napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala DITA STUCHLÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. mája 2020.

Za normálnych okolností si to väčšinou už nijako zvlášť neuvedomujem. Mimoriadne opatrenia, ktoré nám týždne zakazovali kontakt mimo domácností, to však ukázali celkom vypuklo. Žijem sama a obdobie tejto zvláštnej korontény ma s tým konfrontovalo opäť trochu iným spôsobom. Keď oficiálne nariadenia hovoria, že máme obmedziť kontakt s inými ľuďmi len na absolútne nevyhnutný, nie je ľahké ustáť pocit, že pre nikoho nie ste prioritou číslo jedna. Uplynulé týždne ma preto prinútili viac sa zamýšľať nad tým, ako zvládam svoju samotu.

Noli tangere circulos meos?

Pre ľudí, ktorí vo svojej domácnosti s niekým žijú, môže byť ťažko predstaviteľné, aké náročné niekedy vie byť dopracovanie sa k akejkoľvek medziľudskej interakcii. Nezadaní ľudia, ktorí žijú sami, nemusia s deťmi oprašovať používanie kružidla a uhlomeru, koordinovať s partnerkou dvojitý home office, tajne manželovi dezinfikovať kľúče či pripomínať spolubývajúcej plesnivejúci jogurt v chladničke. No keď okrem vás je jedinou živou vecou v celej domácnosti práve jogurt, ľahko sa stane, že za celý deň neprehovoríte jediné slovo. Nevymeníte si ani jediný pohľad a (v mojom prípade) už vôbec nie vypálenú žiarovku.

V čase povinnej izolácie sa veľa hovorí o osamelých ľuďoch vysokého veku, no podobne neznesiteľná vie byť aj samota single domácnosti sprevádzaná nečakane prázdnym diárom a tichom chatovacích appiek. Nemyslím si, že som osamelá, naozaj blízkych ľudí zrátam na prstoch oboch rúk a to sa mi zdá ako požehnané číslo. Mám rada svoju vlastnú spoločnosť a štedrú dávku samoty potrebujem pre svoju duševnú rovnováhu. Neštandardná situácia však mení bežné prežívanie. Preventívne opatrenia ma náhle pripravili o prácu, spoločenské udalosti aj o množstvo viac či menej významných dotykov, ktoré za normálnych okolností tvoria život, s ktorým som (prevažne) spokojná. V slabej chvíli ma ovládla iracionálna panika, že nikomu na mne naozaj nezáleží. Obsesívne som v hlave premieľala otázku, ako dlho vydržím bez objatia. Rozhodne som nikoho nechcela ohrozovať tíšením svojej náhlej osamelosti. Chápem, že nezvyčajný stres mení naše správanie, minimalizuje interakcie, udržiava nás v bezpečnej kukle vlastných domácností a sústreďuje nás na najbližší okruh ľudí. Nie je však ľahké do žiadneho nepatriť a musela som preto opäť raz prehodnotiť, čo pre mňa znamená byť spokojná – aj sama v izolácii.

Všetci máme svoje vlastné predstavy o ideálnom živote. Do toho môjho patrí aj partner, ale viem byť šťastná a spokojná i bez neho. Občas na to síce zabudnem aj za normálnych okolností, no teraz rozhodne nebol čas opúšťať sa a podliehať sebaľútosti a klamstvám nízkeho sebavedomia. Začala som preto cielene napĺňať svoje dni tým, čo mi prináša radosť a uspokojenie. Existuje nekonečné množstvo návodov, ako sa k nim dopracovať, pre mňa je základnou podmienkou sebapoznanie. Z toho, čo o sebe viem, som si namiešala režim prírody, pohybu, jedla, tvorby, spánku a kultúry. A možno paradoxne som obmedzila sociálne siete. Chvíľu som aj priam manicky všetkým callovala, teraz sa skôr snažím minimálne raz týždenne ísť na prechádzku s ďalším človekom. Funguje to, ale aj tak som zostala rozmýšľať nad tým, prečo sa zvyknem cítiť osamelo.

