Triezvy pohľad na pandémiu?

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. apríla 2021.

Pandémia je ešte primladá na to, aby sme zvýšený výskyt závislostí vedeli potvrdiť na základe jednoznačných dát. V istej miere to ale vnímame všetci – zvýšený stres, neistotu, úzkosť, nudu, beznádej, osamelosť… O špecifickom dopade pandémie na ženy nehovoriac. Nevyhnutné protiepidemické opatrenia zároveň obmedzili mnohé spôsoby, ako tieto pocity spracovať a pocítiť úľavu. Prirodzene teda viac siahame po tom, čo je doma – napríklad alkohol. Pre mnohých ľudí tak práve toto obdobie môže byť časom, keď takéto sebamedikovanie prekročí zdravú mieru. 

Nárast problémov spojených s drogami je podľa psychologičky Barbory Kuchárovej predpokladateľný, ale stále iba odhadovaný: „Vedecké štúdie zatiaľ nie sú prezentované a druhým dôležitým faktorom je, že na rozvoj závislosti, jej negatívnych dopadov a odvahy vyhľadať odbornú pomoc je potrebný dlhší čas, ako je rok. Určite vnímam recidívy, ktoré prichádzajú omnoho rýchlejšie ako vznik novej závislosti. Ženy, ktoré abstinovali, v tejto psychicky náročnej situácii opäť siahajú po poháriku. Faktory, ktoré prispievajú k recidíve či rozvoju novej závislosti, sú nesporne samota, sociálna izolácia, frustrácia (neschopnosť naplniť svoje ciele a plány), nadmerný stres (home office), strata kontaktu s blízkymi, bezperspektívnosť, strach z budúcnosti, strata koníčkov a priateľov, nemožnosť uspokojovať vyššie city (umenie, móda, šport), zhoršenie zdravotného stavu, nespavosť a mnohé iné.“

Na zdravie?

Je prirodzené, že v takejto neštandardnej situácii (a dlhodobom strese) človek volí akékoľvek dostupné coping mechanizmy, ktoré mu prinesú úľavu. Nemusíme predstierať, že vždy je to prechádzka v prírode, kváskovanie či mindfulness techniky. Ako teda možno rozoznať, kedy už pitie či užívanie iných drog nie je dočasnou záležitosťou „slabej chvíle“ či „divokejšieho“ obdobia? Podľa Barbory Kuchárovej je kľúčovým faktorom čas: „Ak bujaré obdobie či slabé chvíľky trvajú viac ako pol roka, začína vznikať problém rozvoja závislosti. Dovtedy môžeme hovoriť, že si človek nedostatok niečoho nahrádza prebytkom niečoho iného, čiže hyperkompenzuje. Môže to byť zvýšený kontakt s látkou (alkohol, tabletky, energetické nápoje či iné drogy) alebo zvýšená činnosť, ako napríklad rozvoj porúch príjmu potravy.“

Podľa psychiatričky Márie Martinove vážnejší problém s alkoholom nastáva vtedy, ak človek začne piť bez miery: „Mierne pitie (úzus) je požívanie alkoholu v prijateľnom množstve (neopíja sa, nemieša sortiment…), v prijateľnom veku, s ohľadom na aktuálny zdravotný stav (pridružené ochorenia srdca, cukrovka, epilepsia…) a vo vhodnom čase (nie nalačno, nie v robote, ani za volantom…). Alkohol vo všeobecnosti slúži ako pochutina, ako nápoj doplňujúci jedlo. Problémom sa stáva, keď začne slúžiť už ako droga.“

Aj „slabá chvíľka“ či „divokejšie pitie“ už podľa psychiatričky predstavujú zneužívanie alkoholu. Problematické je, ak sa frekvencia týchto „chvíľok“ začne zvyšovať, rovnako ako objem konzumovanej látky, človek začne uprednostňovať jej konzumáciu pred inými vecami a činnosťami (vrátane spánku, stravy a pod.) a dochádza k zmenám prežívania a správania či zdravotného stavu, zhodujú sa odborníčky.

Vychladené víno a horúca kaša

Medzi ženami, ktoré sme oslovili s otázkou, ako pandémia zmenila ich vzťah k alkoholu a drogám, prevažuje znížená konzumácia. Ak pijú častejšie, tak v menších množstvách. Okrem materstva či zdravotných problémov u niektorých k abstinencii prispieva aj zvýšená starostlivosť o duševné zdravie, ktorému po-opicové výkyvy v podmienkach lockdownu rozhodne neprospievajú. Sama už dlho abstinujem, no keď som nedávno videla film Druk, pripomenul mi všetko to čarovné, čo som ovínená prežívala. Tých „pár“ kvapiek, ktoré dodajú šmrnc aj najobyčajnejším chvíľam i ľuďom. A ako veľmi tieto dni túžim zažiť čosi extra. Rozumiem preto všetkým, pre ktorých pandémia síce predstavuje útlm žúrovania, ale zároveň vytvára priestor pre opušťáky v súkromí. 

