Nedúfajte v lepšiu minulosť

napísala JANA H. HOFFSTÄDTER
ilustrovala BROŇA SCHRAGGE

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 27. apríla 2017.

Zdá sa mi, že si pamätám len veľmi málo vecí. Zato niektoré presne do detailu. Často také, ktoré si pamätať vlastne ani nechcem.

Prečo to tak je, sa už určite pýtalo veľa ľudí, a toto by zrejme nebola prvá úvaha. Ale mňa skôr zaujíma, ako veľmi ma moja minulosť formuje a ako veľmi sa dá zmeniť. Teda zmeniť sa, samozrejme, nedá. A ani v to netreba dúfať.

Ale dajú sa zmeniť následky minulosti? A existujú vôbec nejaké následky? Alebo sú to len kvetnaté výhovorky? Určite sme takí, akí sme preto, lebo sa nám stalo toto a toto. A koľko z tých vecí sa nám dialo cudzím pričinením! Sme snáď ani neboli pri tom.

Ibaže boli.

Myslím si, že mám dve minulosti. Minulosť na mne páchanú niekým iným a minulosť, ktorú na sebe pácham sama. Aj dnes, aj zajtra, aby som najneskôr pozajtra o nej mohla pochybovať. Či som všetko urobila najlepšie, ako som mohla. A to aj v situácii, ktorá bola úplne nahovno od samého začiatku. Možno aj posrať sa dajú veci lepšie.

Neustále riešim, čo som mohla urobiť inak, ktoré rozhodnutie ako ovplyvnilo môj ďalší život a ako som dnes mohla žiť, keby som nebola taká sprostá. Ale všetko vidím až spätne. Len zopár vecí sa mi zdá okej. Alebo aspoň okej pre danú situáciu, v danom čase. Veľa by som ich ale urobila inak.

Počúvam od ľudí, že je blbosť trápiť sa tým. Že tým človek rastie. Veci jednoducho urobí tak, ako sa mu v konkrétnej chvíli zdá najlepšie. Neskôr vidí dôsledky, a práve tie ho posúvajú v živote ďalej. Druhýkrát to urobí lepšie.

Ale koľko je takých pokusov? A čo ak ide o veci, ktoré sa už druhýkrát ani nestanú?

Súhlasím s tým – hlavou – že treba robiť aj chyby, aj padnúť na hubu, aj byť zranený. Napriek tomu sa dodnes učím spracovať pocit zlyhania, lebo sa mi zdá, že mi nikto nevysvetlil, že zlyhať je v poriadku. Hlava vie jedno, ale emócie (ne)vedia druhé.

Zároveň si však myslím, že obzerať sa do minulosti treba, a nie, že nie. Po rokoch psychoterapie som presvedčená, že minulosť vás dobehne, ak ste sa ňou dostatočne nezaoberali. Ľahké to nie je, ale treba cez to ísť. Dokonca je vraj dokázané, že traumy z minulosti sú dedičné a prenášajú sa z generácie na generáciu. Takže aspoň pre dobro tej budúcej sa treba z času na čas trošku pootočiť.

Druhá vec ale je nezostať pootočený príliš dlho. To je asi rovnako nedobré ako nepozrieť sa do minulosti vôbec. Rozoberať, skúmať, poučiť sa, povzdychnúť si, zmieriť sa. Áno, čokoľvek z toho. Ale neostať tam stáť po kolená v sračkách či ľútosti, alebo zamrznúť v šťastí, ktoré vtedy ani ako šťastie nevyzeralo. Len dnes sa nám zdá, že hej.

Keď ma so sestrou naši vychovávali, nebol internet a detstvo som strávila v socialistickej republike, kde bolo neradno vyskakovať z radu. Naši mali aj tak vlastnú hlavu, čo sa politického diania týka. Ale byť rodičom nie je nikdy ľahké. V žiadnej dobe. Takže keď bol sunar lepší ako materské mlieko, hor sa kupovať sunar. Ako to bolo s výchovou, to neviem.

Verím, že robili všetko najlepšie, ako mohli. Azda nad tým toľko nepolemizovali ako my teraz. A možno hej. Zaiste ale nemali denne pred očami desiatky článkov a názorov o výchovných metódach a prístupoch. Bola jedna kniha, ktorú dotláčali desaťročia. Obsah sa veľmi nemenil.

