme brať vážne, nakoľko máme bojovať za rešpekt a nakoľko máme brať veci s nadhľadom. Týka sa to tých nevinných vecí, ako sú sarkastické poznámky a vtipy – len toto nemám zodpovedané, kedy to je ešte nevinné a či vôbec. Korektný svet je však celkom nudný, tak mám celkom rozpory.“ Túto neistotu by som asi nemala priznávať, podobne ako úvodný príbeh o chudákoch, čo len chceli oceniť môj výzor. Ale myslím, že ak sa má niečo zmeniť, potrebujeme veci pomenovať tak, ako sú, aj so všetkými odtieňmi šedej neistoty. Sexizmus nie je len o do očí bijúcej nerovnosti, ale aj o tisícke každodenných drobností, ktoré formujú naše prežívanie. Často sa skrýva práve v nuansách, ktoré potrebujeme pomenúvať pravdivo.

Ako mi to dnes svedčí
Aký je to teda pocit, keď ma na ulici niekto „pochváli“? Úprimne, zľaknem sa. Cítim strach, lebo niekto mi viac alebo menej hrubo dáva najavo, že som predmet. Že som tu pre jeho pohľad, potechu, zábavu. Že nie ja rozhodujem, že sa neráta, čo si myslím, čo cítim, že som len na nákupe, v škole, robím si svoju prácu. Je úplne jedno, čo mám na sebe a či som si vôbec umyla vlasy, prísť to môže kedykoľvek. Zľaknem sa, lebo sa náhle cítim úplne malá a bezmocná. Niekto iný mi jasne dáva najavo, kde je moje miesto. Cítim znechutenie (Zuzana: „Posledný zážitok spred dvoch dní – išla som po chodníku, oproti mne kráčal starší muž a keď prechádzal tesne okolo mňa, nadhodil: „Chceš si za*ebať?“…“). Cítim hnev (Hana: „Raz sa mi stalo, že keď som povedala, že rada pečiem, tak ma istý známy označil za žienku domácu, čo má stáť pri sporáku, lebo to je jej úloha, takže je dobre, že rada pečiem. Už to viac nepovedal, lebo som naňho vybehla. Druhý prípad bol jeden kolega, ktorý mi raz povedal, že budem dobrá manželka. A keď som sa ho spýtala prečo, odpovedal, že dobre varím, starám sa o ich žalúdky a som pekná.“).

S chválením ako takým je to komplikované, rozumiem ľuďom, ktorých rozhorčuje predstava absolútneho embarga na akýkoľvek komentár k vzhľadu. Sama často zažívam príjemný pocit, keď niekto pochváli, ako vyzerám. No potrebujeme vnímať citlivejšie to, ako môžu naše slová pôsobiť, nech už ich myslíme akokoľvek dobre. Či nimi neredukujeme iného človeka len na predmet či znôšku stereotypov, či svojimi slovami vyjadrujeme aj rešpekt. O tom, koho, za čo a ako pochválime, by mal rozhodovať predovšetkým kontext. S najbližšími, s kolegami a s neznámymi ľuďmi na ulici predsa ani o iných veciach nekomunikujeme rovnakým štýlom.

Primitívne zvieratká
Sexizmus sa, samozrejme, však netýka len žien. Muži podobne čelia súboru stereotypných predstáv, ktoré ako spoločnosť živíme. Fero spomína napríklad manuálnu zručnosť alebo aj predstavu, že muž je večne nadržaný alfa samec. Hlúpe poznámky o plači, sexuálnom apetíte či vŕtaní tak pre mužov môžu byť podobne frustrujúce ako reči o výstrihoch a sporákoch pre ženy. Tieto reduktívne predstavy o správnej podobe muža sa skrývajú pod pojmom toxická maskulinita. Alebo ako priamejšie konštatuje Lena: „Mám pocit, že úplne najčastejšie sa so sexizmom stretávam zo strany žien a je mierený proti mužom – že sú to jednoduché a primitívne zvieratká.“