Uvedomujem si, že ako abstinentka ostrejšie vnímam to, ako sú omamné látky v našej spoločnosti normalizované. A teda aj ako ich používajú ľudia v mojom okolí. Nezávidím, neodsudzujem, ale občas sa neubránim obavám o svojich blízkych. Učím sa ich vyjadriť tak, aby som predovšetkým ponúkala svoju pomoc a podporu v prípade, že človek naozaj problém . Podľa Barbory Kuchárovej sa neoplatí chodiť okolo horúcej kaše a naše obavy, že niekto stratil kontrolu nad konzumáciou alkoholu či inej drogy, treba pomenovať priamo a pravdivo: „Aj keď to je ťažké, ten, koho máme radi, si zaslúži spätnú väzbu práve od nás blízkych. Je veľmi zbabelé čakať, kým ju či jeho upozorní širšie okolie. Mnohokrát riskujeme, že v tej chvíli už bude príliš neskoro.“

Úprimnosť psychologička považuje za nevyhnutnú aj v prípade, keď si dotyčný človek svoj problém nechce priznať: „So závislosťou je spojený celý rad sebaklamov. My však môžeme túto hru s blízkou osobou nehrať a tým jej môžeme pomôcť k rýchlejšiemu uvedomeniu si, že nie je v poriadku, napríklad vo vzťahu k alkoholu. Tu býva často problém, že okolie zo strachu zo straty sympatie mlčí. Takže, ak ste skutočná kamarátka či blízka osoba, dajte tejto osobe úprimnú a pravdivú spätnú väzbu, aj keď sa adresátovi nebude páčiť, či sa dokonca na vás nahnevá. Nehrajte s danou osobou jej hru, neospravedlňujte ju a nevyviňujte, nehľadajte argumenty, prečo sa dnes mala právo opiť. Lebo na opitie je nakoniec vždy dosť dobrý dôvod…“

Hovorme spolu

Či už ide o našu rodinu, partnera/ku, kamaráta/ku, okolie podľa Márie Martinove citlivo registruje zmenu závislej osoby. Môžeme pociťovať strach, cítiť sa podvedení a ukrivdení takýmto správaním, hromadí sa v nás zlosť, napätie, nepokoj, nastáva vzájomné obviňovanie, nepochopenie, odcudzenie a hádky. Podľa psychiatričky je potrebné si uvedomiť, že človek nestratí kontrolu nad pitím ani nad drogou zo dňa na deň: „Nemá zmysel čakať, že sa to nejako „samo spraví, zastaví“, že dotyčná osoba sama prestane. Rovnako však nemá zmysel sa hádať, obviňovať, ale ani mlčať. Zmena takéhoto zle naučeného správania (pitia, drogovania) si bude vyžadovať čas. Je potrebné podľa možnosti pokojne, ale nekompromisne so závislou osobou opakovane o tom hovoriť, stanoviť jasné pravidlá (čo sa môže a čo nie v danom vzťahu) a pri ich porušovaní vyvodiť dôsledky. Aby závislá osoba porozumela, že nie ona je odmietaná, ale že odmietame to, ako sa správa a čo robí.“ Upozorňuje tiež na riziko tzv. spoluzávislosti (kodependencie), keď blízka osoba závislému zo strachu o neho nechtiac uľahčuje takýto štýl života (zabezpečuje mu stravu, ubytovanie, peniaze, upratuje po ňom, rieši za neho problémy, nechá sa manipulovať, vydierať a týrať).

Už je to známa poučka, závislosť možno začať meniť vtedy, ak sa pre to človek rozhodne sám a zmenu chce. Mária Martinove opisuje, že neraz sa ľudia iba bezmocne prizerajú, ako ich závislosť oberá o blízkeho človeka: „V takejto situácii sa osvedčuje spojiť sily, zomknúť sa ako rodina, poprosiť o pomoc tých, ktorí problému rozumejú, prípadne sami závislosťou prešli a abstinujú. Málokedy je to len o jednom rozhovore so závislým. Obvykle ide o „beh na dlhé trate“ a s tým treba počítať. Skúsenosti hovoria, že ak začneme o závislosti so závislým hovoriť, začne časom aj on o tom premýšľať, porovnávať (ako bolo predtým, čo sa teraz zmenilo a čo by chcel ešte zmeniť a dosiahnuť), začne snáď sám uvažovať o zmene a časom hľadať aj pomoc. Tak ako sa nedá prežiť život iného človeka, nie sme schopní ani abstinovať namiesto závislého. Ak sa napokon pre zmenu rozhodne a bude chcieť začať abstinovať, povzbudenie, pomoc a podpora okolia sa mu veľmi zídu.“ 

Ak taký moment nastane, najdôležitejšie je vyhľadať odbornú pomoc. Podľa Barbory Kuchárovej môžu byť blízki ľudia oporou najmä v momente, keď osoba začne abstinovať: „Vtedy bude potrebovať veľkú podporu pri zmene životného štýlu. Bude potrebovať priestor pre rozhovor, pomoc pri aktivácii zdravých – abstinenčných návykov, trávení voľného času inak než doteraz. Pomoc by mala byť nezištná, nezaväzujúca a je užitočné pripraviť sa i na odmietnutie takto ponúknutej pomoci.“

Realistické ciele

Život, aký teraz žijeme, asi pre nikoho nie je ľahký. Je pochopiteľné, ak by sme to celé niekedy najradšej vypli, stlmili, otupili alebo prebili. Pandémiu však môžeme zvládnuť aj bez hazardovania s omamnými látkami. Nápomocné nám môže byť množstvo vecí, vymenúva Barbora Kuchárová: „Režim a rituály, proste nevzdať život a snažiť sa držať chod dňa tak ako v minulosti pred pandémiou. Ráno vstávať, realizovať všetky ranné zvyky, umyť sa, raňajkovať, prezliecť sa z pyžama, pracovať, ale i prácu ukončiť v stanovenú hodinu. Mať jasne určený pracovný priestor doma. Regulovať svoj čas v online priestore, hýbať sa, ísť na čerstvý vzduch. Dôležité je uchovávať a pestovať sociálne vzťahy. Chrániť si čas pre spánok, poruchy spánku sú často prvým dôvodom, prečo ľudia siahnu po alkohole či tabletkách. Stanoviť si na najbližšie obdobie realistické ciele (napr. dištančné vzdelávanie detí, hľadanie novej práce). A hlavne nezabudnite byť kreatívne a hravé.“

korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *