napísala SIMONA HASLER-KROVINOVÁ ilustrovala DITA STUCHLÍKOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. september 2023.
Spomínam si na svoj prvý batoh. Na malý ružový ruksačik s olupujúcou sa podobizňou Tatka Šmolka. Bol vyrobený zo šuštiakoviny podobnej dáždnikom. Počas daždivých dní mi pri dotyku s ním zostávala na prstoch a dlaniach farba v podobe drobných čiastočiek. Asi ako sedemročná som imitovala útek z domu. Zbalila som si doň obľúbenú mikinu, pár talizmanov a predstavovala si, ako kráčam cez monotónne polia deliace našu dedinu od okolitých miest. Tam sa moja fantázia skončila. Zimomriavky navodené príjemným pocitom dobrodružstva zostali.
Od tohto momentu som vystriedala veľa batohov, ruksakov, kabeliek, tašiek cez plece, ľadviniek, kufrov a kufríkov, vriec a vrecúšok… menčestrových, kožených, plátených, koženkových, vyrobených zo syntetiky, ale aj z prírodných materiálov.
Čím ťažší batoh, tým lepšie
Ako násťročná som na pleci najradšej nosila obrovské vrecia. Jedno mi mama ušila z mojich obľúbených detských menčestrových šiat. Z tmavého zeleno-modrého podkladu vystupovali do popredia žiarivé mandarínky. To vrece bolo obojstranné a požieralo moje veci. Kládla som doň všetko potrebné, no nikdy som v ňom nič nevedela nájsť.
Počas mojich školských rokov prichádzali rôzne módne vlny týkajúce sa batohov. Raz boli moderné neekologické kožené ruksaky, inokedy neergonomické tašky na plece, potom zase nespratné športové batohy. Vždy som sa snažila nevytŕčať z davu a rýchlo si aktuálne trendy zaobstarala. Koženka sa mi z ruksaku začala rýchlo olupovať, taška na plece bola primalá a nevedela som ju zavrieť, na športovom ruksaku sa mi pokazil zips.
Bez ťažkého batoha sa dnes cítim nesvoja. Vždy si balím veci dvojmo. Pre istotu. Odkedy opúšťam byt aj so synom v kočíku, veci potrebné na očakávané aj nečakané situácie sa ešte znásobili. V ruksaku mám pršiplášť aj dáždnik, knihu aj časopis, raňajky aj obed, pero aj ceruzku, veci do pekného aj škaredého počasia, kávu aj vodu, malý aj veľký zápisník, servítky suché aj navlhčené, piknikovú deku aj nepremokavý obal na kočík… Takto môžem vonku stráviť celý deň a nič ma nemôže prekvapiť. Veľký batoh mi dáva slobodu zariadiť si voľný čas presne podľa svojich predstáv. Pomáha mi prežiť.
K veciam, ktoré už so sebou vlečiem z domu, často mimo neho pribúdajú ďalšie. Počas pobytu v lese alebo pri vode zbieram náhodne nájdené suveníry – kamienky, suché plody stromov, mušle, skalky, slimačie ulity… Môj muž len zalamuje rukami, že načo nám to bude a čo všetko mám v tom ťažkom ruksaku?!
Lovci a zberačky?
Prednedávnom som narazila na knihu Na počiatku bolo vrece (Am Anfang war der Beutel), ktorú napísala Ursula K. Le Guin. Prináša v nej nový príbeh hľadania obživy pravekých ľudí súvisiaci s významom nádobiek a v neposlednom rade píše aj o dôležitosti vreca či batoha. Lovom mamutov a teda prevažne mäsom sa živili najmä pravekí ľudia v extrémnych arktických oblastiach. V miernych a tropických regiónoch paleolitu a neolitu sa zbierali bobuľky, semiačka, korienky, klíčky, listy, zrná, chrobáky, mäkkýše, lovili sa ryby či chytala drobná zver do pascí. Priemerný prehistorický človek vraj nepotreboval týždenne viac než pätnásť hodín práce na dobrý život.
Odrazu myslím na kamarátku Paulinu vždy nosiacu na pleciach veľké látkové vrece, hľadajúcu vyradené ovocie a zeleninu na veľkomestských trhoviskách. Táto aktivita (dumpster diving) sa postupne stala jej životným štýlom. Presťahovala sa z Viedne do Barcelony, kde žije v pankáčskej komunite povedľa železničnej trate. Práca komunity pozostáva zo zháňania potravín po kontajneroch reštaurácií, supermarketov a trhovísk. Hľadaním obživy trávia väčšinu svojho času. Varenie jedla a jeho spoločná konzumácia je následne veľkou slávnosťou. Rozprávajú si zážitky z dňa, nahlas sa smejú a nakoniec aj spievajú. Možno presne tak ako aj pravekí ľudia?
Najnovšie antropologické výskumy okrem iného potvrdzujú, že príbehy o odvážnych pravekých lovcoch s mamutmi okolo pliec a o kopcoch mamutieho mäsa sú naozaj len spoločenským mýtom mužnosti. Navyše načrtávajú oveľa flexibilnejšiu deľbu práce medzi mužmi a ženami, než v akú sa doteraz verilo. Možno by Paulina v praveku zbierala spolu s celou komunitou korienky, bobuľky, semiačka, mäkkýše a chytala by ryby. Obživu by ukladala do hlinených nádobiek, do kožovitých listov, do veľkých mušlí, do košov upletených z konárov, do tašiek, vriec a batohov ručne pozapletaných z lianovitých rastlín. Komunita by so sebou nosila aj svoje deti. Tie najmenšie by boli zabalené do plachiet či batôžkov pripomínajúcich sieťky.
Ursula K. Le Guin vo svojej knihe píše, že prvým nástrojom na prežitie bola nádoba. Takže nie pazúrik, nože, palice, meče a iné zbrane určené na zabíjanie, ale nádoba? Feministická autorka sa snaží prerozprávať počiatky ľudstva z nežnejšej a inkluzívnejšej perspektívy. Jej príbeh je mäkký a hlboký ako batoh či maternica. Je nový a inovatívny. A mení zaužívaný pohľad na vývoj ľudstva. Žena v ňom už nepôsobí ako vedľajšia postava, ktorá sa nezmestí do príbehov o odvážnych činoch pravekých mužov. Je súčasťou komunity a podieľa sa na jej udržiavaní aj prostredníctvom vreca, do ktorého zbiera spolu s ostatnými obživu.
Do svojho batoha tak ako každý deň vkladám oriešky, jablká, fľašu s vodou, zápisníček… Myslím pri tom na Paulinu a pravekých ľudí. Na záver doňho vkladám aj tento príbeh. Dúfam, že sa vďaka nemu a aj vďaka novým faktom mýtus o „lovcoch a zberačkách“ prestane zneužívať na skreslené zovšeobecnenie rozdielov medzi pohlaviami typu „muži majú lepšiu orientáciu, pretože boli lovcami, a ženy zberačky vedia šikovnejšie nájsť zastrčené veci“. Pretože naše identity sa tvoria aj prostredníctvom identifikácie s príbehmi. Je to neuveriteľné. Evolučný význam vreca a jeho interpretácia mi pomohli pretvoriť príbeh o pravekých ľuďoch.
editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