napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala HAN DONAU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. apríla 2024.

Rozkliknem nejakú handričku na Vinted, zbadám hashtag #y2k a ponáram sa do úzkosti, do tej, ktorá bola ustavične prítomná na pozadí môjho dospievania, ktorá sa zjavila a prehltla ma ešte pred pubertou, roky ma prežúvala a vypľúva ma len po kúskoch až do dnešných dní. Idem po ulici a za dievčatami, ktoré míňam, sa vynárajú obrazy mojich spolužiačok, všetko to oblečenie, ktoré sme nosili, všetky tie veci, po ktorých sme túžili. (Náš svet nebol oveľa bohatší.) Rifle s nízkym pásom, bedrové kosti Britney Spears, kapsáče, Avril Lavigne, očné linky, čierna, gothic, emo, punk, skutočne značkové oblečenie, nie fejky z tržnice, jablčný ocot na chudnutie, diskmeny a mp3 prehrávače, mobilné telefóny s kapacitou desať esemesiek a radosť z každej ikonky správy, ktorá sa na ich štvorriadkových displejoch objavila (cena jednej tri koruny a kredit večne minutý), počítače ako vzácnosť, internet šialene pomalý a len pre vyvolených, závisť, veľa závisti. Nič z toho nie je odložené ako artefakt v múzeu, starostlivo ošetrený, so štítkom a s inventárnym číslom, relikt, okolo ktorého by sme sa mohli zhŕknuť a kývať hlavami, toto sme boli my, toto sme prežili, toto nás ovplyvnilo. Miesto toho sa v tom surovo hrabú módne značky a po nich dievčatá, ktoré prežijú niečo úplne iné ako my, vyberajú si, čo sa im hodí, čo je dostatočne škaredé, aby to dnes mohlo byť moderné. Prepáčte, cítim sa dotknuto, niečo mi beriete.

A ešte len potom si uvedomím, že od tých čias, od tej módy, už uplynulo plus-mínus štvrťstoročie, a som definitívne v prdeli. Panebože, moje dospievanie predsa nemôže byť niečo, čo sa odohralo tak strašne dávno, hlavne keď sa ešte stále necítim plnohodnotne dospelo.

– – –

Nedávno som v jednej publikácii natrafila na objasnenie pojmu Tuzex v poznámke pod čiarou. Ďalší dielik do mozaiky výkričníka nemilosrdne upozorňujúceho na to, ku akej generácii patrím, keď podobné vysvetlenia nepotrebujem. Socializmus som reálne nezažila, jeho koniec bol súčasťou oslavy mojich druhých narodenín v podobe záberov z revolučných námestí v malom čiernobielom televízore Tesla Pluto. (Och, a Pluto bola planéta!) No napriek tomu som aj ja strážkyňou všetkých tých socíkovských skratiek, pojmov, strachov, kontextov a šedivosti. Toto spolu s Barbie, s disneyovkami v kine, s Britney, s Gilmorkami, s Bravíčkom a časopisom Eva je moje (pop)kultúrne dedičstvo. Mohlo by to byť viac toxické?

– – –

Y2K si skutočne pamätám – ako hrozbu, o ktorej sa hovorilo v televíznych novinách, keď sa nevedelo, či počítače zvládnu dátumový prechod na letopočet začínajúci sa dvojkou. Je to jedna z mnohých plastových spomienok na túto nevkusnú éru, ktorá našu pozornosť nahryzávala miliónom nepotrebných harabúrd made in China a po ktorej sa vlastne nič nezachovalo. Nábytok z drevotriesky doslúžil a nahradil ho iný, marhuľové a zelené steny bytov sa premaľovali a najmä všetka vytúžená technika rýchlo zostarla, fotky zo zázraku v podobe digitálneho fotoaparátu s rozlíšením 2 Mpx, ku ktorým sa nikto nikdy nevrátil, ostali zaseknuté v ťažkopádnych stolových počítačoch, v útrobách kôp elektroodpadu.

Kulisy môjho dospievania ma však v tých časoch rozhodne nefrustrovali. Ešte do nich jednak presakovalo idylické, výživné detstvo, v ktorom starý otec vstával vždy ako prvý, na raňajky si robil hrianky s cesnakom a zaspával pri Slovenskom rozhlase, slnko hrialo tak akurát, v zime snežilo a za prijímačky na osemročné gymnázium som dostala bicykel (no diktát módy a doby bol už neúprosný – aj ten bicykel bol strieborný Kellys, o inom som nechcela ani počuť). Navyše sa svet práve otvoril, zväčšil a vďaka technológiám nabral raketovú rýchlosť a my sme toho boli súčasťou, žili sme budúcnosť!

A kým svet je stále plastovejší, tamto je už dávno minulosťou. Ostala len pachuť, pocit dočasnosti, neaktuálnosti, zbytočnosti.

– – –

Aj môj obranný mechanizmus voči tomu všetkému sa skrýva v šatníku, bez ohľadu na trendy je ním hashtag #retro, ale siaha maximálne po začiatok deväťdesiatych rokov, do mladších čias už nie. Čo si sama pamätám, čo som si už raz obliekala, predsa nemôže byť retro! Vďakabohu za Vinted a za sekáče, v obchodoch by som už nejaký čas asi nenakúpila, aj keby sa mi rýchla móda sťa správnej moralistickej tete nepriečila. Veď ako by som dnes mohla nosiť rovnaké veci ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi? A vôbec, kde nakupujú oblečenie všetci ľudia po tridsiatke?

Snorím po mrkváčoch, netopierých rukávoch a divokých farebných kombináciách; čo je zo sveta predo mnou, v tom sa cítim young & fresh, bezpečne a nadčasovo, neskrývajú sa za tým žiadne spomienky, zážitky, emócie. Rozmýšľam však, či pre generáciu mojich rodičov vyzerám v šatách, čo nosili oni za svojich mladých liet, rovnako nepatrične a bolestne nostalgicky, ako sama vnímam dievčatá v oblečení z čias môjho dospievania. Máme všetci okolo seba živé memento svojho nenávratného starnutia, všetkého, čo raz bolo, a už nebude? (Alebo som len ja opäť raz precitlivelá?)

– – –

Pointa nie je – ktorá kríza ju má? Som stále mladá, no pamätám si históriu. Nerúcam sa pre to, pomaly prijímam stredný vek, nehromžím nad mládežou so slovami „ja vo vašom veku…“. Lebo v ich veku som vyzerala úplne rovnako a pravdepodobne som aj robila rovnaké veci, len menej online. Je však zvláštne uvedomovať si (na príklade niečoho takého triviálneho, ako je oblečenie a cykly módnych trendov), ako ma prúd dejín stále rastúcou masou mladých ľudí vytláča do nového toku, trochu pomalšieho, šedivejúceho a vráskavého. A vlastne to už aj vítam, len si tak popri tom frflem popod nos, to patrí k veku.

editovala MICHAELA KUČOVÁ