Takže nás aj tĺkli. Takou žltou plastovou srandou, neviem, či to nemalo slúžiť na roztieranie krému na koláč, ale u nás to bolo na zadok a kam sa trafili.

Peňazí bolo málo. Lebo mama v kultúre, otec v umení. Na rozdiel od ostatných „umeleckých rodín“ sme však bývali v paneláku na kraji mesta. Nejako som sa nevedela zaradiť.

A potom Natálka a Nikolka. Deti maminej kolegyne boli neustále vo všetkom lepšie. Niekoľkokrát do týždňa. Nikdy som nemohla dosiahnuť ideál Natálky a Nikolky. A moja mama je mi aj dnes, po tridsaťpäťke, schopná hlásiť, ako Natálka alebo Nikolka vozí mamu z práce a do práce a tam a onam. A ja jej ani nie som schopná zavolať.

Minulosť na mne páchaná rodičmi, učiteľmi, štátnym zriadením, rôznymi ľuďmi. Nie, nezažila som žiadnu drámu, nič svetoborné, nič výnimočné. Len moje malé drámy z domu a zo školy, ktoré riešim dodnes.

A potom minulosť na mne páchaná mnou.

Vidím dnes okolo seba mladých ľudí, ktorí sa mi zdajú neuveriteľne zrelí a múdri a hrozne popredu. Nemajú síce určité skúsenosti a odžité situácie, ale pozor. Všetko ostatné stihli akosi oveľa skôr. Pochodujú proti korupcii vo veku, kedy by som ja toto slovo musela hľadať v slovníku cudzích slov. Zakladajú biznisy na strednej škole, keď ja som riešila od koho opísať úlohu z matiky, čo na seba a či sa mňa dotyčný cez prestávku pozrel. Píšu blogy, knihy, zakladajú start-upy. A tak sa, samozrejme, pýtam, čo som robila, že som nebola schopná dozrieť o čosi skôr.

Neviem.

Nevedela som sa skôr naučiť, ako sa správať k druhým ľuďom. Nevedela som sa skôr naučiť, že ľudia vidia svet rôzne, že môj pohľad na svet nie je ten jediný správny. Že každý má právo precítiť rovnakú situáciu úplne inak.

Alebo že niektoré veci neovplyvním. Ale aj tak za nimi bude nejaký ten vesmír, ktorý ma na neviditeľnej vlne asi predsa len kamsi posúva.

Dopredu.

Napríklad moje tehotenstvo, keď som mala 22 rokov. Vykľulo sa z neho tehotenstvo mimomaternicové, život ohrozujúce. Zárodok decka napokon skončil v smetnom koši.

A potenciálny otec, ako by to nestačilo, si neskôr zlízol výčitky, že počas mojej večernej operácie nedostatočne tŕpol. Išiel si s kamošom púšťať gramce, aby odpútal myšlienky, ale podľa mňa mal radšej sedieť doma, škrabať od nervov stenu a čakať na prvú správu, že som sa úspešne prebrala z narkózy.

Spätne sa mi zdá, že by sa to celé zaobišlo aj bez výčitiek, či sa o mňa dostatočne bál. Pretože je legitímne prežívať veci po svojom.

Trvalo, kým prišlo toto poznanie. Aj to, že telo ešte nebolo pripravené.

A áno, pravdaže som aj tak riešila, ako by môj život vyzeral, keby zárodok decka sedel v maternici a nie mimo nej. Keby sme sa stali rodičmi, vtedy, dvadsaťdvaroční, bez fejsbukov modrých koníkov. Keby dnes moje dieťa malo takmer 14 rokov.

Žeby to bol ten moment na rýchlejšie dozrievanie?

Overthinking.

Prílišná analýza je nahovno. Dostanú sa do nej veci, ktoré sa nestali. Samé keby a čo keby.

A to nikam nevedie.

Myslím si, že je dobré sa obzrieť. Treba hľadať pôvod vecí, treba sa niečo naučiť, s niečím sa vyrovnať alebo rozlúčiť. Ale potom je potrebné zavrieť dvere.

Nedúfať v lepšiu minulosť. Chceli by sme ju možno občas zmeniť, ale nedá sa. Jediná možnosť, kedy meniť minulosť, je dnes.

Jedna myšlienka na “Nedúfajte v lepšiu minulosť

Napísať odpoveď pre Alexandra Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *