napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala EVA RAK

Článok bol pôvodne uverejnený v newslettri 13. júla 2017.

Mala som deväť rokov, pripravovala som sa na prvé sväté prijímanie, každú nedeľu som chodila do kostola na tzv. detskú omšu, pri naberaní slepačej polievky sa ma potom rodičia pýtali, o čom bola kázeň. Niekedy som nedávala pozor, a tak som odpoveď splietala z útržkov kaplánovho rozprávania, ktoré som si zapamätala. A bála som sa. Boha, jeho trestov za všetko nesprávne, čo robím, za moju nepozornosť, hriešne myšlienky.

To je moja jediná skúsenosť s vierou, ktorú mám. Prijímanie som absolvovala, tešila som sa z bielych nevestovských šiat, ktoré sa vtedy pri tejto príležitosti nosili, a keď som to mala za sebou, na druhý deň som si nechala ostrihať svoje dlhé kadere. Akože pekná a poslušná som už bola, za odmenu teraz môžem spraviť aj niečo, po čom skutočne túžim.

Kázeň mi nikdy nebola blízka. Nemám pevnú vôľu a pokušeniam podľahnem hneď, ako prídu. Trestajúci tatko s bielou bradou v dlhom rúchu na obláčiku ma v sekundových prebleskoch niekedy stále máta aj dnes, nahlas však tomu hovorím karma. A keď príde na skutočnú debatu o bohu, viere a náboženstve, rozrečním sa o dobrej výchove a morálnom imperatíve, že prirodzene konám tak, ako je správne a spravodlivé, a že ak sa tak nestane, priznám si chybu a ospravedlním sa. Že rozmýšľam o svojich činoch a skutkoch, že vždy sa skutočne snažím nikomu neubližovať, že na to, ako žiť, boha nepotrebujem. Kameňom nehádžem, ale naozaj si nemyslím, že by som pre svoj život mala skončiť v pekle. (Ach, tá pýcha.)

Asi som vieru nezobrala za správny koniec. S návodom na život som si poradila tak nejako sama, priznávam však, že ťažké chvíle je náročné ustáť bez útechy, ktorú by som mohla hľadať mimo tohto sveta. Zažila som napríklad obrovskú bezmocnosť, keď išlo o zdravie a život jedného z mojich najbližších. Dopadlo to dobre, no trvalo to dlho a od samotných lekárov sme počúvali o zázraku, a ja som si to kompletne odrevala, lebo som sa nenaučila inak spracúvať emócie a často neviem, kde hľadať nádej. Boha som však nenašla ani vtedy.

Mojím vierovyznaním je veda, príroda a ľudské schopnosti. Inak som ateistka a cynička k tomu, na veriacich ľudí sa často pozerám cez prsty. Feminizmus ma však učí rešpektovať blížneho a blížnu svoju, nech sú akíkoľvek, preto je tento článok formou môjho pokánia. Lebo viete, všetci sme ľudia. Nemusíme so sebou súhlasiť, ale viac snahy pochopiť jeden druhého nikdy nezaškodí.

Cesta k viere
Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2011 sa k jednému z náboženských vyznaní hlásia viac ako štyri milióny obyvateľov a obyvateliek Slovenska. Z nich štrnásť žien odpovedalo na otázky v našom dotazníku k téme viery, pričom mali možnosť zostať v anonymite.

Väčšina z nich pochádza z veriacej rodiny a k viere boli vedené výchovou, naozaj osobnou a autentickou sa však pre ne viera stávala až v období dospievania vďaka čítaniu Biblie, mládežníckym stretnutiam či vplyvom cirkevnej školy. „Ako rebelujúce dieťa som si síce v tom lepšom prípade v nedeľu ráno vydobyla rifle namiesto sukne, ale to bolo tak všetko. O tom, či ísť alebo nejsť do kostola sa nikdy nediskutovalo, a ako dieťaťu mi to ani nenapadlo. Nie násilne, skrátka to nebola téma. Navyše miestna fara bola miestom, kam sme s ostatnými deckami chodili hrávať ping-pong, plávať do bazéna a učiť sa hrať na gitare, čo bolo veľmi fajn,“ spomína na svoje detstvo a cestu k viere v malej dedine 28-ročná Lucia.

