Koľko z tela okrem hlavy vlastne máš?

napísala ZUZANA BOROŠOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. januára 2024.

Počuli ste už o „vypnutom tele“? U mňa to spôsobovalo pocity, ako keby som neexistovala v priestore. Vypnuté telo napríklad znamená, že keď som sa pokúšala spraviť meditáciu zameranú na okolie srdca, rozbolelo ma, až som myslela, že dostanem infarkt. Asi som tak veľmi uzavrela pocity vychádzajúceho z tohto orgánu, až sa takmer úplne zablokoval. Vzťah s vlastným telom sa mi však mení, objavujem srdce a tichý hlas intuície vychádzajúci z neho aj uvoľnený priestor okolo chrbtice po každodennom pozdrave slnku z jogy. Objavujem ľahkosť v kroku pri pravidelných prechádzkach, ideálne osamote v lese. Kráčať, odstresovať sa. 

Na terapie a koučingy chodím od 21 rokov, avšak až teraz, keď prišiel trend prepájať poznanie z podvedomia s prejavmi tela, sa so sebou skutočne vyrovnávam. Najmä zvládam regulovanie stresových situácií naučených z detstva. Vždy keď prídem na nejakú tendenciu z minulosti, smejem sa. Ako som si takúto blbosť mohla myslieť. Sebaakceptácia je pre mňa ako detektívka.

Tie príbehy sú často banálne, no vyústili u mňa do prehnanej ambicióznosti spojenej s absolútne chabým sebavedomím, čo v mojom živote spôsobilo rôzne paradoxné situácie. Strašne veľa som dokázala, no akoby som sa za to nedokázala uznať, tešiť sa, byť spokojná so sebou a šťastná. Byť si dosť.

Mohla som byť druháčka, dostala som z nejakého predmetu dvojku, nie jednotku. Presne si pamätám, ako po návrate zo školy sedím pred zrkadlom v panelákovom byte a kým príde mama domov z práce, hodiny plačem. Plačem, nariekam. Aj naozaj, aj so zábleskom pobavenia, čo to, dočerta, robím. To bol asi náznak nejakej príčetnosti. Ani neviem, čo sa stalo, keď mama prišla domov, skôr si pamätám svoj strach. Z predchádzajúcich skúseností som vedela, že býva kritická a krutá, vyžadovala výkony a dokonalosť v škole. Zvykla hovoriť: Ty si naozaj šikovné dievča, no si nepozorná a nakoniec ti vždy niečo ujde. (A v mojej hlave – nie dosť pre ňu). A o to išlo. Aby jej kritika na mňa nemala dopad a neprinášala mi pocity zúfalstva a myšlienky, aká som v jej očiach neschopná, už dopredu som sa sama pred sebou znemožnila, zhodila, znenávidela. Jej kritika tým pádom nebola nič oproti tomu, čo som si sama preventívne nakladala. Pocity hanby, nenávisti, prečo som to dopustila, takto ju sklamať.
Pritom za tým všetkým bola len túžba byť ňou videná, prijatá. 

A potom sa začali aj mentálne hry.

Hra prvá: Vina pre to, že prispievam k jej problémom, ktorých mala už dosť veľa s často neprítomným otcom.

Hra druhá: Predsa som mame len chcela ukázať, aká som spravodlivá. Tým, že vlastne viem, ako som strašne sklamala, by ma mala mama pochváliť, ako veľmi sa nenávidím za svoje zlyhanie. Teraz už spätne viem, že to vychádza z protestantskej morálky. Keď totiž cítite vinu, vlastne vraj preukazujete svoju morálnu nadradenosť. Cítiť vinu je spojené s tým, že viete, že ste urobili niečo zlé, a tým sa staviate do lepšieho svetla oproti ostatným, ktorí necítia, že sa previnili. Chcela som, aby ma za to ocenila, ľúbila, konečne videla.

Hra tretia, najbizarnejšia: Ľútosť nad sebou, že takto ľahko som dala priestor jej krutosti.

