Čo dnes vidím (inak)

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala PAULÍNA POKRYVKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. februára 2024.

Keď idem z práce, nasadnem na autobus a odveziem sa k bratislavskej hlavnej autobusovej stanici. Tu na mojej púti domov pravidelne prichádzajú momenty nenávisti a preklínania. Už len prejsť cez cestu zo zástavky MHD k nákupnému stredisku – v ktorého útrobách už čochvíľa naštartuje autobus, do ktorého by som rada nasadla – počas zelenej na semaforoch trvajúcej 24 sekúnd, je tak akurát pre zdravého človeka idúceho rezkou chôdzou, čo ja zrovna nie som. Zúrivá cestná premávka dlhšie nepočká, čo tam po chodkyniach a chodcoch a ich potrebách. Je to ponižujúce – rovnako ako nutnosť prejsť okolo všetkých obchodov a prevádzok, kým konečne prídem k nástupištiam. Mňa nezaujímajú obrovské prekúrené priestory, svetlá a zbytočný tovar, chcem sa len dostať domov. (Občas to však ožíva aj vo mne, nemyslite si. Hmm, kníhkupectvo, žeby som ešte niečo stihla kúpiť dieťaťu? Aaaa, nie, knihy kupuješ inde, len pekne scupitaj dole, rozhodni sa akurát, či si dnes dáš fornetti, alebo sendvič z automatu, a šup do autobusu.) Vstup do nákupného centra by mal ostať otázkou dobrovoľnej voľby, nie nanútenej potreby pri využívaní verejnej dopravy. Hnevá ma to. Je to odporné miesto, rado by sa prezentovalo ako lepší svet, ale vždy sa tu cítim ako uprostred bezohľadnej, ignorantskej ekologickej a sociálnej katastrofy. 

Pokračovať v čítaní: “Čo dnes vidím (inak)”