Niektoré veriace vo svojich odpovediach spomínali aj konkrétne momenty, v ktorých pocítili prítomnosť Boha, Ježiša či Ducha svätého. Trochu inú skúsenosť má 20-ročná kresťanka Iveta*:„Moji rodičia doteraz Pána nepoznajú. Mňa Boh hľadal už odmalička. Nemám nejaký konkrétny dotyk, kedy by som sa obrátila. Nie, Pána som vnímala už ako malé dievčatko. Pretože on nás hľadá od nášho prvého nádychu.“ Napriek tomu sa priznáva, že jej viera je niekdy kolísavá, deň bez modlitby ale nepozná. Mať otázky a pochybnosti je však bežná vec aj pri viere. Zaváhaním takisto prešla 24-ročná Alena, ktorá bola k viere vedená odmalička. „Verila som, že existuje Boh, niečo tam hore, ale nepripisovala som žiadny zmysel chodeniu do kostola, modleniu sa či prežívaniu katolíckych sviatkov. To som mala asi 15 rokov, ovplyvnil ma aj môj vtedajší starší priateľ, ateista. No o také dva roky som si k viere našla cestu znova. Odvtedy verím, dovolím si povedať silne, aj keď niekto ma môže považovať za takú liberálnu katolíčku. Skrátka určite nepripisujem dôležitosť tomu, či som bola v nedeľu v kostole, či som sa pomodlila každé ráno a večer a podobne. Aj keď sa to snažím dodržiavať, viera je pre mňa niečo oveľa hlbšie a osobnejšie.“

27-ročná Klára* vyrastala v prostredí malej protestantskej cirkvi. Pokrstená síce je, členkou cirkvi však nie, s kresťanstvom sa nedokáže jednoznačne stotožniť. „Pre nás deti bolo prirodzené veriť v Boha, rozmýšľať o smrti a o utrpení, skúmať existenciálny rozmer bytia úplne odmala. Len spätne som si uvedomila, že to bolo vlastne dosť zaťažujúce. Dávno pred tým, ako mi čo i len napadlo, že by som sa mohla zamilovať, som už dumala nad smrťou a večnosťou. Akoby to celé bolo také obrátené, niektoré obyčajné ľudské veci akoby vytlačené na okraj, čo človeka obmedzí a určí,“ spomína na svoje detstvo. „Viera je pre mňa teraz asi o tom, že napriek tomu, ako si každý deň uvedomujem totálnu nezmyselnosť a márnosť vecí, tak sa nad to občas dokážem preniesť a napriek neuchopiteľnosti sveta veriť, že to všetko má zmysel a že sa nemusím báť. Aj keď mám pocit, že absolútne nič v živote nezvládam, že nemusím mať strach, a keď budem bez toho strachu, že to bude dobre a že tá neuchopiteľnosť je v poriadku, aj ja že som v poriadku a že na to nie som sama. Len dosť často ma aj tak ten strach ovládne,“ priznáva.

O tom, že viera človeka sa vyvíja v dlhom procese, hovorí 30-ročná Katka: „Vzťah s Bohom si utváram doteraz a myslím, že je to celoživotná cesta. Určite ma veľmi formovali ťažké životné situácie, s ktorými som sa stretla a ktoré sa ma konkrétne dotýkali. Či už to bol rozchod s frajerom, rozhodovanie o vzdelaní, ťažké skúšky v škole, ale aj smrť kamaráta. Ťažké situácie mi v konečnom dôsledku vždy upevnili vzťah s Bohom, aj keď sa to neudeje zo dňa na deň, a nejde to ľahko.“ Dôležitosť viery vníma aj cez pochybnosti. Podľa Katky by si ich aj veriaci ľudia mali pripustiť a nebáť sa ich, lebo posúvajú vpred, niekedy aj tam, kam by človek za normálnych okolnosti nechcel ísť. „Viera je niečo, čo človek buď dostane alebo to príde samo, v každom prípade to nie je nič statické. A môže to byť aj veľmi premenlivá záležitosť. Teraz je tu, zajtra nie. Najdôležitejšie je žiť svoj život podľa svojho vlastného svedomia, či už s Bohom, alebo bez.“

Otčenáš, Zdravas, ruženec
Viera však nie je len o intenzívnom dialógu s Bohom počas náročných období a nachádzaní odpovedí na zásadné otázky, ale ovplyvňuje aj základnú rutinu dňa veriacich žien. „Patrí k tomu dodržiavanie toho, čo je odporúčané, ako napríklad svätá omša v nedeľu a vo sviatky, ale je to aj o vlastnej túžbe, teda návšteva kostola aj v bežný deň, denná modlitba, čítanie Písma a podobne. Hlavne je to o tom smerovať denne svoje myšlienky a city na Boha. Hovoriť mu o tom, čím žijem, čo ma trápi, čo potrebujem a byť vnímavá na jeho odpoveď. Je to taký bežný život, ale s Bohom, ktorý žije so mnou,“ hovorí 27-ročná Lenka.