26-ročný Juraj* sa so sexizmom voči ženám stretával predovšetkým na škole u profesorov voči študentkám, inak si myslí, že rodová rovnosť a emancipácia žien je u nás pomerne akceptovaná:„Čo je možno trochu tabu, je skôr vnímanie rodovej rovnosti z opačného pohľadu, totiž ak muž vykonáva  „ženské práce“, ide na materskú alebo zarába menej ako žena. Myslím, že rodová rovnosť je stále vnímaná tak, že áno, ženy a muži sú si rovní, ale muž „by mal zarábať viac“.“ 31-ročná Petra* pridáva: „Celkom ma úprimne prekvapuje, ako často vidím nerovnosť voči mužom. Keď som na káve a kamarátka sa ma spýta, či mi manžel stráži dieťa a či sa nebojím, ako to zvládnu. To ma neuveriteľne vytáča. Veď on je rovnaký rodič ako ja, nie, on dieťa nestráži, on s ním trávi rovnaký plnohodnotný čas.“ 33-ročný Tomáš na sexizmus voči ženám reaguje ohradením sa, blbým vtipom sa nesmeje, prípadne ide aj do konfliktu. Uvedomuje si však, že tak ako muž môže pôsobiť ochraniteľsky voči  „slabšiemu“ pohlaviu. Za najdôležitejšie preto okrem verejného odsúdenia považuje vysvetľovanie – väčšina sexistického správania sa podľa neho deje, jednoducho „lebo je to normálne“.

Nová norma
Čo s tým? Treba povedať, že väčšinou nás podobné situácie zaskočia natoľko, že sa ani nezmôžeme na reakciu. Keď sa Hana ohradí, býva označovaná ako feministka a príliš komplikovaná. Lenu zas čakalo zľahčovanie, prevracanie očí a poznámky, že to preháňa. U Zuzany záleží na konkrétnej situácii a rozpoložení: „Niekedy reagujem nahnevane, ohradím sa voči tomu alebo si to vyprosím a potom som, zvyčajne tá, čo „nepochopila vtip“. No haha. Občas sa však na tom aj ja sama zasmejem. Asi keď mi je muž sympatický alebo keď ide o niekoho, s kým sa dlhodobo kamarátim.“ Myslím, že väčšina z nás sa tiež podvedome bráni byť tým dievčaťom. Tou, čo sa berie príliš vážne, nemá zmysel pre humor, je večne podráždená a zakomplexovaná. Nahlas pomenovať, že mám s niečím (čo väčšina vníma ako normálne) problém, si vyžaduje odvahu, ktorú v sebe neviem vždy nazbierať. Podobne ako energiu na dovzdelávanie sexistického okolia. Naše respondentky a respondenti sa však zhodli, že skutočne niečo zmeniť môžeme len vysvetľovaním a výchovou, tým, že budeme tieto situácie pomenovávať a chlapcov a dievčatá vychovávať k rovnoprávnosti.

Pritom niekedy stačí tak málo – predstaviť si, ako by som sa cítil alebo cítila ja na opačnej strane. A počúvať, čo mi druhá strana hovorí. „Treba poukazovať na každodenné bežné situácie, že nie sú v poriadku, aby sa nám to dostalo pod kožu. Ale sama tiež určite kadečo prehliadam. Najhorší je ten zvyk, ktorý máme. Vieme, že tie najokatejšie veci ako násilie či diskriminácia v práci by sa nemali diať, ale postaviť sa voči tomu nevieme. A menej evidentné sexistické správanie podľa mňa často ani nezaregistrujeme. Na osobnej úrovni stačí nepristupovať k ľuďom automaticky a s nejakým predpokladom, treba mať na pamäti, že každý z nás má svoj individuálny príbeh a potreby. K ľuďom sa nedá pristupovať podľa nejakých stredovekých vzorov. Treba naozaj počúvať druhých ľudí aj to, čo vychádza z úst nám,“ uzatvára Lena.

*niektoré mená boli zmenené