napísala ALEXANDRA JUST ilustrovala PAULÍNA POKRYVKOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. augusta 2025.
Na úvod potrebujem uviesť veci na pravú mieru, vyložiť karty na stôl. Nikdy som nevyhľadávala príliš náročné outdoorové aktivity, nie som zanietená fanúšička nekonečného stúpania hore kopcom – ani v tom najkrajšom kúte prírody nedotknutej človekom. Neužívam si opuchnuté nohy v turistických topánkach ani potenie chrbta pod ruksakom. Endorfíny sa mi vyplavujú asi príliš pomaly, a kým pocítim ich účinky, dokážem byť v týchto situáciách ofučaná. Vždy však nakoniec zhodnotím, že to stálo za to, a keďže som aj trochu dojatá scenériami (starnem?), nechám sa na výstup nahovoriť opäť.
Áno, to ja som napísala článok o manželskom rande vo fitku, kde opisujem všetky svoje telocvičňové zážitky a športové návyky. Tie nie sú ani zďaleka orientované na výkon, ale na radosť z pohybu občas (ale ozaj len občas!) prekladanú jemným (opakujem, jemným) súperením. A adrenalín? Nie, ďakujem, radšej knihu.
Pred dvoma rokmi som ukončila obdobie, keď boli moje telo aj hlava vystavené vysokej miere stresu. Ostali mi z neho ťažko predvídateľné a málo ovládateľné úzkosti, slušná plejáda triggerov a šrámy, ktoré sa mi vracajú napriek tomu, že som z toho von, v rekonvalescencii. Podvedome viac vyhľadávam pokoj a učím sa, ako oddychovať. Bez výčitiek. Aj pohybom. Súčasťou uzdravovania a spoznávania seba v tejto novej ére sa však stal aj šport stelesňujúci všetky pohybové aktivity, ktorým som sa vždy vyhýbala, ktoré ma desili a považovala som ich za vyslovene nebezpečné, obnášajúce pre mňa nevstrebateľné riziko. Mám totiž vzťah s mužom lezcom. To znamená jediné.
Nechala som sa skrátka nahovoriť, strhnúť a ovplyvniť. Lezecké topánky som si požičala od kamošky, vyfasovala som sedák, ktorý slúžil aj frajerovým bývalým frajerkám (čaute, ladies!), a vyšľapala pod skalu vo Wachau – vraj ideálnu na môj slávnostný prvý lezecký pokus. Dávala som tomu však minimálnu šancu. Hanbila som sa, lebo nemám telo ani silu športovkyne. Mám akurát strach ako prasa, pazuchy prepotené stresom a žiadne lezecké ambície.
Smerom hore som to zvládla relatívne dobre. Bola som ohromená, ako sa strach z hlavy prelieva až do končekov prstov, ktoré vždy manicky hľadali čosi, o čo by sa mohli zakliesniť. Triasli sa mi nohy, vibrovalo celé vnútro. Mozog spustil sústredenie na plné obrátky, nič iné neexistovalo. Myslela som si, že už to viac panické byť nemôže. Pri spúšťaní som však odhalila nový rozmer desu – z hĺbky. Výšky. Žiadna kontrola, telo vysielajúce poplašné signály. S momentom, keď si treba sadnúť do sedáka (pocitovo sa to rovná sadnúť si do vzduchu), nie som úplne vyrovnaná dodnes. Stále však túžim ten obrovitý strach ovládnuť.
Mám dojem, že som vyliezla tú istú trasu ešte raz a potom ďalšiu. Šmykľavú a hladkú – skrátka krst ohňom. Dostala som kurz istenia, egoboost aj povzbudzovanie, pochvaly a uistenia, že moje podvedomé reakcie boli úplne v poriadku. Vďaka tomu som ihneď nezavrhla možnosť, že s ním pôjdem aj nabudúce.
Odvtedy prešli takmer dva roky, počas ktorých som absolvovala množstvo lezeckých výjazdov v širšom okolí Viedne aj Bratislavy, Detvy či Liptovského Mikuláša. Liezla som po skalách aj v hale. Vo dvojici, v skupinke aj so svojou dcérou. Lezecké topánky už vlastním aj ja. Instagram ma prekukol a nemilosrdne ma vystavuje článkom, videám, edukačnému, smiešnemu aj kvír lezeckému obsahu, objavuje sa mi reklama na turistické ruksaky, topánky, športové podprsenky a laná. Kolegyne sa ma po víkende s úškrnom pýtajú, kde sme boli liezť tentoraz. Mama mi vyčítavo kladie otázku, či toto ozaj potrebujem. Radšej nechce počuť podrobnosti, ktoré sa jej občas pokúšam zanietene prerozprávať, aby som upokojila jej obavy o svoj holý život. Vyzerá to tak, že lezenie je oficiálne moje nové hobby, s ktorým mám stále komplikovaný vzťah. Aj ten ma však učí spoznávať sa v tejto novej ére porozvodového života.
