Koža na pohľad, pohľad na kožu

napísala ALEXANDRA JUST ilustrovala KLAUDIA MORAVČÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. februára 2021.

Pohľady zblízka

Som zvyknutá, že moja pleť je extrémne citlivá. Ako dieťa som mala na lícach suchú, trochu zhrubnutú kožu, akoby krupičku. Nespomínam si, že by som to príliš vnímala, začala som si to uvedomovať asi až v škole. Pamätám si, že som hrozne ľahko očervenela, moje líca citlivo reagovali na pozornosť druhých, často som sa pýtala kamarátok, či som červená. Ak som videla, že si niekto skúmavo obzerá moju tvár z menšej vzdialenosti, ihneď som stresom spustila vlnu červene, ktorá sa mi rozliala po tvári. (Áno, som skôr introvertka.)

V puberte sa stav mojej pleti zhoršil. Mama ma s vidinou spokojnejšej dcéry brávala k rôznym kozmetičkám, absolvovala som množstvo naparovaní, čistení, dokonca aj laser. Bolesť ma sprevádzala každý deň. Boľavá tvár, boľavé čistenie. Odchody z kozmetiky boli plné hanby a opuchu. Pohľadom do zrkadla som sa vyhýbala. Moje sebavedomie prežívalo asi to, čo človek, ktorý sa nechá dotlačiť do šialene dlhej jazdy na centrifúge a jeho zvratky poletujú okolo. 

Keď som mala šestnásť, ešte na mňa denne z telefónu nesvietili vyretušované tváre a telá, to považujem za šťastie. Dnes sú kozmetický priemysel a sociálne médiá najlepší kamaráti a vytvárajú zo skincare obrovský boom, pod unavenú kožu sa nám vrýva, že kupovať si za veľa peňazí veľa produktov je predsa selfcareMíňaj bez výčitiek, drahá! Treba si dopriať, veď tá krásna pleť na instagrame aj niečo stojí a filter na fotke či videu nestačí. Odraz samej seba v zrkadle, kde si dole nevyklikneš želanú podobu, nie je taký lichotivý. To, ako vnímame krásu, sa mení rýchlosťou prekliku zo storky na storku. Aký veľký tlak musia znášať dnešné adolescentky a adolescenti?

Vnútorné problémy, ktoré sa prejavujú na povrchu 

V tom čase mi z dostupnej liečby nepomáhalo nič. Skúšali sme krémy a čistiace vody rôznych značiek. Na niektoré som ozaj nereagovala dobre. Chodila som dokonca aj k jednej známej dermatologičke, ktorá sa venovala prevažne dámam v zrelom veku a úpravám ich tváre. V čakárni sedeli ony a ja. Efekt po čistení bol vždy len krátkodobý. 

Zmenilo sa to až na konci strednej školy. Usúdili sme, že problém bude niekde vnútri a liečenie vonkajších prejavov nestačí. Absolvovala som vyšetrenie, nazvime to alternatívnou metódou, kde mi oznámili, že mám zo svojho jedálnička vysadiť pšenicu aj laktózu. A uvidíme. Pomohlo to. Behom dvoch týždňov som videla zmenu. Moja úžasná stará mama sa ponúkla, že mi bude variť obedy, a tak nebudem musieť jesť v škole, v ktorej by to zrejme bez lepoku a mlieka nešlo. Bola som jej za to neskonale vďačná. Vo svojom veku preukázala fantastickú kreativitu (jej veľmi vlastnú) a ja som mala teplé obedy a prísun dôležitých živín z domácej kuchyne. Aj doma sa zmenil obsah špajze, mala som podporu. 

Bola som veľmi striktná – moja motivácia bola silnejšia než vôňa pizze. Trvalo to dva roky, kým som začala pozvoľna obchádzať prísne pravidlá svojho stravovania a bez zlého pocitu som si vychutnala gastronomické pôžitky. Konečne. Sama seba som prekvapila, ako viem svoje chute ovládať.

Niekedy paralelne s touto diétou som začala pravidelne navštevovať tú kozmetičku, ktorá mi skutočne pomohla. Pozrela sa mi na kožu takou tou mikro-makro približujúcou kamerou, kde videla všetko. Jedno leto som v jej ordinácii bola skoro každý týždeň a ona ma postupne, neinvazívne, zbavila začervenaných líc a zhrubnutej kože. Zásobovala ma krémami, vysvetlila mi, čo smiem a nesmiem svojej koži robiť. Rozprávali sme sa! Normálne otvorene. O pleti. Žiadne naparovanie, ihla a ďakujem, dovidenia. Bola to jediná kozmetička, od ktorej som nechodila so zaslzenými očami, zahanbená.

