napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala DITA STUCHLÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. marca 2021.

V piatok večer si klasicky sama doma rozpúšťam v kúpeli love boat bombu od priateľa, ktorý je odo mňa opäť raz vzdialený približne 60 kilometrov. Vzdušná čiara je jedna vec, no okrem toho nás delia jedny štátne hranice, ktoré pociťujem od marca 2020 s novou intenzitou. Ako sa voňavá loďka rozpúšťa a voda sa postupne zafarbuje naružovo, rekapitulujem si svoj nedávny aha-moment: mám tesne pred tridsiatkou a tri z mojich formatívnych vzťahov boli z veľkej časti vzťahmi na diaľku. Veta, ktorú čítate teraz, slúži na rýchle precítenie rozličných uhlov pohľadov a súdov, na súcitné povzdychnutie alebo pohŕdavé odfrknutie s poznámkou to neni poriadny vzťah, alebo pre vzácne plynulé presunutie sa k nasledujúcej vete bez hodnotenia. 

Dôvody, prečo si to robíme, prečo dobrovoľne začíname alebo pokračujeme vo vzťahu, ktorý sa z veľkej časti odohráva bez fyzickej prítomnosti toho druhého, môžu byť rôzne. Vo všeobecnosti však treba rešpektovať dôvod, prečo došlo k odlúčeniu – či už šlo o rodinné záležitosti alebo pracovnú príležitosť. Základná podmienka, ktorú považujem za jediný férový vstup do tohto druhu vzťahu, je úprimnosť – ak ste v istom meste, na istom mieste iba dočasne a viete, že sa musíte niekam vrátiť alebo posunúť, ten druhý by to mal od začiatku vedieť tiež. Hovorí zo mňa zatrpknutá a spätne znepokojivá skúsenosť namotanej sedemnástky, ktorá o plánoch svojho prvého frajera o odchode do zahraničia sprvu nevedela. Tak pochybne, ako sa tento vzťah začal, tak sa aj skončil, tentokrát z mojej strany – esemeskou. Rozhodnutie určite správne, na prevedení som v priebehu rokov zapracovala. Ako si prestrieme, tak budeme stolovať.

Moja komunikácia v rámci vzťahov na diaľku prešla odsledovateľnou technologickou evolúciou v rámci online rozhrania: spomínanými viac či menej srdce lámajúcimi esemeskami a azetovým četom, e-mailami listovej kvality odlúčených milencov z romantického filmu až k aplikáciám sociálnych sietí, ktoré umožňujú naraz v reálnom čase posielať správy, hlasovky, obrázky, videá, telefonovať a videocallovať. Obraz sa postupne stal dominantnejším, moje správy dnes obsahujú oveľa viac fotiek, memečiek a predovšetkým obrázkov milovaných mopslíkov. Je to bonding na viacerých úrovniach, ktoré niekedy demonštrujú moje nálady paradoxne bezprostrednejšie, ako by to urobila originálna textová správa. 

Posunulo sa postupom času niekam aj moje vnútorné rozhranie, moje prežívanie situácií a udalostí? Rozhodne áno, hoci to prišlo asi skôr s vekom ako nejakými skúsenosťami súvisiacimi s týmto typom vzťahu, na ktorý je mojou jedinou „predispozíciou“, že písanie mi ide veľakrát viac od ruky ako rozprávanie. Dnes sa už nechcem vždy ukázať čo najkrajšia, najveselšia – predovšetkým v okamihoch, keď sa konečne stretneme – a netreba ma ani niekoľkokrát denne ubezpečovať, ako veľmi niekomu chýbam. Hoci odpisujem pravidelne, správy si už málokedy čítam spätne, neanalyzujem ich dookola. Pri tom pandemickom kvante zmiešanom s pracovnými správami to v súčasnosti asi ani inak nejde. Na stretnutia sa stále nesmierne teším, ale už si ich dopredu nepredstavujem, neplánujem obsesívne do detailov každú minútu tak, aby bola nezabudnuteľná. Oveľa viac však fotím, aby som sa neskôr, keď mi partner zachýba, mohla potešiť pohľadom na pekné dni, ktoré sme spolu strávili. Zároveň ma naučil preklenúť moju nevôľu voči selfies, pretože od neho obratom dostanem verziu mojej pôvodnej kompozície s jeho krásnou tváričkou (najprv som bola zmätená, či ma takto trollí, áno, ale z lásky a veľmi sa na tom zabáva).

Je určite rozdiel, ak ste od seba vzdialení pár kilometrov, alebo ak si nájdete, ako môj bývalý spolubývajúci Maurits z Holandska, lásku v USA. Napriek tomu sa aj oni dvaja nakoniec šťastlivo stretli na služobnej ceste v Mexiku. Takáto absolútna romantika vybublá na povrch prostredníctvom veľkých gest aj vďaka stupňovaniu túžby. Dá sa však vôbec druhého skutočne do hĺbky spoznať iba v rámci spoločných pekných okamihov, predovšetkým ak ste sa predtým stretávali iba krátko? V niektorých ohľadoch to, paradoxne, podľa mňa ide online možno o to intenzívnejšie, lebo isté myšlienky a tajomstvá sa prezrádzajú ľahšie monitoru ako do očí. No myslím si, že každý by si mal s tým druhým prežiť rôzne druhy situácií aj na vlastnej koži. Niekedy to však v kľúčových a emocionálnych momentoch pre vzdialenosť nie je možné. V takom prípade je však dôležité navzájom sa povzbudzovať, tešiť sa z radostí toho druhého a hlavne si pamätať okolnosti. Vo vzťahu na diaľku je to zložitejšie, keďže ste o tej veľkej udalosti nepočúvali každé ráno pri raňajkách. Nie je však nič krajšie ako v správny čas položená relevantná otázka, ktorá znamená, že naozaj vnímate vaše rozhovory a zaujímate sa o seba navzájom. 

