napísala MIRKA GALASOVÁ ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. september 2023.

Uvedomujem si, že slovo „normálne“ je už trochu sprofanované množstvom tlačoviek a billboardov, ale v tomto prípade to inak nejde. Som v produktívnom veku. Nie som hlúpa (áno, Dunning-Kruger mi beží na pozadí). Mám rôzne pracovné skúsenosti. Dokonca pár slušných vedeckých výstupov. Viem riešiť problémy aj kritické situácie. Napriek tomu mám strach nájsť si prácu. 

Ako som sa dozvedela, aj strach z práce má svoj termín – ergofóbia. A nie, ergofóbia nie je o lenivosti nájsť si prácu. Je to reálny, aj keď iracionálny strach z práce. Karen Carloni uvádza, že na to, aby mohla byť ergofóbia diagnostikovaná, musíte trpieť aspoň šesť mesiacov symptómami ako úzkosť, panické záchvaty, ruminácia nad zlými pracovnými zážitkami alebo vyhýbanie sa čomukoľvek, čo súvisí s prácou. Tých symptómov je viac (viď spomínaný článok), ale nemusíte trpieť naraz všetkými. Ak tieto informácie vztiahnem na seba, tak mám rozvíjajúcu sa ergofóbiu alebo úzkosť, s ktorou sa snažím vedome bojovať.

Pri študovaní spúšťačov ergofóbie ma zaujalo, že jej často predchádza nadmerné nasadenie v práci alebo prehnaná zanietenosť (angl. over-engagement), ktoré môžu viesť k vyhoreniu. Typickými prejavmi vyhorenia sú absolútna únava na emocionálnej, fyzickej alebo mentálnej úrovni, ľahko badateľný cynizmus a strata záujmu o prácu, ktorú človek vykonáva. Páchateľom je, neprekvapivo, dlhotrvajúci a nadmerný stres. A následkom vyhorenia môže byť ergofóbia. Celá ja, povedala som si. Rada pracujem, mám vysoké nasadenie a taký ten detský naivný entuziazmus, že všetko sa dá, keď sa chce. Len potom moja naivita začne narážať na neochotu okolia v realite a stáva sa zo mňa priemerná demotivovaná zamestnankyňa, ktorou nechcem byť, a radšej odídem. Myslím si, že o fungujúcu komunikáciu a prostredie, ktoré akceptuje autentické správanie, by sme sa v práci mali snažiť všetci, no stále existujú ľudia, ktorí to tak nevnímajú. 

Ďalším dôvodom, prečo ľudia môžu trpieť ergofóbiou, je prežitá traumatická skúsenosť alebo toxické prostredie v práci, čím som do veľkej miery poznačená aj ja. Našla som si skvelé zamestnanie, ktoré ma napĺňalo, no nesadla som skúsenejšej kolegyni. Napätie začalo byť časom citeľnejšie, ale na práci a vzťahoch v nej mi záležalo, a tak som iniciovala stretnutie, na ktorom sme s kolegyňou a nadriadenou prediskutovali naše fungovanie a navrhli spôsoby, ako byť „v pohode“. Zdalo sa, že sa všetko uberá dobrým smerom, v práci sa zlepšila atmosféra aj úroveň spolupráce. Asi po mesiaci som sa spýtala nadriadenej, či si ma nechajú, lebo termín na predĺženie spolupráce bol za rohom. Náš vzťah som považovala za veľmi dobrý, no čakala na rozhodnutie spomenutej kolegyne. Po niekoľkých dňoch mi oznámila, že sa dohodli, že bude lepšie, ak nebudem pokračovať v tíme. 

