napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala ZUZANA ŠEBELOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. februára 2024.
Ten deň mal podľa plánu vyzerať úplne inak, no dieťa sa ráno zobudilo a začalo vracať, a tak sa plán veľmi rýchlo zmenil. Keď som tretí raz prezliekala celú posteľ, jednou rukou opätovne púšťala práčku a druhou odosielala do práce dokončenú korektúru, pripadala som si ako superhrdinka. A následne sa mi ešte aj reakčný čas na pohotový prískok s lavórom zlepšil, no úplná paráda!
Netrvalo to však dlho a moje hrdinské rozpoloženie začali obhrýzať výčitky, že sa práci nevenujem aspoň na obligátnych sto percent. Nebolo to prvýkrát, čo sa mi v hlave spustili pochybnosti na túto tému. Nie že by mi reálne bolo niekedy niečo vyčítané, práve naopak, v pracovnom kolektíve sa stretávam s absolútnym pochopením. Zdeptať sa ako nie práve najvýkonnejšia súčiastka kapitalistického súkolia dokážem úplne bez problémov a veľmi výdatne aj sama.
Keď som neskôr v ten deň ležala vedľa dieťaťa, držala ho a hladkala, uvedomila som si, že kvôli nemu podobný typ výčitiek takmer vôbec nepestujem. Viem, že nie je všetko ideálne, mohla by som bývať menej podráždená a viac nadšená zo štvrťhodinového hľadania piatich rozdielov medzi dvoma obrázkami. So svojimi materskými výkonmi často nebývam spokojná. A, samozrejme, celkovo vzaté je pre mňa dieťa najdôležitejšie v celom vesmíre. Trápi ma však v bežné dni, že od neho odchádzam pracovať? Hm, ani nie, beriem to ako nevyhnutnosť, často sa dokonca teším. A trápi ma, keď nemôžem pracovať dostatočne veľa alebo rýchlo, lebo sa (popri tom) starám o (choré) dieťa? Ó, áno!
Desí ma, že nepodávaním pracovného výkonu podľa (mojich a najmä mojich) predstáv prispievam k pomyselnej vlastnej nahraditeľnosti a kopem si tým profesijný hrobček. A pritom mi pre pár deadlinov (ktoré navyše okrem mňa vytrvalo dodržiava len málokto) uniká, aká absolútne nenahraditeľná som v dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe pre svoje dieťa.
Keď ma v duchu ovalila zvrátená logika môjho nastavenia, spomenula som si na pasáže z manifestu Prečo nie som feministka (2018, Inaque), ktoré na mňa pri jeho čítaní silno zapôsobili. „Ak sa zameriate na to, čo dnešnej spoločnosti chýba, zistíte, že väčšina nedostatkov spadá do kategórie tradičných ženských prác a hodnôt. Dobýjanie priestoru v mužskej sfére, v práci a vo verejnom priestore znamenalo aj opustenie ženskej sféry domova, starostlivosti a komunity. Muži si takýmto spôsobom priestor v ženskom svete nevydobýjali. V dôsledku toho tu máme akýsi premužštený svet, v rámci ktorého sa ženy podieľajú – a feministky rozhodne očakávajú, že sa budú podieľať – na patriarchálnych hodnotách,“ píše Jessa Crispin. A ďalej sa pýta: „Vytvoril feminizmus priestor mužom, aby prijali tradične ženské črty do takej miery ako vytvoril priestor ženám na prijatie tradične mužských čŕt?“
Moja posadnutosť prácou vychádza okrem iného aj z toho, že neznášam domácnosť. Napriek tomu, že je to vo svojej podstate náš domov, spoločne budovaný, milovaný a napĺňaný všetkým, čo máme radi. Má viacej vrstiev a ja sa príliš často sústreďujem na tie špinavé, hladné, neupratané, strácajúce sa pod prachom, neopratou bielizňou, neumytým riadom a stále rastúcimi nákupnými zoznamami. Nie je z neho iba osoh, treba sa oň aj starať. Veľa. Pravidelne. Takmer nepretržite. A sú to všetko tupé činnosti, ako som im počas nekonečnej materskej v časoch kovidu začala hovoriť. Nič, čo by ma aspoň trochu bavilo, iba drina, navyše často prerušovaná požiadavkami dieťaťa. Nevysýchajúci prameň matkinej podráždenosti.
Aspoň že časť tých tupých činností postupne preberajú stroje, perú, umývajú, sušia, vysávajú. No viete čo? Ešte aj tie stroje treba čistiť a nabíjať, pravidelne sa o ne starať! A navyše myšlienkového nákladu a zodpovednosti za chod domácnosti vás žiaden stroj nezbaví. Tie najprivilegovanejšie domácnosti z privilegovaných na to, samozrejme, okrem strojov majú aj ľudí, no to už sa dostávame do sféry vykorisťovania a až sem sme tentokrát zablúdiť nechceli. Len si na ich príklade pripomenieme, že to celé nie je v poriadku a že treba zmeniť prístup, a vraciame sa k veci.