Novinky zo single života

Popri všetkom sebaspytovaní – môžu za to len moje komplexy? a kedy naopak akási predstava hrdosti? – som dospela k tomu, že svoju rolu zohráva aj spôsob, akým sa štandardne odohráva komunikácia s nezadanými ľuďmi. Časy, kedy by som bola už dávno ostrakizovaná ako stará dievka, sú chvalabohu minulosťou. No zdá sa mi, že stále máme rezervy v adekvátnej empatii – a to niekedy aj napriek najlepším úmyslom. Nechystám sa zo single ľudí robiť nejakých ukrivdených chudáčikov, ale aj z pred-covidových čias si spomínam na situácie, keď mi aj nevinné vety prinášali nanič pocity. Iste, je to aj otázka ďalšej práce na vývine sebavedomia a hrošej kože. „Nevinné“ poznámky a rozkolísaná sebahodnota však obe pramenia z neustále potvrdzovanej preferencie partnerských zväzkov ako univerzálnej životnej méty. O single životoch stále hovoríme (v sebe aj medzi sebou) najmä ako o probléme. Akoby byť vo vzťahu bolo zásluhou a cnosťou, nie do istej miery vecou šťastia či náhody.

Aj v mojich blízkych vzťahoch som vypozorovala veci, ktoré vo mne posilňujú pocit osamelosti či lúzerstva. Nemyslím si, že ide o toxických ľudí, skôr o úprimnú nevedomosť. A práve kvôli nej si myslím, že je dôležité, aby single ľudia otvorene hovorili o svojom prežívaní. Ako priateľka sa snažím zmieriť s rolou iniciátorky vo viacerých vzťahoch – ak som to ja, kto cíti potrebu kontaktu, nie je predsa nič zlé na tom, keď som prevažne ja tá, kto sa ozýva. Chápem, že pri snahe o koordináciu života v páre či nebodaj s deťmi môže čas plynúť rýchlejšie a týždne spiaca konverzácia nie je top prioritou dňa. O to viac ma však tešia správy „len tak“. Nepotrebujem celý deň visieť na messengeri ani si bezducho vymieňať mémy či srdiečka. Väčšina single ľudí napriek obľúbenému vtipu (?) o mŕtvole ohryzenej mačkami nepotrebuje ani každodennú kontrolu, či žijú. Čo je pre mňa dôležité, je pocit, že niekoho zaujíma, ako sa mám. Že na mňa niekto myslí, len tak.

Záujem o novinky zo života single človeka rozhodne nie je potrebné prejavovať žiadnym „A čo, už niekoho máš?“. Ak chcem hovoriť o svojej vzťahovej situácii, ostatnom rande či objekte záujmu, určite si na to nájdem priestor aj pri omnoho neutrálnejších otázkach. Otázky ako „Čo máš nové?“ alebo „Ako sa ti darí?“ nechávajú priestor hovoriť o tom, čo je pre mňa v danej chvíli najdôležitejšie a najkomfortnejšie. Samozrejme, nemyslím si, že treba každý rozhovor neutralizovať do ničnehovoriacej všeobecnej roviny. Podobne ako pri tehotenstve, svadbe atď. aj pri citovom živote však ide o otázky, ktoré môžu byť veľmi citlivé a rozhodne nepatria do bežného small talku. Okrem toho, že sa dotýkajú najintímnejších situácií, o ktorých nemusíme chcieť vždy hovoriť ani s najbližšími ľuďmi, dopytovaním naznačujeme, že takto(bez vzťahu/svadby/hypo/dieťaťa/druhého potomka/…) nie sme celkom v poriadku. V časoch, keď sme ešte chodili na masové podujatia, ma zamrzelo, keď jediná vec, ktorá zaujímala kamarátku po trojdňovom festivale, na ktorom som zažila milión vecí, bola, či som tam niekoho stretla. Podobné otázky redukujú môj život len na večné hľadanie toho pravého. Ten sa pritom točí okolo úplne iných vecí a chcem veriť, že aj ostatných z neho zaujíma viac než len informácia, či niekoho mám.

