napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala BARBORA DEMOVIČOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 16. septembra 2021.

Všetci a všetky v nemilosrdnom súkolí neskorého kapitalizmu hľadáme, ako so sebou žiť v láske alebo aspoň v mieri. Keď odsunieme neustály prítok nových produktov, jednou z ciest k sebaláske, ktorá je ženám ponúkaná, je objavovanie svojej vnútornej bohyne. Zo sveta viac alebo menej pochybných duchovných praxí do mainstreamu preniká čoraz viac elementov, ktoré chcú vyriešiť naše pocity prázdnoty, pochybnosti a úzkosti. Špeciálne rituály, pohyby, strava, krištále a esenciálne oleje sa miešajú s červeným rúžom a empowering selfíčkami v spodnej bielizni. Pretože som bohyňa.

Jednoznačne súhlasím, že potrebujeme, aby sa verejne viac hovorilo o posilňovaní ženského sebavedomia. Každý deň sa boríme so storočnými nánosmi sexizmu, ktorý presakuje do všetkého, čo robíme a čím sme. Alternatíva je nevyhnutná a zmeniť tón, ktorým k sebe prehovárame, je náročná úloha. Odmalička počúvame a vnímame, aké máme byť poslušné dievčatká, dokonalé manželky a matky, ozdoby. Ženu ani kvetinou neudrieš, ale neprestajne do nás búši milión požiadaviek na naše postavy, úsmevy, maternice… Vytesniť to všetko a povedať si, že som dosť dobrá, vôbec nie je jednoduché.

Som bohyňa je však nebezpečne povrchná odpoveď. Elegantne prekračuje podstatu problému, spokojná sama so sebou. Láskyplný jazyk nestačí, ak nevieme, proti čomu ho vlastne používame, a príčina zostáva nepomenovaná. Bohorovne zažívame len falošné uspokojenie, uzavreté v našej hermetickej instagramovej bubline.

Povedať si, že sme bohovské, môže byť iste povzbudzujúce. Takýmto plošným vyjadrením však zakrývame nielen podrobnosti problému, ale aj jeho riešenia. Pohybujeme sa tu v jednom zo žánrov toxickej pozitivity, v ktorej silou mysle chceme prepísať realitu. Popieranie náročných aspektov života však môže vytvoriť len bludný kruh falošnej istoty a opakovaných pádov. Skutočná sloboda, radosť, láska sú výsledkom úsilia, ktoré nespočíva v opakovaní vágnych formuliek či hashtagov. Súčasťou tejto snahy sú aj odvrátené stránky, sklamanie, smútok a hnev. Pocit schopnosti, krásy či pohodlia vo vlastnom tele neudrží recitácia mantry pred zrkadlom, ak zároveň neprehodnotíme (vlastné aj spoločenské) vzorce správania, ktoré nás sem dostali.

Prečo sa každé leto riešime v plavkách? Prečo odmietame niektoré jedlá? Hovoríme o guilty pleasures a hľadáme jeho ponožky? Kto rozhoduje o tom, že nám niekde nemajú rásť chlpy? Že máme milovať takýchto ľudí a mať toľkoto sexu, takto? Pre koho je dôležité, že „nie sme ako ostatné dievčatá“? Prečo nám skáče do reči?

Nie je namieste vysmievať sa hľadaniu cesty von z cyklu sebanenávisti. Je však dôležité, aby bohyne na internetoch nezostávali dominantnou cestou k sebaprijatiu. Tento typ posilňovania ženskosti totiž prináša klamlivé u(s)pokojenie a utlmuje potenciál pre skutočnú zmenu. Ženám, ktoré pociťujú diskomfort a frustráciu, nasadzuje ružové okuliare. Rozdeľuje nás a pacifikuje naše rozhorčenie. Dusí ten malý nahnevaný plamienok, ktorý má revolučný potenciál. Ak sa silou vôle presvedčíme, že všetko je paráda, po vnútornom prenastavení sa stratí naliehavosť potreby celospoločenskej zmeny. Nespokojnosť, ktorú neriešime, len rebrandujeme, nás skôr či neskôr dobehne. A najmä ženy, ktoré nemajú rovnaké možnosti hodiť svoje problémy za hlavu, tak zostávajú uviaznuté pod ťarchou svojich celkom pozemských problémov…