Odpovede ostatných žien boli podobné – každý deň sa modlia, chodia do kostola často nad rámec nedele a prikázaných sviatkov, vedú vnútorný monológ s Bohom pri svojich radostiach i starostiach.„Keď neviem, ako sa rozhodnúť, ako zareagovať, modlím sa. Modlím sa, aj za úplne maličkosti, keď neviem, ako vysvetliť dieťaťu, že si treba čistiť zuby, nejesť toľko čokolády alebo keď potrebujem stihnúť autobus. Práve do každodennej rutiny, do svojich „banalít“ najviac pozývam Boha (ale často aj zabúdam),“ vysvetľuje 30-ročná Anna. Jej rovesníčka Tamara priznáva, že v dospelosti sa stala liberálnejšou, vo viere poľavila, no nevie sa jej úplne vzdať. Aj keď na modlitby občas zabúda a omše začala vynechávať, snaží sa aspoň večer ďakovať za svojich blízkych alebo šťastie, ktoré sa jej dostalo. Lucia spomína na príchod do veľkomesta, s ktorým sa jej spája dovtedy nepoznaná možnosť vybrať si, do ktorého kostola ísť a koho počúvať.

Klára sa náboženských rituálov nevie vážne zúčastňovať, pripadajú jej ako hra, rada sa však na ne pozerá. A občas vo svojom vnútri vedie dialóg s Bohom. „Nie som si ani istá, či skutočne je a počúva, alebo ako počúva, ak počúva. No niekedy mu poviem, ako nevládzem a ako som so sebou nespokojná alebo že sú niektoré veci komplikované, fascinujúce a nepochopiteľno-krásne. Neviem však, či to robím preto, lebo som si na to zvykla kedysi dávno ako dieťa, alebo preto, že fakt sa s ním ten dialóg viesť dá. Nikdy som nedostala žiadnu odpoveď ani znamenie. A popravde asi neverím, že Boh, ak aj je, sa prejavuje takto explicitne. Čím sa vlastne prejavuje? Len tým, že aj ja sama existujem?“ pýta sa.

Miluj blížneho svojho
Viera sa dá prirovnať k životnému štýlu. Ako opisuje Lenka, žiadna oblasť života nie je z viery vylúčená, ovplyvňuje všetko – nemôže si vybrať, ktoré oblasti Bohu dá a ktoré si nechá pre seba. A jednou z nich sú zákonite aj vzťahy. „Boh ma učí, ako mám žiť lásku tak, aby som ju nedegradovala na sebectvo, žiadostivosť a aby som tak neublížila sebe ani nikomu ďalšiemu,“ hovorí. 32-ročná grékokatolíčka Diana* priznáva, že napriek tomu, že v minulosti viera ovplyvňovala aj jej vzťahy, časom v mnohom urobila kompromis so svetom.

Katke veta Miluj blížneho svojho ako seba samého pomáha prekonávať pohodlnosť a podporuje ju robiť veci, ktoré by inak z lenivosti asi nespravila. Zároveň si však nemyslí, že samotná viera robí automaticky človeka dobrým, a je presvedčená, že veriaci sa majú čo učiť aj od ateistov – ako sa správať k blížnym a ako žiť svoj život v pravde a láske. Lucia zase poukázala na to, že ju viera nikdy neviedla k uvažovaniu o tom, že človek by mal byť dobrý aj sám k sebe. „Roky načúvania tomu, ako treba byť ohľaduplný voči druhým, ako sa o nich treba starať a dbať na ich potreby a načúvať im, navyše s dôrazom na to, že sme aj tak všetci vinní a nehodní, vo mne urobili tak trochu bordel. V Biblii síce stojí, že milovať budeš svojho blížneho, ako seba samého, ale to je vlastne jediná formulácia o vzťahu voči sebe, ktorá sa mi aj po rokoch dokáže vybaviť. A to asi nie je úplne najlepšie,“ konštatuje.