Áno, toto všetko sa dalo cítiť pre dvojku!

Vôbec nešlo o to, čo sa deje v realite, ale išlo o to preventívne si nakladať. Obávať sa ubližujúcich pocitov z kritiky či z možných pádov tak veľmi, že ak budem vo vlastných očiach malá šedá myška, nedôležitá a k tomu škaredá, kritika nebude mať vôbec žiaden dopad. Takto som často v emočne nabitých situáciách zvykla tzv. „opúšťať vlastné telo“. Veľakrát som potom v živote tak veľmi nechcela prežívať nejaké situácie, že som síce dokázala vykonávať nejakú činnosť, ale akoby som tam ani nebola. Reakcia známa ako disociácia.

Do vzorca zapadajú aj ďalšie príklady princípu sebapodceňovania. Až do 21 rokov som žila v tom, že nie som krásna – krásne sú tie, ktoré sú v Bravo Girl!, preto si musím spraviť krásny vnútorný svet, aby ma mal niekto rád aspoň za to. Keď mi potom skvelí chlapci vraveli, aká som krásna, samozrejme, som tomu neverila. Alebo keď som sa na gymnáziu, ja, úplne osamelé dievča, rozhodla prestať na hodinách hlásiť, aby na mňa ostatné dievčatá nezazerali. Veď ak na mňa zazerajú, ako by sa so mnou mohli kamarátiť a ako by som mohla zapadnúť? A podobne.

Rozprávala som sa o tom s rodičmi, keď sa to dialo? Nie, nikdy, na to som sa pri nich necítila dosť bezpečne. Moji rodičia – emočne utláčaní od svojich rodičov – dokážu otázky týkajúce sa môjho detstva a slová o tom, ako som ho prežívala, prijímať až teraz. A ja dokážem prijímať ich, že robili, čo mohli a vedeli. A dokonca si ich viem aj užívať či cítiť autentickú vďačnosť bez trpkosti. 

Ako 33-ročná opätovne objavujem aj svoje telo. Už menej závislá od vlastného podceňovania zrazu zisťujem, koľko z tela okrem hlavy vlastne mám. Najviac ma bavia ramená. Nemusím sa utlmovať, kontrolovať, byť v neustálom kŕči, len aby som niekomu neprekážala. Byť zrazu v priestore a východiskovo necítiť k sebe nenávisť, je pokrok. A s tým sa dá už niečo robiť. S množstvom priateliek a priateľov sa konečne uspokojujem, že nie som na svete osamelá. A keď sa pozriem na svoj život, čo všetko som dosiahla popri tom, ako som sa roky ticho nenávidela, je to vskutku blízko dokonalosti.

Veľmi dlho ma pred tým, aký obraz som o sebe mala, aspoň čiastočne zachraňovali vlastné ambície. Pri výrazných rodičoch aj bratovi neostával pre mňa priestor prejavovať sa, preto dobre znejúca životná misia bolo dlho niečo, čím som chcela sama seba „ospravedlniť“. Svoj hlas, prejav, zúfalú realitu prítomnosti. Nešlo to, samozrejme, vždy hladko a párkrát som zakopla i padla, no nanovo sa postaviť a hrdo kráčať – aj s aktualizovanými zdravšími ambíciami a výsledkami – mi napokon viackrát pomohla i rodina. Dodnes čerpám zo situácii, keď som konečne zažila nekritický prístup a uvedomila som si, že som blízkymi ľúbená taká, aká som. Nie podľa toho, či mám výsledky, ale proste za to, že existujem. Vďaka tomu aj všetky vlastné spôsoby, ako sa o seba postarať, fungujú zrazu jednoduchšie. 

Neviem, prečo trvalo tak dlho dostať sa k tomuto pocitu. Niekedy treba očividne chodiť dva roky po lese a až potom celé to zmierenie a ľúbenie doznie do nôh, pliec, do tela. 

editovala SOŇA GREGOROVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *