pppppppppppppppppppppppp

Malé a veľké coming outy

napísala MICHAELA KUČOVÁ
nakreslila MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 30. júna 2016.

Oproti iným krajinám Únie príslušníci LGBTI menšiny na Slovensku častejšie skrývajú svoju sexuálnu orientáciu či rodovú identitu. O takmer štvrtine (24 %) to v ich rodine nikto nevie (priemer EÚ 18 %), píše sa v Správe o LGBT ľuďoch.

Skrývať svoju sexuálnu orientáciu je nesmierne vyčerpávajúce. Nielen pre rôzne zahmlievania (pozdravujeme všetky polovičky, lásky, miláčikov!), ale predovšetkým emocionálne. „Neheterosexuálni ľudia často veria tomu, že pred svojimi najbližšími ľuďmi nemôžu byť sami sebou, lebo by ich takých rodina a priatelia neprijali. Snažia sa naplniť predstavu, ktorú o nich majú, aby ich nestratili,” opisuje psychologička Katarína Franeková z Q-centra. Vyrastáme a žijeme v spoločnosti, kde je heterosexualita normou a iná orientácia vnímaná negatívne. LGB ľudia si negatívne odkazy zvnútorňujú a následne prežívajú pocity viny, hanby a najmä strachu z odmietnutia, čo môže viesť k depresiám či iným psychickým problémom.

Rodičia, ich sny a tí ostatní
Veľa ľudí najprv coming out „testuje“ na svojich priateľoch, až následne sa zdôverí rodine. Jej odmietnutie bolí najviac, aj preto sú práve rodičia tí, ktorí sa o orientácii svojich detí často dozvedajú ako poslední. Podobne ako sami LGB ľudia aj ich rodičia prechádzajú v procese akceptácie rôznymi štádiami a pocitmi. Prijatie LGB ľudí je podľa Kataríny späté s prístupom k relevantným informáciám, predsudkami, konzervatívnosťou či náboženským presvedčením: „Rodičia majú tendenciu spochybňovať svoje deti (akokoľvek staré), či ich sexuálna orientácia nie je len fázou. Keďže žijeme v krajine, kde je homosexualita stále, žiaľ, démonizovaná a tabuizovaná, nezriedka vidia homosexualitu svojich detí ako chybu v programe. Pýtajú sa samých seba, kde urobili chybu, alebo hľadajú vinníka niekde zvonku. Informácia môže byť pre nich taká ťažká, že ju poprú a tvária sa, že ku coming outu nedošlo. Nezriedka sa u rodičov objavuje žiaľ súvisiaci so stratou ich predstavy o dieťati, života, ktorý si pre neho vysnívali atď.”

„Pri prvých vzťahoch som nenabrala odvahu povedať to rodičom, nastalo to až vtedy, keď som chcela tráviť Vianoce s partnerkou. Nebolo to ľahké, neobišlo sa to bez sĺz či výčitiek až po otázky, kde urobili chybu, alebo či mi niekto ublížil, a preto sa mi „to“ udialo. Čas, rozhovory a spoločne strávené chvíle však všetko vyriešili. Dnes ja, moji rodičia a moja partnerka máme vynikajúci vzťah,“ opisuje 28-ročná Diana, ktorá si svojím coming outom s rodičmi prešla v osemnástich. Reakcie ľudí na svoju orientáciu vníma ako sito – ak sa niekto zhrozí, či s ňou prestane komunikovať, vie, že takého človeka vo svojom okolí nepotrebuje.

Neriešiť to, čo si pomyslia ostatní, bolo kľúčové aj pre Moniku: „Dôležité je uvedomenie, že coming outom sa človek nepriznáva, nejde o odprezentovanie niečoho, pre čo by sme sa mali cítiť vinní. Podľa mňa je to skôr o sebaprijatí, dostatočnom sebavedomí a dôvere, s ktorou sa svetu otvárame.” Obe sa zhodujú, že reakcie vedia prekvapiť, pozitívne i negatívne. „Mnoho ľudí je vysporiadaných s tým, že sused má frajera, no popudí ich, ak by sa to malo týkať ich rodiny. Opačný prípad je, keď je osoba s homofóbnymi názormi konfrontovaná s coming outom blízkeho človeka. Väčšinou si aj tak uvedomí, že je to stále ten istý človek, ktorého nechce stratiť zo života,” myslí si Monika.