Nepatriť nikomu, patriť niekam

To zvláštne osamenie, ktoré za bežných okolností predstavujú len víkendy, keď majú všetci v mojom okolí svoje plány (tj. trávia čas s rodinou), sa karanténou natiahlo na celý týždeň. Všetci (vrátane mojej mamy a bratov) majú aktivity s tými, s kým žijú v spoločnej domácnosti. Ako introvertka si užívam a potrebujem čas osamote. Ako single človek oň nemám núdzu. Spoločné plány s inými ľuďmi sú preto pre mňa takmer vždy udalosťou. Ak ich niekto zruší, mrzí ma to aj za normálnych okolností, v týchto dňoch to prežívam priam fatálne. Nie som natoľko detinská, aby som to niekomu vyčítala, ale v snahe byť k sebe láskavejšia si dovoľujem vnútorne cítiť sklamanie. Priznám si to boľavé pichnutie, ale nerozoberám úvahy o možných príčinách (Už ma nemá rád? Má lepšie kamošky? Čo som to minule trepla?…) a ako prvú pomoc aplikujem niektorú z obľúbených aktivít a instagramový dištanc proti prehĺbeniu FOMO.

Čo mi vždy najviac pomáha proti pocitu osamelosti, je celkom jednoducho pozvanie. Nepoznám nič účinnejšie než vyjadrenie záujmu o to, aby som bola súčasťou. Áno, pokojne aj ako piate kolo na voze, na nič také totiž – v správnej konštelácii – neverím. (Celkom opačný prípad je náhle automatické zapájanie novej polovičky do všetkých stretnutí, ale aspoň toho nás aktuálne opatrenia, prajúce stretnutiam medzi štyrmi očami, ušetria.) Rozumiem fenoménu double dates, aj keď sa ľudia stretávajú s ďalšími rodinami, aby sa ich deti navzájom vyšťavili. Za seba však môžem povedať, že sa omnoho rozpačitejšie cítim, keď zostávam doma, než keď by som mala byť jediná single v spoločnosti párikov či naháňať sa s deťmi. V drvivej väčšine majú vaši single kamoši radi aj ľudí, ktorých máte radi vy a chcú byť súčasťou vášho života so všetkým a všetkými, čo k nemu patrí. 

Proti osamelosti single populácie sa ponúka jednoduché riešenie: nadväzovať priateľstvá medzi sebou navzájom. A hoci oceňujem príležitosť zdieľať so single ženami špecifiká svojej situácie, zvyčajne zisťujem, že táto zhoda sa stáva pomerne monotónnou, ak má byť jediným námetom našich rozhovorov. Zároveň single okruh priateľstiev so sebou prináša neustále „výpadky“ – a kým nové vzťahy niektoré putá len pozmenia, tie so základom v spoločnej nezadanosti často jednoducho ukončia. Sama som nezadaná dosť dlho na to, aby som už len stoicky pozorovala, ako do môjho života vstupujú a zas vystupujú ženy, ktoré v období medzi vzťahmi hľadajú chápavú spoločnosť (čo iste posilňujú aj moje mudrovania o živote žien v tomto plátku). Napriek tomu, tých pár kamarátok, ktoré sa mi napriek všetkým okolnostiampodarilo získať až v dospelom veku, je pre mňa malým zázrakom, ktorý si nesmierne vážim.

Žiť klišé 

Ak mám byť úprimná, vlastne som sa opúšťala už pár mesiacov pred karanténou. Doliehal na mňa unikátne tridsiatnicky pocit, že všetko okolo mňa hniezdi, tehotnie a zasnubuje sa, kým ja som zahľadela do ďalšieho nedostupného muža. V životoch mojich najbližších priateliek sa diali veľké veci a náš vzťah im, pochopiteľne, ustupoval. Na narastajúci pocit sebaľútosti bolo nariadenie fyzickej izolácie ako terapia šokom. Hoci som vždy túžila po láske, odjakživa som odmietala stav slobodná vnímať ako problém. Byť sama je pre mňa dobrodružstvo, bezpečie, inšpirácia, prirodzenosť. Žiť sama je pre mňa splnený sen. Odmietam byť nespokojné single klišé, no zároveň som tak potláčala svoje pocity. Niekedy totiž som nespokojná a cítim sa osamelo, nemilovaná, divná. Viem, že je to normálne, občas sa tak cítime úplne všetci. Priznať to sa mi však dlho zdalo, ako keby som zároveň priznávala celý ten smutný stereotyp starej dievky. Tieto dni samoty mi ukázali všetky miesta, kde ma to omína. Vo výsledku je mi jasnejšie, čo pre seba musím spraviť sama a čo potrebujem od ostatných. Viac si cením putá, ktoré vo svojom živote mám, a viac rozumiem tomu, ako ich chcem rozvíjať. A konečne sa nebojím vysloviť, čo mi chýba.

editovala EVA MÉSZÁROSOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