Zároveň mi bolo jasné, že toto nie je štandard, ktorý ženy (a muži!) absolvujú, pokiaľ majú problémy s pleťou, a suma, ktorá sa rovnala mojej zdravšej pleti, bola nemalá. Všetky krémy, čistiace vody a liečivé mastičky (od lekárky aj z drogérie) v našej kúpeľni som používala len vďaka tomu, že som bola pubertálna dcéra rodičov, ktorí mi ich zabezpečili. 

(Zaujímalo by ma, ako prežívajú kožné problémy muži, resp. mladí muži. Starostlivosť o ich pleť berieme ešte stále ako niečo, čo nepatrí k mužskosti. Akné predsa nie je výsadou pubertálnych dievčat.)

Ďalší hormonálny míľnik mojej pleti – tehotenstvo

Na vysokej škole som svoju kožu nepotrebovala akútne riešiť, nebola to žiadna krásna a hladká pleť (krčmový študentský život, čauko!), ale netrápila som sa. 

A potom som otehotnela. Moja pleť žiarila ako hashtag skinpositivity na instagramových skincare profiloch a všetko bolo v úplnom poriadku. Porodila som, dojčila som, moja pleť bola rovnako hladká ako dcérina. Preto som neprikladala veľkú váhu tým malým pľuzgierikom, ktoré sa mi cez leto vyhodili na pravom líci. Plocha dva krát dva centimetre. A potom to šlo ako požiar. 

Nerozumela som tomu, dermatologička mi po minúte sedenia v ambulancii predpísala akúsi mastičku proti parazitom. Ani sa ku mne nepriblížila, nevyšetrila ma. Neurobilo to nič. Kozmetička skúšala snáď všetko. Bez trvalého úspechu. Prichádzali dobre mienené, no bolestivé poznámky zo všetkých strán: to máš z toho dojčenia, si vyčerpaná, to máš z nešťastného manželstva, to máš zo stresu, to máš z tepla, zo zimy, to máš zo sóje, z cukru. Nenápadne vo mne naštartovali ešte aj pocit viny. Som taká neschopná mať svoj život pod kontrolou, a preto mám vyrážky! 

Niekto sa ma dokonca aj opýtal so skúmavým pohľadom a s mierne zhnuseným výrazom – čo to máš na tvári? Bože, ako som bola znova doma v tomto pocite hanby. 

Nemať zdravú pleť v tridsiatke je stále vnímané veľmi skreslene, ako niečo abnormále či možno až odstrašujúce. Mať také vyrážky a byť matka, to akosi nesedí. Pomýlila si si vek. Ty už máš riešiť skôr vrásky ako vyrážky.

Krásna a zdravá pleť, ktorá vyzerá čisto a pružne aj bez mejkapu – to je ženské víťazstvo. 

Po vyšetrení ďalšieho dermatológa sa nič konkrétne nezistilo, odporúčanie na antibiotiká som vylúčila – rozhodla som sa v pokoji dcéru dodojčiť, čo sa nezaobišlo bez otázok, prečo ešte dojčím skoro dvojročné dieťa. Nuž, lebo som sa tak rozhodla, ďakujem za opýtanie. 

V koži tínedžerky po tridsiatke

Pre tie antibiotiká som si prišla o rok na jeseň. Stiahli rozšírený zápal, ale ten sa po vysadení opäť vrátil a ja som bola už ozaj zúfalá. Boli to vlny, chvíľu bolo lepšie a potom som opäť vytrvalo neznášala pohľad do zrkadla. 

