napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala PAULÍNA POKRYVKOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. februára 2024.
Keď idem z práce, nasadnem na autobus a odveziem sa k bratislavskej hlavnej autobusovej stanici. Tu na mojej púti domov pravidelne prichádzajú momenty nenávisti a preklínania. Už len prejsť cez cestu zo zástavky MHD k nákupnému stredisku – v ktorého útrobách už čochvíľa naštartuje autobus, do ktorého by som rada nasadla – počas zelenej na semaforoch trvajúcej 24 sekúnd, je tak akurát pre zdravého človeka idúceho rezkou chôdzou, čo ja zrovna nie som. Zúrivá cestná premávka dlhšie nepočká, čo tam po chodkyniach a chodcoch a ich potrebách. Je to ponižujúce – rovnako ako nutnosť prejsť okolo všetkých obchodov a prevádzok, kým konečne prídem k nástupištiam. Mňa nezaujímajú obrovské prekúrené priestory, svetlá a zbytočný tovar, chcem sa len dostať domov. (Občas to však ožíva aj vo mne, nemyslite si. Hmm, kníhkupectvo, žeby som ešte niečo stihla kúpiť dieťaťu? Aaaa, nie, knihy kupuješ inde, len pekne scupitaj dole, rozhodni sa akurát, či si dnes dáš fornetti, alebo sendvič z automatu, a šup do autobusu.) Vstup do nákupného centra by mal ostať otázkou dobrovoľnej voľby, nie nanútenej potreby pri využívaní verejnej dopravy. Hnevá ma to. Je to odporné miesto, rado by sa prezentovalo ako lepší svet, ale vždy sa tu cítim ako uprostred bezohľadnej, ignorantskej ekologickej a sociálnej katastrofy.
No čas beží, späť k cestovaniu. Čaká ma niečo vyše hodiny v prvom autobuse, potom prestup na druhý spoj a napokon ešte posledný autobus domov. Zväčša v ňom okrem mňa býva len pár ľudí, a tak zakaždým dúfam, že jedného dňa niekde nenájdem oznam, že tento spoj bude zrušený – ako mnoho iných za posledné roky, ako ten, o ktorom sa nedávno rozprávali ženy sediace za mnou, keď sa ľudia z okolitých dedín nemali ako dostať do práce a museli dať výpoveď. Lebo každý nemá auto.
Hoci to býva únavné, väčšinou mi tento čas raz týždenne vyhradený na pozorovanie okolia, vlastné myšlienky a vnútorné hejty dobre padne; občas v tom však vnímam osobné zlyhanie. Že tá cesta – domov aj životná – nie je priamočiarejšia a pohodlnejšia, podobná ostatným. Aj že si ju nedokážem zjednodušiť napríklad šoférovaním auta (za predpokladu, že by som ho vlastnila a mala kde zaparkovať, všakže). No potom emócie opadnú a ja si pripomínam, že patriarchátu vyhovuje pocit individuálnej zodpovednosti za kvalitu vlastného života, nie spochybňovanie systémových nastavení a spoločenských hodnôt a štandardov.
Pripomínam si tiež, že ľudské skúsenosti bývajú pestré a je to tak v poriadku. To, že o nich nevieme a nepočúvame, že v sociálnych bublinách (a v nákupných centrách) sa naše životné príbehy, problémy a spôsoby trávenia času nápadne podobajú, neznamená, že nič iné neexistuje, resp. že to existuje len niekde na okraji, v extrémnych verziách. Neznamená to, že spoločnosť je rozdelená, že sme my a sú oni – ani že za život a jeho okolnosti, ktoré sa odlišujú od ostatných, sa treba hanbiť.
Občas však rozmýšľam o tom, či aj my v Kurníku neprispievame k šíreniu homogénneho mediálneho obrazu ženskej skúsenosti. Či u časti nášho čitateľstva aspoň sporadicky neprispievame k pocitom zlyhania či menejcennosti. Či nie sme príliš privilegované, cis heterosexuálne, mestské, majoritné, príliš zamerané na seba, málo na spoločnosť, so životom pevne vo svojich rukách, na konci dňa napriek mindrákom, nezdarom a drámam neochvejne sa upierajúce na to dobré a pozitívne. A je úplne jedno, aká zúfalá býva naša realita, podstatná je jej prezentácia a dojem, čo zanecháva. Môže to byť podporné, motivujúce, mobilizačné; môže to byť prilievanie do ohňa neustále tlejúcich pochybností.