Okrem toho, že som bola na krásnych miestach – v lesoch, vo vrchoch, na stráňach, kopcoch, skalách – a mohla sa dívať na okolie z inej perspektívy, som sa začala inak dívať na svoje telo. Všímam si malé zmeny, z ktorých mám úprimnú radosť. Túžbu byť menšia, štíhlejšia, útlejšia nahrádza túžba byť silnejšia, odolnejšia, zdravšia. Užívam si pocit únavy po aktívnom dni, keď všetky končatiny, chrbát a prsty pulzujú v zvláštne opojnom stave. Ležiac preciťujem tento fyzický pokoj, ktorý vystriedal pnutie. Zákonitý rytmus pohybu. Je to návykové, nehovoriac o liečivom balansovaní celotýždňového sedenia pred obrazovkou, nekonečného klikania, večerných hrbeniach sa nad nedokončenou prácou, pichania pri lopatkách, stuhnutom krku, rukách. Rozlietané myšlienky na prácu, logistiku, starostlivosť, domácnosť, vzťahy a každodennosť strieda koncentrované sústredenie na plynulosť pohybu, lezecký hlavolam, pozície tela, z ktorých sa ľahšie stúpa nahor, dotyk s tou obrovskou hmotou kameňa, stoickou a starou, vnímať jej konzistenciu, vôňu, tvar. A výdych pri pristátí naspäť na zem.
Ani náhodou nechcem vyvolať dojem, že nebojujem a prestala som sa báť. Darí sa mi však mať strach o niečo viac pod kontrolou a prekvapivo to funguje paralelne aj na moje úzkosti. Oklamala som hlavu častým vystavením sa výške – aby prestala panikáriť tak často a tak intenzívne –, no stále sa tam hore cítim neisto. Radšej nerátam, koľkokrát som si zoči-voči nejakej skale poplakala, dosť nahlas púšťala z úst tie najgrobianskejšie pejoratíva, pýtajúc sa samej seba, čo tu (doplňte si, čo chcete) robím.
Bojujem aj s dôverou – nie je pre mňa jednoduché vložiť sa úplne do rúk niekoho iného a smiešne jednoducho pôsobiaceho istiaceho gearu pripnutého na sedáku. Hlava mi odbieha ku katastrofickým scenárom, k dlhým pádom, šmykom a úrazom. Nie, nie. Toto je tréning sebakontroly, dôvery a taktiež schopnosti povedať ok, stačilo. Už sa nepotrebujem vyhrotene huckať vpred, keď cítim, že som mala dosť. Uvedomujem si, že ani dnes nemusí byť ten deň, keď urobím pokrok v podobe väčšieho množstva trás či obťažnosti, pretože mi už ide o čosi celkom iné. Učím sa nahlas povedať dnes mi to išlo lepšie alebo toto sa mi páčilo.
Okrem všetkých týchto benefitov, ktoré možno pôsobia ako podivná reklama na lezecký krúžok, mám v zálohe ešte jeden rozmer tohto koníčka – partnerská aktivita, ktorá pôsobí terapeuticky a zbližujúco. Či už ide o vzťahy milostné alebo priateľské, pri tejto aktivite sa stavia na dôvere, rešpekte, rozvahe a pokoji a bezpečnosti. Celkom podstatné piliere, však? Určite vzniká aj veľký priestor pre napnuté nálady či vyostrené reakcie, no zároveň sebareflexiu. Veľmi rýchlo sa ukáže, kto je v akom rozpoložení, a nahromadené emócie sa vyplavia bez cenzúry. Ak si po tom všetkom stále vieme byť blízki, bingo.
S úsmevom sledujem, ako sa trojica priateľov už pol hodiny pri večeri po lezeckom dni rozpráva o trasách. Povzbudzujú sa, vtipkujú a plánujú, kam by šli nabudúce.
Ja sa asi pridám tiež.
editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