Pracovný svet je/sa zdá nesmierne atraktívny (pre túto chvíľu opomenieme, aký dokáže byť zničujúci). Tam sa (v tých lepších prípadoch) realizujeme, nachádzame seba aj uznanie, zarábame peniaze. Navyše ako ženám nám bol až donedávna odopieraný, je pochopiteľné, že doň chceme patriť a mať v ňom nejaké slovo. Výsledkom však je, že naše domácnosti a vzťahy zostávajú bez opatery – máme už predsa dôležitejšie veci na práci. Viac či menej teda pustnú, prípadne sa v nich ženy idú strhať, keď každý deň po opustení profesijných činností automaticky prechádzajú k ďalšej práci, neplatenej druhej zmene. Verím, že domácnosť a starostlivosť niekoho stále baví, no pre veľa ľudí sa stala nenávideným frontom, zdrojom konfliktov. Kým muži túto sféru vnímajú ako niečo, s čím historicky nemali nič spoločné (okrem automatického očakávania a prijímania servisu žien), ženy to vidia ako niečo, od čoho sa zdanlivo oslobodili, no stále ich to obťažuje a ničí, ťahá späť do čias, keď sme nemohli všetko, zato sme veľa museli.
Nechcem teraz vyzývať k obligátnemu spravodlivejšiemu partnerskému deleniu si povinností, ktoré s nechuťou rýchlo (alebo práve naopak až v najposlednejšej chvíli, keď sa už o chuchvalce prachu potkýname) odbijeme, aby sme často mohli ujsť zase k práci. Svoj zmysel táto deľba nepochybne má, no veľa ľudí si bremeno domácnosti nemá s kým podeliť a odľahčiť si ho tak. Ani nevyzývam ku kapitulácii a na hromadný návrat ku sporákom a do područia otcov a manželov. Išli sme veľa rokov (zaslepene) vpred, na úroveň mužov; nemusíme sa vracať späť do obdobia bez volebného práva, no asi by nezaškodilo poobzerať sa, či neexistujú aj iné cesty (a ciele) ako len tá jedna vyšliapaná a predvolená patriarchátom.
Muži sú v našej spoločnosti vnímaní ako tí, čo zvládajú skutočne náročnú prácu, či už fyzickú, alebo takú, od ktorej závisí (zvrátený) chod tohto sveta. Poďme sa teda baviť, aká je neviditeľná práca a starostlivosť náročná – fyzicky, časovo, koľko manažérskeho i finančného umu si žiada. Je ťažká a má obrovskú hodnotu, nie je pod niečiu úroveň, práve naopak. A je šialene poddimenzovaná, keďže ju už takmer nikto nechce robiť.
Je to niečo, čo potrebujeme zmeniť – svoje vnímanie dôležitosti prostredia, v ktorom rastieme, dospievame, formujeme sa ako ľudské bytosti, do ktorého sa vraciame po náročnej šichte; aj vnímanie všetkých činností, ktoré toto prostredie a snaha o jeho fungovania prináša. Od varenia a upratovania cez orientovanie sa v detských rozprávkach a pravidelné premeriavanie skokovo rastúcich nôh až po dopĺňanie paralenov, sinupretov a probiotík v domácej lekárničke a opravu tečúceho záchoda. A dôležitá je aj zmena perspektívy: nestrácame tu čas, ale staráme sa. Nežiada si to roky vzdelávania (ale zato po rokoch skúseností to ide o čosi ľahšie) ani odborné znalosti a špeciálne (biologicky dané) predispozície, nie je to raketová veda, no je to nesmierne dôležité a bazálne ľudské.
A čo zvyšok spoločnosti, ktorý netvoria nukleárne rodiny s malými deťmi? Ten sa môže a smie upracovať? Samozrejme, že nie. Nežijeme vo vákuu, o niekoho a niečo sa vždy bude treba postarať. Napríklad aj naprávanie vzťahov je formou starostlivosti, keď už sa bavíme o skutočne náročnej práci. A ak energiu radšej investujete do vytvárania vzťahov nových, komunita je pojem, ktorý si v našich končinách ešte stále hľadá svoj význam, a je tu priestor pre všetkých, ktorí by ho chceli pomôcť zadefinovať a zaplniť.
Nečakám, že dnes si prečítate tento text a zajtra vďaka tomu padne náš drahý kapitalistický patriarchát. Čo však určite môžeme zmeniť hneď, je obsah a tón našich rozhovorov. Začleňme do nich vyjadrenia o hodnote toho, čo robíme. Premýšľajme, kde tú hodnotu cítime a kde nie – a prečo je to tak. A najmä oceňujme tých, čo sa starajú. O deti, o rodičov, o komunitu, o ľudí bez domova, o spoločnosť, o prírodu, o zvieratá, o chátrajúce pamiatky… o to, čo je pre nich priorita, pričom tou prioritou nie sú ony/oni samy/sami a vlastný profit z tejto starostlivosti. Normálne spolu bez ohľadu na rod vytvorme lepší svet, dedinu, rodinu, čokoľvek. Lebo v súčasnom svete sa pod všetkou tou ťarchou a na planéte dosahujúcej (prekračujúcej?) svoje limity pre zanedbanú starostlivosť už takmer nedá dýchať.
editovala MICHAELA KUČOVÁ