Spomínam si, ako som sa na seba zhnusene dívala v odraze okien zaparkovaných áut, keď som šla po ulici. Opäť som mala návaly červene v tvári, najmä keď som sa vystresovala. Ovulácia a PMS boli najhoršími obdobiami v mesiaci. Dva týždne zo štyroch bola moja pleť v akútnom zápale. Akýkoľvek rúž v kombinácii s vysypanou, červenou tvárou na mne vyzeral hrozne, pripadala som si smiešne. Dekoratívna kozmetika schla na poličke. Používala som iba korektor na prekrytie toho najhoršieho, to bola celá moja skrášľovacia procedúra. Venovať sa svojej pleti bol pre mňa nevyhnutný a nepríjemný rituál, žiadne voňavé masky, self-care procedúry. Bol to boj o každú jednu zahojenú vyrážku. Jedla som zinok, béčko, áčko, céčko. Cítila som, že sa mi to vymyká spod kontroly, pleť bola v zlom stave a ja tiež. Večer som plakávala v kúpeľni. Bolel ma každý dotyk. 

Možno sa to zdá patetické, no pre mňa to bol veľký boj. Pripadala som si škaredá ako nikdy. Nechutná. Hanbila som sa takmer nepretržite. Stav mojej pleti až príliš ovplyvňoval moju náladu, bola som oveľa podráždenejšia. Nerozumela som, ako niekto môže povedať, že mám milovať svoju pleť takú, aká je. Že mám milovať svoje veľmi boľavé tvárové vriedky či zapálené podkožné hrboly. Nikto nemôže milovať niečo také. Skinpositivity bola v mojom prípade absolútnou utópiou. Tubička sebalásky bola prázdna. 

Ako posledný pokus som na dva mesiace úplne vynechala cukor a mlieko. Nepomohlo to.

Správna diagnóza

Že mám rosaceu, som sa dozvedela od ďalšej dermatologičky – áno, navštívila som ich ozaj mnoho, nie každá lekárka či lekár mi vedeli pomôcť a moja zúfalosť ma hnala od jedných dverí ambulancie k druhým. Keďže to dermatológ predtým vylúčil, nevnímala som to už ako jednu z možností. Chyba. Po krátkej konzultácii mi moja nová doktorka vysvetlila, čo rosacea je a čo sa dá urobiť, aby som ju mala v takmer bezpríznakovom štádiu. Predpísala mi antibiotiká na desať dní a mastičku, ktorú si dávam na tvár každý večer, dohodli sme si kontrolu. Dnes sú to dva mesiace a liečba mi, našťastie, zabrala. A ja som sa postupne viac uvoľnila. Našla som si svoju rutinu a sledujem pár profilov, kde sa o rosacei a pleti čo-to píše (napríklad tento alebo tento). Zrazu som v tom nebola jediná, videla som rôzne príklady, ako sa koža s rosaceou dá (aj keď len čiastočne) liečiť. 

Som veľmi opatrná v skúšaní nových krémových zázrakov, viem, čo môže urobiť premotivované plácanie produktov na tvár. Minimalizujem. Aplikujem obyčajný čistiaci gél, jedno sérum na deň, jedno na noc a krém. Večer mastičku od doktorky. Na tvár mám malý uterák alebo jemnú bavlnenú utierku. Každý deň čistú (to je zázrak, však).

Podoby prijatia 

Na dokonalé tváre a hashtag skinpositivity sa pozerám s rezervou. Dva pupienky na nádhernej pleti mi ozaj nepripadajú povzbudzujúce. Tento často skloňovaný výraz beriem skôr ako osvetu, otvorenú komunikáciu o pleti a sprístupňovanie informácií a skúseností. Pomôcť môže aj samotné zdieľanie tých svojich a podpora okolia. Pocit prijatia a správna diagnóza, samozrejme. 

Dôvod, prečo som podstúpila všetky tieto procedúry, bol môj pocit zo seba samej. Svoju nezdravú pleť som považovala za moju chybu, niečo, čo som si zapríčinila ľahkovážnosťou a neschopnosťou mať v živote poriadok, byť psychicky vyrovnaná. Zapálenú kožu som brala ako odraz svojej lability. Nepripúšťala som si, že by to mohlo byť aj naopak. Prahla som po tom nájsť ozajstnú príčinu toho, prečo takto vyzerám. 

Zdravšia pleť mi dáva pocit, že starostlivosť o seba zvládam lepšie a mám sa (aspoň trochu) pod kontrolou. Na pozadí mi nebeží pripomienka, že mám tvár samý boľavý hrbol a fialový fľak. Ešte stále hľadám mier so svojím telom a kožou, učím sa prijať aj tie telesné nedokonalosti, ktoré nie sú na prvý pohľad vidieť, lebo na tie popri mojej tvári ešte nebol čas. Vnímať fyzickú krásu na druhých mi vždy šlo, tú svoju som sa nikdy vedome neučila pozorovať.  