Vonku je lepšie
Špecifické reakcie vyvoláva coming out bisexuálnych ľudí: „Ľudia majú potrebu aj za mňa hľadať mi bližšiu definíciu. Keď som s mužom – nič sa nerieši, predošlá skúsenosť so ženou je vítaná. Keď som so ženou – som lesba a automaticky sa počíta s tým, že s mužom mám problém. V bližšom okruhu ľudí však nemusím nič vysvetľovať,” zhŕňa Gréta. „Dnes už vôbec necítim, že je to vec, pre ktorú by som mala byť menejcenná. Ba naopak, som hrdá na to, že som sa nebála žiť, objavovať, skúmať… Som zamilovaná, nikoho a nič nevidím jasnejšie ako svoju polovičku,” opisuje. Čo by odporučila ľuďom, ktorí zvažujú coming out? Nebáť sa a byť trpezlivý. Coming out podľa nej prináša pocit slobody a šetrí čas.

Diana, ktorá pracuje v IT firme, tiež vníma najmä slobodu a myslí si, že hoci to tak spočiatku nemusí vždy vyzerať, vyoutovaný život je ľahší, šťastnejší a spokojnejší, pretože je sama sebou. „Ani raz som neoľutovala žiadny zo svojich coming outov a to ich teda človek zažíva riadne veľa. Nielen tie veľké, ale aj také tie menšie, v práci, v banke pri hypotéke, u lekára, alebo keď vám niečo prinesie kuriér a do telefónu poviete, že po to posielate partnerku.“

Kde hľadať podporu?
Prípadnú traumatickú skúsenosť s odmietnutím je dôležité napraviť, obklopiť sa ľuďmi, ktorí prijímajú druhých bez ohľadu na orientáciu. Dôležitú úlohu tu môžu zohrať aj heterosexuálni ľudia. Podporu svojim homosexuálnym priateľom odporúča Monika vyjadriť napríklad účasťou na Pride, odsúdením homofóbnych prejavov, ale predovšetkým obyčajnými ľudskými gestami, ako sú objatie, vypočutie a horúca čokoláda. Potvrdzuje to aj psychologička Katarína: „Pre LGB ľudí je často podporné už len to, že sa môžu o tom, čo prežívajú, rozprávať s niekým, kto ich vypočuje a nesúdi. Najväčšou oporou sú nezriedka ľudia, ktorí sa usmejú a povedia – na našom vzťahu sa nič nemení, pre mňa si stále ten istý človek; ak by si čokoľvek potreboval/a, som tu. “

Katarína pracuje v zatiaľ jedinom špecializovanom centre pre LGBT ľudí na Slovensku. Každoročne organizujú Skupinu osobnostného rozvoja, ktorá je určená pre ľudí prechádzajúcich coming outom. Na Q-centrum sa takisto možno obrátiť v prípade záujmu o individuálne psychologické sedenia, prípadne aj prostredníctvom online poradne na adrese poradna@qcentrum.sk. „Na Slovensku ešte stále prevažuje negatívny názor o návštevách u psychológa, radšej však plakať u psychológa, ako smiať sa u psychiatra,” odporúča Monika. Osobne pre ňu bolo najťažšie rozlišovať hranicu vlastného coming outu a skutočnosti, že ním môže nepriamo vyoutovať aj partnerku. Vyoutovať druhú osobu je nevhodné v akejkoľvek situácii, aj keď „to myslíme dobre”.