Potom sa v krátkom čase zomlelo veľa vecí a ja som si vsugerovala, že za všetko zlé, čo sa mi v živote a práci stalo, môže moja otrasná povaha. Proaktívne som zisťovala, čo všetko na mne ľuďom prekáža. Následne som sa obsedantne čičrala vo svojej nemožnosti a s tým rástol aj pocit, že s takouto povahou v práci nielen nevydržím, ale ju ani nedostanem. Na pohovoroch som si pod sebou intenzívne pílila konáre a hovorila o svojich zlých vlastnostiach a nedostatkoch. Snažila som sa síce poctivo vypracovávať zadania, ale aj tak mi hlas na pozadí hovoril, že je to jedno, lebo bez ohľadu na svoju kompetentnosť to zas zabijem nepremyslenou poznámkou, zbytočnou otvorenosťou alebo nadmernou zvedavosťou. Uvažovala som aj nad tým, či by ma kolektív v práci toleroval viac, keby som bola muž. Zašla som tak ďaleko, že som (okrem iného aj) zo strachu z potenciálneho pracovného konfliktu odstúpila zo sľubne sa vyvíjajúceho výberového konania. Celú tragédiu podčiarkol takmer okamžitý telefonát jedného z riaditeľov spoločnosti, ktorý mi pôvodne chcel neskôr v ten deň oznámiť, že ma berú. (A to aj napriek intenzívnemu píleniu…)

O moment, ktorý mi pomohol zmeniť uhol pohľadu, sa postarala moja rodina. Chceli mi úprimne pomôcť, no naložili mi ešte viac, a keďže sa do plného pohára viac vody už naliať nedá, zrútila som sa. Veľmi rýchlo potom som si však uvedomila, že kurníkšopa, všetci sme nejakí a ani s tou sebareflexiou, alebo skôr už sebatrýznením, to netreba preháňať – aj keď, samozrejme, pracovať na svojich nedostatkoch je potrebné. 

Tento text som napísala pred tromi mesiacmi. Rozhodla som sa vtedy ešte zabojovať – najmä sama so sebou – a pokúsiť sa nájsť si prácu. Zvažovala som aj terapeutickú pomoc, ale môj rozpočet by to nezvládol. Prehovárala som sa tým, že kým viem racionalizovať, tak terapiu nepotrebujem. Svoje povahové črty som na pohovoroch chcela nechať bokom, pretože každý má svoje muchy, ale tá moja hlúpa „potreba“ byť „objektívna“ mi to nedovolila. A možno je to aj dobre. Zaujímavou náhodou som sa totiž dostala k práci, v ktorej moje nedostatky zarezonovali v dobrom. Zdá sa, že existuje prostredie, kde môžu byť aj neoceniteľnou výhodou. (Moje sabotujúce „ja“ na pozadí šepká: Zatiaľ!)

Čo je ešte dôležité pripomenúť – viem, že nie som jediná, ktorá má strach z hľadania a nájdenia si práce. (Svoje o tom vedia asi aj ženy na materskej „dovolenke“.) No až teraz som sa obula do topánok tých, ktorí trčia na úrade práce paralyzovaní a rezignovaní, bez ohľadu na vzdelanie, vek, jazykové znalosti či sociálne zázemie, pretože v týchto inštitúciách často neexistuje nikto, kto by im podal pomocnú ruku. A možno aj existuje, len prístup a spôsob komunikácie tomu nenapovedá (česť výnimkám). Preto si myslím, že napriek rozbiehajúcim sa programom s podporou pre nezamestnaných by istá základná psychologická pomoc a empatia mala byť prirodzenou súčasťou procesu. Prísť o prácu totiž môže byť naozaj traumatické. 

PS: Chcela som použiť aj poznatky z odborných štúdií, ale, šokujúco, ergofóbia, respektíve strach z práce sa zdá v globále zúfalo málo preskúmaný. Podelila som sa teda aspoň o svoj príbeh, pretože aj písanie je forma terapie, a verím, že niekomu, kto prežíva podobnú situáciu, pomôže. Nájsť vlastnú hodnotu je v tomto procese kľúčové.

editovala SOŇA GREGOROVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