Na meniny som si kúpila sadu očných tieňov a občas ich aj aplikujem. Ja, ktorá som sa maľovala naposledy v puberte. Vlastním tri rúže a nebojím sa ich použiť a páči sa mi to. Užívam si, že moja pleť ich teraz znesie. A že ja znesiem pohľad na seba. Aj bez filtra.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Jedna myšlienka na “Koža na pohľad, pohľad na kožu

  1. Čítala som,teda hltala slovo za slovom a úplne chápala všetky tie emócie, ktoré sama prežívam. Mám 20 a rosaceu mám v podstate od mala. Som s tým zmierená? Nie. Neviem. Sa. S. Tým. Zmieriť. Ale. Chcem. Nikdy som rosaceu nejako zvláštne neriešila lekármi. Bola som u dvoch dermatologičiek. Jedna mi povedala, že to nemam riešiť, z časti má upokojila, že to nie je take zle, ale stav sa nezlepšil. Druha zase ,že ona rieši skôr akné. Možno nie je spôsob ako to riešiť, pomyslela som si. A potom ten instagram, ktorú vzbudzuje vo mne pocit menejcennosti, má odrazu povzbudil nádejou, nádejou v podobe profilov,ktoré už boli spomenuté. Pocit skaredosti,teraz mám more sĺz v očiach, keď to pisem, mám často,veľmi často. Cítim ako má toto blbe ochorenie obmedzuje byt slobodná, smiať sa do popuku, zabehnut maratón,kebyže sa mi chce, tancovať ako sialena…to vsetko môžem,ale s tým že vybuchnem do červená. Chcem sa zabaviť, ale keď má niekto niekam zavolá,premýšľam , či tam bude teplo, zima, kto tam budem,či sa budem hanbiť atd a to si nemyslím,že patrím medzi tých najhanblivejsich, ale rosace má LIMITUJE v sociálnom živote. Študujem zdravotnú sestru a teraz som bola na praxi. Vzdy si musím zvyknúť na ludi, na prácu, na prostredie, na vzduch, doslova vzduch, ktorý tam je. V prvé dva dni som cítila nával tepla, a potom som si zvykla. Ale začiatky sú pre mna vzdy dost tazke. Cely den v rusku nie je žiadna sláva a keď občas niekto vytrieli poznámku, ako teraz nedávno od pacienta, čo ste taká červená, nie je to nic prijemne a ja sa tam idem pritom roztrhať, aby mali vsetko, čo potrebuju. Ale nastastie v mojom živote som nezažila až tak vela hlúpych, netaktnych a celkom zbytočných poznámok. Jednu by som však rada spomenula a týka sa skôr mojej mami, ktorá má rosaceu tiež. Jedna známa, s ktorou sme sa často videli, podotýkam od mojej mami o 15 či 20 rokov mladšia, rada upozornila na červeň v tvári mojej mami. V hlase bolo cítiť smiech a totálne nepochopenie. Bolo to vela krat, akokeby moja mama nevedela,že je červená. Musela jej to povedať, proste musela. A prečo? Prečo taká zbytočná poznámka. Moja mama je dobrý človek a nikdy jej nic nepovedala. Ja ako mala som to vsetko počula, plakala som,že ju tak uráža. Chcela som sa jej zastať a vykričať sa na nu,aby jej to už nehovorila,že keď si nevsimla ona o tom VIE, lebo s tým ŽIJE. Ach. Prebolelo. Niekedy sme necitlivý,ale sú ľudia s veľkým pochopením, láskaví. A tiež nedávno som videla fotku jedného dievcata. Fotka jej postavy bola dokonalá a popis- bodypositivity. Smiešne. Mna by nikdy nenapadlo si dat takú fotku a k tomu ešte napisat aj toto,aj keď sa nemusím hanbiť svoju postavu. Ale akosi súcitim s ľudmi, ktorí ju nemajú a nechcem, aby mi závideli a trpeli tým, že ich telo vyzera inak. To je len taká moja vsuvka. Veľmi veľmi veľmi ĎAKUJEM za tento článok. Bolo to ako prečítané z môjho vnútra a s naozaj pútavým štýlom písania má to vtiahlo do deja a tiež rozosmialo.

Napísať odpoveď pre Sabi Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.