O tom, že rovnica viera = dobro je oveľa komplikovanejšia, svedčí aj Tamarina skúsenosť: „Bohužiaľ som z tých, ktorých prísna katolícka výchova ovplyvnila silne vo vzťahoch. Sex po svadbe mi bol do hlavy vtĺkaný od detstva. Či už zo strany mojej mamky (sex je tabu), alebo zo strany školy (hodiny náboženstva) a cirkvi (nezosmilníš). Až priam nezdravo. Dnes mám blok, cez ktorý sa neviem preniesť ani s pomocou terapeutov, a čím som staršia, tým je to náročnejšie. Aj preto som vo svojej viere poľavila.“

Problémy vznikajú najmä vtedy, keď sa stretnú dvaja ľudia s odlišným pohľadom na náboženstvo a život podľa neho, s čím sa stretla aj 20-ročná Jana*. „Pre vieru som ukončila dlhoročný vzťah, keď neveriaci priateľ nebol schopný akceptovať moju snahu dodržať šieste prikázanie (nezosmilníš). To sa snažím dodržiavať a udržať si čistotu, taktiež je už pre mňa dôležité pri hľadaní partnera, či je veriaci, či by bol ochotný ísť so mnou do kostola a podobne,“ hovorí.

Viera verzus cirkev
A sú aj ďalšie oblasti, v ktorých dochádza k rozporom a názorovým stretom – či už medzi veriacimi a neveriacimi alebo rozličnými náboženstvami. Oslovené ženy sa na nemožnosť diskutovať o rôznych učeniach cirkvi nesťažovali – sú im k dispozícii kňazi a ďalšie kompetentné osoby aj veriaci priatelia. Lucia však poznamenala, že o postojoch cirkvi voči konkrétnym spoločenským otázkam síce debatujú v rodine, no inak je minimum ľudí, s ktorými by sa o viere rozprávala. „Zdá sa mi to vlastne oveľa intímnejšie ako baviť sa o sexe alebo vzťahoch. Sú blízki ľudia, s ktorými o tom hovorím, ale je ich naozaj veľmi málo,“ priznáva.

Viaceré veriace sa aktívne oboznamujú s náboženskou literatúrou a študujú aj iné vierouky, čo považujú za prirodzené formovanie svojej viery. Časť z nich súhlasí s učeniami svojej cirkvi, niektoré namietajú proti celibátu, prísnemu prístupu k rozvedeným ľuďom, konzervatívnym nariadeniam, netolerantnosti, budovaniu ilúzie nedotknuteľnosti, názorom na homosexualitu. „Nesúhlasím napríklad s tým, čo dosť často počuť aj na Slovensku, že kresťanstvo je jediné správne náboženstvo. Verím len v to, že je správne pre mňa. Narodila som sa v kresťanskej tradícii a rozhodla som sa v nej zostať, pretože mi najviac dáva zmysel. To je však pravda len a len pre mňa. Úprimne verím v to, že každá náboženská tradícia je tá správna a najpravdivejšia pre človeka, ktorý si ju vybral, prípadne sa do nej narodil a vybral si ju spätne. Verím aj v to, že všetci máme len jedného Boha, no každý ho nazýva inak,“ vysvetľuje Katka.

„Kedysi som sa podľa katolicizmu snažila žiť, aj mi to vychádzalo, čo som pokašľala, ospravedlnilo sa v spovednici. Dnes tam chodím nerada, premáham sa, prekáža mi, že môžem byť zaškatuľkovaná ako „padlá“, lebo cudziemu človeku hovorím iba svoje hriechy, a nič dobré. A naviac si pripadám farizejsky, keď sľubujem, že sa polepším, hoci viem, že nie, lebo som slabá a som človek, ktorý nie je dokonalý a vždy bude chybiť,“ opisuje svoje pocity Tamara.

V názore na dôležitosť cirkvi sa oslovené ženy rozchádzajú. Pre Annu znamená cirkev domov. Pre Lenku sú viera a cirkev spojené nádoby – cirkev bez viery by bola len inštitúciou, viera bez cirkvi by skĺzla do priveľmi egoistickej roviny, kedy by sa dala ušiť na mieru osobných túžob a potrieb. Pre Janu je viera dôležitejšia, no v cirkvi našla veľa dobrých priateľov. Pre 25-ročnú evanjeličku Zuzanu sú ostatní veriaci oporou v skúškach a povzbudením pri pochybnostiach. Alena cirkev od Boha oddeľuje, lebo napriek tomu, že by ho mala reprezentovať, nie je to podľa nej tak. Klára nemá rada komunity a vidí veľa negatívnych stránok cirkvi, na druhej strane ju vníma ako priestor pre ľudí, kde môžu svoju vieru skúmať.