Spoločenský systém, ktorý nás vychováva k neustálemu pocitu nedostatočnosti až sebanenávisti, nás učí aj tomu, že každá a každý sme si strojcom svojho šťastia. Ignoruje pritom celé spektrum faktorov, ktoré formujú našu životnú skúsenosť – od rodinného a finančného zázemia, rodovej, sexuálnej či rasovej identity, až po generačné či geografické rozdiely. Každý človek môže zažívať nadpozemsky dobré pocity, ale nevedie k nim rovnako hladká cesta pre všetkých. Postoj, v ktorom sa pre šťastie stačí len rozhodnúť, prenáša zodpovednosť za systémové zlyhania na individuálnych ľudí. Ťažko však zostať v kontakte s vlastnou božskou podstatou, keď nie je na nájom, doktori vám neveria alebo vás nútia do sterilizácie. Čísla hovoria jasne – skoro každá máme skúsenosť so sexuálnym násilím, mnohé sme zažili týranie v partnerskom vzťahu, lásku priveľa z nás štát diskriminuje a viaceré dostávame plat nižší než naši kolegovia. Ak sa nám aj podarilo vyhnúť týmto otrasným štatistikám, bezstarostný životný štýl bohyne je stále pre bežnú ženu do veľkej miery nedosiahnuteľný. Luxus nie je kabelka, ale možnosť vybrať si, či sa chceme vrátiť do práce, alebo zostať s dieťaťom doma. Nejde tu ani o toľko prepierané avokáda, ale faktom je, že výživná a čerstvá strava nie je rovnako dostupná pre všetkých. Podobne ako nákup slow fashion kúskov, aj keby sme sa hneď všetky rozhodli pre kapsulový minimalizmus. Desať etických kúskov po dvesto eur je stále veľká investícia, najmä ak nikto nešije na vaše telo.

Zdanlivo univerzálny recept na šťastie je tak len ďalšou odnožou ašpiračného životného štýlu. Existujúcu nerovnosť v našej spoločnosti nenapraví zázračná formulka, ktorou si oblepíme svoje zrkadlá a sociálne siete. Deklarovanie všeobjímajúcej hodnoty neprináša diskusiu o tom, čo dnes znamená byť ženou a ako môžeme naplniť svoj potenciál. Naopak, svojou nekomplikovanosťou bráni akýmkoľvek ďalším debatám. Som bohyňa, bodka.

Samozrejme, zmenu je vždy najlepšie začať od seba. Bohyne však príliš často zostávajú na povrchu vlastného prežívania. Nekonfrontujú ho s okolitým svetom, skúsenosťami a situáciou iných žien. Poctivá práca na sebe, ktorou sa pestuje sebavedomie a sebaláska, totiž zohľadňuje aj fakt, že na svete nie sme samy. Vníma svoje ja v kontexte s inými ľuďmi, uvedomuje si zdroje a privilégiá, z ktorých čerpá. A delí sa o viac, než len záplavu virtuálnych srdiečok. Nakoniec, výskumy sa zhodujú, že jedným z najlepších spôsobov, ako v živote cítiť uspokojenie, sú vzťahy a starostlivosť o druhých.

Nemusí to nevyhnutne znamenať, že nemôžeme cítiť radosť, kým rovnakú nebudú môcť zažívať všetky bytosti. Nemusíme si ani porovnávať náročnosť svojich údelov a riešiť, koho jej trauma oprávňuje na čo… Mať jednoducho dobrý deň môže byť v tomto svete, ktorý nás všetky učí z takého či onakého dôvodu sa nenávidieť, naozaj malou revolúciou. Legitímna životná sila môže mať formu aj tých červených pier či očarujúcej selfie – žiť radostne je radikálne. Náš životný pocit však má celkom inú silu, ak ho dokážeme zakoreniť v širšom ľudskom spoločenstve. Počúvať, chápať, spájať sa. Vnímať aj ženy, ktorých príbehy neuvidíme vo feede.

Skutočná láska nie je slepá voči zlyhaniam a nedokonalostiam, miluje to všetko. Ašpiráciou celého konceptu bohýň je zdanlivo poukázanie práve na tento aspekt – ako nestrácame svoju hodnotu ani vo svoj najhorší deň. Absolútnym vyhlásením chce byť univerzálny, no v podobe, s ktorou sa stretávame dnes, neobsahuje všetko a všetky, ale, naopak, vylučuje. Predstavuje ďalší odtieň prezentácie dokonalosti, ktorá je pre drvivú väčšinu ľudí nedosiahnuteľná. Je to láska abstraktná, slepá. Predáva merchandising  a sebavedomie na vode. A svojou pasivitou je súčasťou problému, nie riešenia.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