Ak sa však dostaví aj silnejšia žiarlivosť než tá, že by sme určité momenty chceli prežiť po boku milovaných namiesto tých, ktorí sú im práve nablízku, je to treba riešiť čo najskôr. Ľudská predstavivosť totiž pracuje asi najlepšie hlavne pri fabrikácii katastrofických scenárov. Niekedy je však ostražitosť na mieste, predovšetkým ak sa poznáte pomerne krátko, výlučne online či nepoznáte kamarátov/rodinu svojej lásky a jediné sociálne vlákno, ktoré je medzi vami, je váš vzťah. Ak sú jeho/jej správy iba vyznania a sľuby, ktoré sa nikdy nenapĺňajú. Ak sa správa zrazu zvláštne. Alebo ak chce od vás napríklad peniaze (jeden osamelý večer som strávila sledovaním dokumentov o nemeckých dôchodkyniach podvedených na zoznamkách, ktoré tak prišli o všetky úspory, a plynulo som padla do loopu videí o fenoméne catfishing). Obeťami klamárov a podvodníkov nie sú hlúpi ľudia, ale práveže tí dobrí, ktorí druhým dôverujú, chcú pomôcť a hľadajú lásku úprimne. Do akej miery je vôbec vhodné robiť veľké rozhodnutia na diaľku aj vo vzťahu, v ktorom je už dôvera vybudovaná, je pre mňa však tiež vo všeobecnosti otázne. 

Asi jediná univerzálne platná dobrá rada týkajúca sa úspešného vzťahu na diaľku, ktorú som si zapamätala, je poznámka od Virgila, ktorý z Paríža lietal za mojou vtedajšou spolubývajúcou Leou do Viedne: Treba mať v hľadáčiku a vedieť si určiť aspoň približný deadline, kedy sa skončí tá časť na diaľku. Medzitým však treba udržiavať plamienok pravidelným okysličovaním – starostlivosťou a záujmom o toho druhého v rámci možností. Aj maličkosťami ako pozrením si rovnakého filmu, prechádzkou v podobný čas a následnou výmenou zážitkov. To, že nie ste spolu, neznamená, že musíte celý čas čakať na moment stretnutia a medzitým smútiť. A ani to neznamená, že máte byť dokonale synchronizovaní a vždy pripravení spojiť sa. Hoci sa dá už iba veľmi ťažko absolútne odpojiť sa z digitálu, notifikácia by nás nemala tlačiť k okamžitému vybaveniu. Treba sa snažiť vyjsť si v ústrety, nájsť istý vnútorný systém. Je to podobné intuitívnemu jedeniu, no vo dvojici, treba si nájsť vlastný rytmus a hlavne netreba počúvať ľudí, večných dieterov, ktorí majú na všetko pravidlá – rýchlosť odpisovania, vyznaní a iných prejavov náklonnosti – a jasnú predstavu o tom, ako by to malo vyzerať. Ak vás desí rutina z plánovania, aj malé prekvapenia môžu pomôcť – občas je fajn pocit nahodiť sa na Skype rande aj tú voňavku si dať, aj sa potešiť pohľadom navzájom. Diaľka nie je prekážkou udržiavania intimity a tá nie je iba o sexe. Viac ako jeho mužské prirodzenie mi však chýba jeho smiech a protesty, že som sprostá, keď mu ískam kučeravé vlásky a vymýšľam prezývky prevzaté z rakúskeho nárečia. 

Čo však robiť v prípade súčasnej výnimočnej situácie, ktorá uzavrela hranice okresov a štátov? Medzinárodná online iniciatíva #loveisnottourism sa v jednotlivých krajinách snaží vybojovať pre nezosobášených partnerov právo návštev. Slovensko zatiaľ nie je zastúpené žiadnou petíciou. Ja sama som však v jednom slabom (či silnom?) momente napísala instagramovú DM prezidentke Čaputovej. Zaobalenejšie som sformulovala rečnícku otázku v zmysle, že keď už tí Rakúšania majú pendlerskú výnimku pre návštevu životného partnera a rodiny s príslušnými povinnými testami, no bez karantény, veru prečo by sme mali byť my horší? V súčasnosti totiž podľa slovenskej vyhlášky o výnimku pre takúto návštevu môžu na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny požiadať iba manželia žijúci v iných štátoch  – čo diskriminuje nezosobášených aj LGBTQ komunitu. Výnimky pre pendlovanie týkajúce sa miesta bydliska a práce sú rozpísané do aleluja so všetkými možnými kombináciami okolností, no sociálne putá ostávajú, tradične slovensky, na okraji záujmu.

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