„Viera a osobný vzťah s Bohom sú pre mňa dôležitejšie ako cirkev, no stále sa považujem za členku katolíckej cirkvi. Prežívanie viery v spoločenstve ľudí do určitej miery život vo viere uľahčuje. Na druhej strane je veľmi ľahké spadnúť do tradičného nedeľného chodenia do kostola a uzatvárania sa pred „vonkajším svetom“. Je veľa vecí, ktoré cirkev hlása a s ktorými nesúhlasím. Takisto však vidím posun k lepšiemu aj tam, i keď často to ide veľmi pomaly. Rovnako ako všade inde, aj v cirkvi je veľa zlých a veľa dobrých ľudí. Najväčšie nebezpečenstvo vidím v ovplyvňovaní más, ako v politike, tak aj v cirkvi. Každý by si mal preto zachovať zdravý rozum a kriticky nazerať nielen na predvolebné biskupské listy, ale na všetky nedeľné kázne,” myslí si Katka.

Pri otázke rovnocenného prístupu náboženstva k ženám a mužom panovala väčšia zhoda a oslovené veriace v zásade žiadne nezrovnalosti nevnímajú, no našlo sa aj pár kritickejších hlasov. Týkali sa prístupu jednotlivých predstaviteľov cirkvi, neexistencie žien-farárok v katolíckej cirkvi, financovania kňazov a rehoľných sestier či prizývanie žien do pracovných skupín, kde rozhodujú len na laickej úrovni. Lenka však v Biblii našla aj opačný príklad: „Práve Ježiš vyzdvihol ako prvý ženu na taký piedestál, na akom v dejinách doposiaľ nikdy nebola. Krásnym dokladom je Panna Mária, ktorú ctíme ako matku Boha.“

Rešpektujme sa
Za mojich dávnych školských čias bol pomer nás, čo sme chodili na náboženskú výchovu, a spolužiakov z etickej výchovy asi tri ku jednej. Povedala by som, že sa to časom stále viac vyrovnáva, no keď začala do školy chodiť moja o 17 rokov mladšia sestra, bola zo svojej triedy jediná, koho rodičia neprihlásili na náboženstvo. (Po márnej skúsenosti so mnou to už neskúšali.) Sú to síce údaje z malého mesta, no prekvapilo ma, nakoľko je náboženská tradícia aj v mladých rodinách stále prítomná.

Možno je to posmrtným životom, ku ktorému náboženstvá ponúkajú svoj výklad, možno láskou k blížnemu, psychickou podporou, možnosťou čerpať silu, naplnením. „Je to jeden z priestorov pre uvažovanie o bytí a žití, ktoré môže človeku pomôcť rásť,“ hovorí o význame viery Lucia. Klára pri tejto otázke rozvíja myšlienku o strachu: „Myslím, že je to veľký rozdiel, keď sú ľudia oslobodení od strachu, že veci dopadnú zle, že ich život dopadne zle, že vlastne oni sú zlí. Ten pocit prijatia je asi to, čo človek potrebuje, aby sa prestal báť žiť.“

Je veľmi ľahké dostať sa do nejakej (sveto)názorovej bubliny a veľmi pohodlné žiť v nej a nestarať sa o ostatných. No i ľudia, ktorí žijú úplne inak a niekedy možno aj nepochopiteľne, majú city a zaslúžia si základnú ľudskú úctu. Preto moja posledná otázka pre veriace ženy smerovala k tomu, čo sa ich na správaní druhých dotýka a zraňuje ich.

„Zraňuje a bolí ma výsmech z Krista, jeho života a obety. Dotýka sa ma, keď niekto netoleruje aktivitu môjho vyznávania, to, že sa s kamarátmi modlím, hovorím o Bohu,“ odpovedá Zuzana. „Len to, keď niekto povie, že celé náboženstvo je somarina a zbytočná vec. Myslím si, že je to natoľko osobná vec, že sa ťažko o tom hovorí a ťažko sa o to podeliť, čo človek zažíva, keď je v blízkosti Boha, nech to znie akokoľvek pateticky. Myslím si, že sa nedá generalizovať a platí to v prípade všetkých náboženstiev. Napriek tomu, že sa definujem ako katolíčka, v podstate verím v Boha, ktorý má pre mňa podobu pre akékoľvek náboženstvo, hlavne nech sa k druhým ľuďom správame s úctou a rešpektom,“ dopĺňa Alena.

Každý ľudský príbeh je jedinečný. A aj keď to možno úplne nekorešponduje s učením (katolíckej) cirkvi, rovnako aj prežívanie viery a účasť na náboženskom živote môžu byť veľmi individuálne. A je to tak v poriadku. Všetko, za čím je úprimnosť, dobro a skutočná skúsenosť (nielen bezmyšlienkovité opakovanie po druhých), je v poriadku. Bez ohľadu na to, v čo veríme.

*niektoré mená boli zmenené