Kliatba Y2K

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala HAN DONAU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. apríla 2024.

Rozkliknem nejakú handričku na Vinted, zbadám hashtag #y2k a ponáram sa do úzkosti, do tej, ktorá bola ustavične prítomná na pozadí môjho dospievania, ktorá sa zjavila a prehltla ma ešte pred pubertou, roky ma prežúvala a vypľúva ma len po kúskoch až do dnešných dní. Idem po ulici a za dievčatami, ktoré míňam, sa vynárajú obrazy mojich spolužiačok, všetko to oblečenie, ktoré sme nosili, všetky tie veci, po ktorých sme túžili. (Náš svet nebol oveľa bohatší.) Rifle s nízkym pásom, bedrové kosti Britney Spears, kapsáče, Avril Lavigne, očné linky, čierna, gothic, emo, punk, skutočne značkové oblečenie, nie fejky z tržnice, jablčný ocot na chudnutie, diskmeny a mp3 prehrávače, mobilné telefóny s kapacitou desať esemesiek a radosť z každej ikonky správy, ktorá sa na ich štvorriadkových displejoch objavila (cena jednej tri koruny a kredit večne minutý), počítače ako vzácnosť, internet šialene pomalý a len pre vyvolených, závisť, veľa závisti. Nič z toho nie je odložené ako artefakt v múzeu, starostlivo ošetrený, so štítkom a s inventárnym číslom, relikt, okolo ktorého by sme sa mohli zhŕknuť a kývať hlavami, toto sme boli my, toto sme prežili, toto nás ovplyvnilo. Miesto toho sa v tom surovo hrabú módne značky a po nich dievčatá, ktoré prežijú niečo úplne iné ako my, vyberajú si, čo sa im hodí, čo je dostatočne škaredé, aby to dnes mohlo byť moderné. Prepáčte, cítim sa dotknuto, niečo mi beriete.

Pokračovať v čítaní: “Kliatba Y2K”