Značka: Paulína Pokryvková

Archív1 komentár

Menštruácia, stigma, chudoba

redakcia

napísala NATÁLIA BLAHOVÁ ilustrovala PAULÍNA POKRYVKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. júna 2024.

Jedna osoba v priemere menštruuje 35 až 40 rokov zo svojho života. Pri priemernej dĺžke menštruácie päť dní teda človek premenštruuje takmer 2 500 dní. Koľko menštruačných potrieb použije za jeden deň a koľko stoja? Chat GPT mi povedal, že v tomto momente na svete menštruuje okolo 700 miliónov ľudí. Koľko menštruačných potrieb spolu dnes použijú? Majú k nim prístup?

Menštruačnej chudobe sa venujem štyri roky na Slovensku v projekte Dôstojná menštruácia a súbežne štyri roky v Holandsku, kde som väčšinu z toho času pracovala pre amsterdamskú organizáciu Neighborhood Feminists. Rada si teda hovorím, že je to dokopy osem rokov práce s menštruačnou chudobou, pretože moje skúsenosti sú veľmi odlišné. V Holandsku sa zameriavame na ľudí čakajúcich na azyl, migrujúcich, rôzne diaspóry, generácie, ktoré nemajú stabilný domov. Na Slovensku zase na ľudí, ktorí síce domov majú stály, ale sú spoločensky vylúčení. V Holandsku sú refugee centres, na Slovensku komunity bez prístupu k čistej tečúcej vode. Stigma je však všade veľmi podobná. Akoby sme si ako spoločnosť vymysleli, že menštruácia ako telesná funkcia je zahanbujúca. Disclaimer: nevymysleli, prispel k tomu kapitalizmus a patriarchát. A tak pre časť spoločnosti nastala nová životná realita označovaná pojmom menštruačná chudoba.

Pokračovať v čítaní: “Menštruácia, stigma, chudoba”
ArchívZanechať komentár

Čo dnes vidím (inak)

redakcia

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala PAULÍNA POKRYVKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. februára 2024.

Keď idem z práce, nasadnem na autobus a odveziem sa k bratislavskej hlavnej autobusovej stanici. Tu na mojej púti domov pravidelne prichádzajú momenty nenávisti a preklínania. Už len prejsť cez cestu zo zástavky MHD k nákupnému stredisku – v ktorého útrobách už čochvíľa naštartuje autobus, do ktorého by som rada nasadla – počas zelenej na semaforoch trvajúcej 24 sekúnd, je tak akurát pre zdravého človeka idúceho rezkou chôdzou, čo ja zrovna nie som. Zúrivá cestná premávka dlhšie nepočká, čo tam po chodkyniach a chodcoch a ich potrebách. Je to ponižujúce – rovnako ako nutnosť prejsť okolo všetkých obchodov a prevádzok, kým konečne prídem k nástupištiam. Mňa nezaujímajú obrovské prekúrené priestory, svetlá a zbytočný tovar, chcem sa len dostať domov. (Občas to však ožíva aj vo mne, nemyslite si. Hmm, kníhkupectvo, žeby som ešte niečo stihla kúpiť dieťaťu? Aaaa, nie, knihy kupuješ inde, len pekne scupitaj dole, rozhodni sa akurát, či si dnes dáš fornetti, alebo sendvič z automatu, a šup do autobusu.) Vstup do nákupného centra by mal ostať otázkou dobrovoľnej voľby, nie nanútenej potreby pri využívaní verejnej dopravy. Hnevá ma to. Je to odporné miesto, rado by sa prezentovalo ako lepší svet, ale vždy sa tu cítim ako uprostred bezohľadnej, ignorantskej ekologickej a sociálnej katastrofy. 

Pokračovať v čítaní: “Čo dnes vidím (inak)”