Materstvo a odchod z Bratislavy na vidiek boli pre mňa formatívne skúsenosti. To prvé pre svoju intenzívnosť a takisto pre citeľný pokles finančných príjmov, čo si budeme hovoriť. Keď som ešte bezdetne žila v meste, pamätám si, ako som niekedy v septembri kráčala po Panenskej, z brány jedného domu vychádzala žena s asi osemročným synom a práve zúfalo hovorila: 50 eur? A to ich mám akože odkiaľ zobrať? Pravdepodobne išlo o nejakú školskú záležitosť a nie chlapcov rozmar. Vtedy sa mi to nezdalo ako likvidačná suma; neskôr som počas materskej zažila obdobia, keď som plakala pre stratenú desaťeurovku.
A život na vidieku – čakala som, že o ňom budem písať. Že to bude zdroj nových podnetov, pozorovaní, že na večnú otázku: A ako sa vám býva?, budem vedieť sofistikovane odpovedať. Nič z toho sa nestalo, akurát som prehodnotila svoju túžbu hľadať v tomto spôsobe života exotické či romantické zážitky. Veľa zo záhrad neponúka viac ako trávnik, bazén a trampolínu, na sliepky vo dvore natrafíte len výnimočne. Žije sa tu normálne, ľudia sú prevažne milí. Lokálne výsledky volieb ma vôbec netešia, ale prestalo ma trápiť, kto konkrétne koho volí, skôr sa tomu snažím porozumieť. A to je všetko. Nechováme ovce, neprišli sme sa sem napájať na prírodu a autentický spôsob bytia, aj keď veveričky a sojky za oknom sú fajn. A dáva mi to inú perspektívu pri vnímaní života a jeho kvalít. Škôlka za pár eur mesačne, pravidelný odvoz odpadu, vodovod, plynovod, kanalizácia, to sú tie veci, nie veľký výber výpredajov fast fashion.
Občas, samozrejme, intenzívne pociťujem, že som – fyzicky aj spoločensky – absolútne mimo centra diania, bez prehľadu, bez kontaktov. Kým iné regióny, zdá sa mi, aspoň trochu kultúrne ožívajú, tu to stále spí, a tak sa podujatia a debaty, čo ma zaujímajú, odohrávajú ďaleko, alebo na ne nie je čas, aj keď sa im občas priblížim v priestore. A ani ten poondiaty Instagram nemám! (Veveričky sa fotia ťažko.) Uvedomujem si však, že je to okrem možností aj o prioritách, vyhľadávaní príležitostí, či dokonca o ich vytváraní miesto fňukania. Kým v ranej dospelosti ma zaujímalo najmä to, čo mi svet môže ponúknuť, čím bližšie mám k štyridsiatke, tým viac sa zamýšľam, čo môžem ponúknuť ja svetu. Odpovede síce momentálne nie sú nijako veľkolepé, no niekde začať treba – keď aj pri naštvanom feminizme a malom, bezvýznamnom vzdorovaní normám úspechu a života sťa z katalógu developerskej spoločnosti. Nevidieť v odlišnosti svojho života nedostatok, ale devízu – a to sa dá kdekoľvek. (Tým zo seba nerobím lepšiu, iba odkazujem svojim príležitostným pochybnostiam, že nie som horšia.)
Nehovorím, že by si mal každý skomplikovať svoju existenciu po mojom vzore – ani že je to jediná cesta k vnímaniu a prijatiu sociálnej inakosti. Rozhodne si však myslím, že by sme to nemali komplikovať druhým – ako jednotliví ľudia, ako spoločnosť, ako štát či iní poskytovatelia služieb. A že by sme sa o svoje nie tak celkom bežné životné reality mali deliť. Nech to máme pestré!
editovala MIRKA URBANOVÁ