Často je to práve vzťah a opora partnera, vďaka ktorej človek dospeje k rozhodnutiu „vyjsť von“. Následne sa spúšťa kolotoč rôznych reakcií. Mnoho ľudí si myslí, že nikdy nestretlo lesbu alebo geja, aj preto je podľa Diany dôležité nebyť neviditeľný. Inú sexuálnu orientáciu ľudia často vnímajú ako alternatívny životný štýl či experiment, myslia si, že homosexualita sa dá liečiť alebo že homosexuálne vzťahy nie sú trvácne.

„Referendum silne polarizovalo spoločnosť vo vzťahu k LGB ľuďom, novelizácia Ústavy povýšila prítomnosť homofóbie na legislatívnu úroveň. Namiesto toho, aby nám šlo o spokojnosť a právnu istotu všetkých ľudí, sa systematicky šíri politika strachu voči konkrétnej skupine obyvateľstva založená na mýtoch. Z mojej skúsenosti LGB ľudia vôbec nestoja o to vyvolávať kontroverzie, chcú len byť šťastní ako všetci ostatní,” hovorí psychologička Katarína.

Keď už je zle
Čo však robiť, ak predsudky voči LGB ľuďom prerastú do šikany? Podľa Kataríny je potrebné pracovať nielen s obeťou a agresorom, ale aj s celým kolektívom: „Školy môžu požiadať o bezplatnú intervenciu Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, prípadne Q-centrum. Ideálne je, pokiaľ školy reagujú citlivo už na náznaky ubližovania a neriešia situáciu až v bode, keď dochádza k násiliu. Veľký zmysel majú preventívne aktivity na školách, ktoré môžu pomôcť predísť takýmto prípadom.”

V prípade šikany v zamestnaní sa môžete obrátiť na organizáciu Diversity PRO, ktorá sa zaoberá inklúziou LGB ľudí v pracovnom prostredí, alebo právničku Q-centra. „Nie je jednoduché pracovať v prostredí, kde nemáte pohodu, preto je to pre mňa jedna z hlavných požiadaviek na zamestnávateľa. Kolega, ktorý pracuje pre tú istú firmu už viac ako šesť rokov, sa rozhodoval medzi dvoma ponukami – a hoci druhá firma ponúkala vyšší plat, rozhodol sa pre LGBT priateľské prostredie. Hlavne medzinárodné spoločnosti podporujú diverzitu na pracovisku, čiže ak sa niekomu nepozdáva situácia, v akej je, odporúčam zmeniť zamestnávateľa. A dôvod, prečo sa človek rozhodol pre zmenu pracoviska, uviesť aj HR, prípadne nadriadenému. Niet nad konštruktívnu spätnú väzbu,” myslí si Monika.

Všetci sa hádame
Hoci všetky výskumy o LGB ľuďoch ukazujú, že mnohí taja svoju orientáciu zo strachu z diskriminácie či obťažovania a násilia, situácia sa podľa výskumu spomínaného v úvode mierne zlepšuje. Homosexuálov za susedov krátko po revolúcii nechcelo 62 percent, po sedemnástich rokov sa negatívne vyjadrilo 33 percent. Reakcie okolia teda môžu byť kľúčovým momentom, ktorý podporí kvalitu života LGB ľudí. „Mňa by ani vo sne nenapadlo pýtať sa druhých ľudí, ako to robia v posteli, ako chcú mať deti, čo na to povedali rodičia a či premýšľali nad trojkou. Na obľúbenú knihu sa ma po coming oute nespýtal ešte nikto,” približuje svoju skúsenosť Monika. „Myslím, že keď aj my okolo seba prestaneme stavať nepriehľadné steny, budeme si navzájom všetci bližšie. Nemyslím tým, že každé ráno kráčam do práce s dúhovou zástavou. Kolega bol milo prekvapený, keď zistil, že aj my si kupujeme kvety, chodíme do kina, lámeme si hlavu nad narodeninovým darčekom, alebo že aj my sa vieme pekne pohádať.”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *